Generálna audiencia Benedikta XVI.: Spisy sv. Augustína

Vatikán (20. februára, RV) – Dnes sa v aule Pavla VI. opäť po dvoch týždňoch konalo stretnutie Svätého Otca s pútnikmi na generálnej audiencii. Benedikt XVI. sa v katechéze vrátil k cirkevnému otcovi Augustínovi, biskupovi z Hippo. Pútnici celkom zaplnili audienčnú aulu Pavla VI., kde vládla živá atmosféra. Tých, ktorým sa v aule neušlo miesto, Benedikt XVI. pozdravil krátko pred oficiálnym začiatkom audiencie v Bazilike sv. Petra, kde sa pri nich krátko pristavil. V Aule Pavla VI. potom predniesol katechézu, ktorú začal týmito slovami:
 „Drahí bratia a sestry, po minulotýždňovej prestávke počas duchovných cvičení sa vrátime k veľkej postave sv. Augustína, o ktorom som už opakovane rozprával v stredajších katechézach. Je cirkevným otcom, ktorý zanechal veľký počet diel, a o týchto chcem dnes stručne hovoriť. Niektoré z Augustínových spisov sú zásadného významu, a to nielen pre dejiny kresťanstva, ale aj pre formovanie celej západnej kultúry. Najzreteľnejším príkladom sú Vyznania, bezpochyby jedna z najčítanejších starokresťanských kníh. Podobne ako iní cirkevní otcovia prvých storočí, no v neporovnateľne väčšej miere, mal aj biskup z Hippo rozsiahly a trvalý vplyv, čo je zjavné už z bohatej tradície ručného opisovania jeho diel, ktoré sú naozaj mimoriadne početné.“

Benedikt XVI. sa dotkol otázky počtu diel veľkého biskupa. Augustín si totiž na sklonku života nanovo prešiel svoje diela, čo zaznamenal v spise Retractationes. Krátko po jeho smrti boli jeho diela presne zaregistrované. Tento súpis, zvaný Indiculus, je súčasťou Augustínovho životopisu Vita Augustini od jeho verného priateľa, biskupa Possidia. V snahe o zachovanie Augustínovho diela počas invázie Vandalov v severnej Afrike bol vypracovaný zoznam tisíctridsať diel, ktoré očísloval sám Augustín. Podľa slov Possidia, ktorý bol prítomný pri Augustínovej smrti v Hippo a mal prístup k Augustínovmu osobnému katalógu, existovalo nesmierne množstvo ďalších nečíslovaných spisov. Ako povedal Svätý Otec, dnes máme zachovaných vyše tristo listov a takmer šesťsto homílií z pôvodných troch až štyroch tisíc.

„Medzi Augustínovou literárnou tvorbou, vyše tisíckou publikácií, členiacich sa na filozofické, apologetické, doktrinálne, morálne, monastické, exegetické, protiheretické spisy, a ďalej ešte listy a homílie, vynímajú sa niektoré vynikajúce diela, prezrádzajúce teologického a filozofického veľducha. Predovšetkým treba pripomenúť už spomenuté Vyznania, napísané v trinástich knihách v rokoch 397 až 400 na Božiu slávu. Sú istým druhom autobiografie vo forme dialógu s Bohom. Tento literárny druh verne odzrkadľuje život sv. Augustína, ktorý nebol životom do seba uzavretým, rozptýleným v množstve vecí, ale prežívanom zásadne ako dialóg s Bohom a tak životom spolu s druhými.“

Pápež ďalej vysvetlil, že už samotný názov Vyznania, Confessiones, naznačuje osobitosť tejto autobiografie. Slovo „confessiones“ má v kresťanskej latinčine na základe tradície Žalmov dva významy, ktoré sa vzájomne prepájajú.

„‚Confessiones‘ znamená na prvom mieste vyznanie vlastných slabostí, biedy hriechov, no súčasne to znamená chválu Boha, vďačnosť voči Bohu. Videnie vlastnej biedy v Božom svetle sa stáva chválou Boha a poďakovaním, pretože on nás miluje a prijíma nás, premieňa nás a dvíha smerom k sebe. O Vyznaniach, ktoré mali veľký úspech už za Augustínovho života, on sám napísal: «Tak silno na mňa vplývali, keď som ich písal a stále vplývajú, keď ich znova čítam. Je mnoho bratov, ktorým sa tieto diela páčia» (Retractationes, II, 6).“

Benedikt XVI. k citátu z Augustína, že je mnoho bratov, ktorí obľubujú jeho diela, pridal aj svoje osobné vyznanie, na ktoré zhromaždenie zareagovalo veľmi spontánne:

„Musím povedať, že aj ja som jedným z týchto bratov. .... Vďaka Vyznaniam môžeme sledovať krok za krokom duchovnú cestu tohto mimoriadneho človeka nadchnutého Bohom.“

Svätý Otec ďalej vyzdvihol význam neskorého Augustínovho diela Retractationes a najmä diela De civitate Dei, v slovenskom preklade známom ako O božom štáte. Ako povedal, je to impozantné a rozhodujúce dielo pre rozvoj západného politického myslenia a pre kresťanskú teológiu dejín. Kontextom pre napísanie diela bolo vyplienenie Ríma Gótmi v roku 410. Mnohým sa vtedy zdalo, že Boh kresťanov, ktorý neuchránil Rím, nemôže byť hodným dôvery.

„Na túto námietku, ktorá hlboko zasahovala aj srdcia kresťanov, Augustín odpovedal týmto grandióznym dielom, O božom štáte, kde vysvetľuje, čo máme očakávať od Boha a čo nie, aký je vzťah medzi politickou sférou a oblasťou viery, sférou Cirkvi. Táto kniha je i dnes prameňom pre správne definovanie pravej laicity a kompetencie Cirkvi, tej veľkej, pravej nádeje, ktorú nám dáva viera.“

Ďalším dôležitým dielom, ktoré pápež zahrnul do dnešnej katechézy je De Trinitate, O Trojici, ktoré sa zaoberá základným jadrom kresťanskej viery. Augustín tu uvažuje o Božej tvári, a snaží sa porozumieť tajomstvo Boha, ktorý je jediný, jediný stvoriteľ sveta a nás všetkých, a predsa práve tento Boh je trojjediný, je podľa slov Benedikta XVI. kruhom lásky. Ďalší Augustínov spis, De doctrina Christiana, O kresťanskej náuke, je zasa kulturálnym uvedením do interpretácie Biblie a v konečnom dôsledku samotného kresťanstva, ktoré malo podľa Svätého Otca rozhodujúci význam pri formovaní západnej kultúry.

„Augustín, popri všetkej svojej poníženosti, bol si zaiste vedomý vlastnej intelektuálnej výšky. Avšak dôležitejšie než tvorba veľkých diel vysokého teologického rozmachu, bolo pre neho priniesť kresťanské posolstvo jednoduchým ľuďom. Tento jeho hlboký zámer, ktorý riadil celý jeho život, je jasne badať v liste adresovanom kolegovi Evodiovi, kde oznamuje rozhodnutie prerušiť na nejaký čas diktovanie kníh z diela De Trinitate, «pretože sú príliš náročné a myslím, že ich môže pochopiť iba málo ľudí. Preto sú naliehavejšie texty, ktoré ako dúfame budú užitočné mnohým» (Epistulae, 169, 1, 1). Teda užitočnejšie bolo pre neho komunikovať vieru spôsobom zrozumiteľným pre všetkých, než písať veľké teologické diela.“

Táto Augustínova priorita sa podľa slov Svätého Otca jasne prejavila v jeho spisoch O katechizovaní nevzdelaných (De catechizandis rudibus) alebo aj v spisoch na presviedčanie schizmatických donatistov, ktorí narúšali jednotu Cirkvi. Augustín pre nich písal veľmi zjednodušenou latinčinou, dokonca s úmyselnými gramatickými chybami, len aby tomu lepšie porozumeli.

„Ikonografická tradícia, ako je to na jednej lateránskej freske, už od 6. storočia zobrazuje sv. Augustína s knihou v ruke, zaiste pre znázornenie jeho literárnej tvorby, ktorá natoľko ovplyvnila mentalitu a myslenie kresťanov, no tiež pre vyjadrenie jeho lásky ku knihám, k čítaniu a k poznávaniu veľkej kultúry minulosti. Pri svojej smrti nič nezanechal, hovorí Possidius, ale «stále odporúčal usilovne chrániť pre budúcnosť cirkevnú knižnicu so všetkými jej knihami», predovšetkým jeho vlastnými dielami. V týchto dielach, ako hovorí Possidius, Augustín je ‚stále živý‘ a je prospešný tomu, kto číta jeho spisy. ... Aj pre nás by bolo nádherné môcť ho počúvať naživo. No je skutočne živý vo svojich spisoch, je prítomný v nás a tak vidíme, aj stálu vitalitu viery, ktorej zasvätil celý svoj život.

Na záver, po odznení pozdravov a príhovorov vo svetových jazykoch, pápež udelil prítomným apoštolské požehnanie. –jb–