Slovo pre chorých: Tajomstvo pôstu

Drahý brat, sestra! Vítam ťa na vlnách rozhlasu v čase, keď sme vstúpili do ďalšieho z liturgických období, ktorým je pôst. Toto liturgické obdobie nesie v sebe aj napriek atmosfére, ktorú prežívame, isté čaro tajomnosti. Som si vedomá, že takéto vyjadrenie má v sebe nádych čohosi tajomného. Ale ak chceme „načrieť do hlbín vlastného vnútra“, je potrebné pochopiť, že v tomto období, ale nie iba v ňom, pôjde o stretnutie Boha, ktorý je Najvyššie dobro, s človekom, ktorý je v istom zmysle neprebádaným tajomstvom. Preto ti v nasledujúcich chvíľach úprimne želám, aby si vo svojom vnútri dal možnosť túžbe, ktorá drieme v tvojom vnútri, aby sa prebudila a vydala na cestu výnimočného stretnutia.

Toto stretnutie je stretnutím Boha, ktorého čnosť lásky priviedla až na drevo kríža. Spomínaná čnosť sa neprejavila len vo vzťahu Syna k Otcovi, ale táto láska ide ešte ďalej. Rozprestiera sa na každého človeka. Kristus nekategorizuje ľudí, nedelí ich na skupinu dobrých a menej dobrých. Svojou smrťou na kríži sa obetoval za každého z nás. Božie slovo minulej nedele upriamovalo našu pozornosť na dôležitosť pokory. Len ak sa usilujeme o pokoru a nakoniec ak sme pokorní, môžeme v tejto pokore prichádzať pred Božiu tvár, pod Jeho kríž a vstupovať s ním do vzťahu, ktorý v sebe zahŕňa istú intimitu: „Boh a Ty“. Ak si pred náš zrak predostrieme Božie slovo dnešnej nedele, máme možnosť uvedomiť si dve skutočnosti, ktoré sú dominantné a vystupujú do popredia. Je to problematika hriechu a problematika pokúšania.

Kniha Genezis hovorí o páde prvých ľudí – o hriechu. Evanjelium zasa hovorí o pokúšaní Ježiša, keď ho Duch vyvádza na púšť, aby ho diabol pokúšal. Liturgické čítanie i evanjelium nám ponúkajú obraz človeka, ktorý vyjednáva s pokušiteľom a tak upadá do hriechu, a na druhej strane je obraz Boha, ktorý sa v dialógu s pokušiteľom správa ako diplomat. Pôstne obdobie nie je obdobím, v ktorom by sme mali dať prednosť smútku a melanchólii. Skôr sa toto obdobie pokúsme vnímať ako obdobie ticha... Ticho zohráva v duchovnom živote dôležitú úlohu. Len v tichu je možné, aby sme sa stretli so sebou, ale predovšetkým s Bohom, ktorý chce naše dobro. Neúnavne nás hľadá v našej slabosti, aby sa jej mohol dotknúť a premeniť ju na hodnotu, ktorá nám v budúcnosti môže otvoriť brány večnosti. Pád prvých ľudí možno vnímať ako stále živý odkaz pre človeka dnešnej doby, pre teba, pre mňa. Inými slovami povedané, každý človek sa raz za čas stratí... Odíde od základných hodnôt a v neposlednom rade odíde od seba samého... Hriech je to, čo znamená istú zvrátenosť človeka. To známe: „Budete ako Boh...“ „Otvoria sa Vám oči“... To vstupuje do nášho vnútra, často vo veľkej miere ovplyvňuje toto konštatovanie aj naše konanie a myslenie. Aj my, či si to pripustíme, alebo nie chceme byť raz za čas Bohom. Možno chceme byť normou pre tých druhých, len aby sme nemuseli mať pevne stanovené normy a limity pre seba samých.

Toto pôstne obdobie, ktoré práve prežívame, môže byť skutočne vhodnou príležitosťou k tomu, aby sme sa dokázali v tichu a modlitbe stretávať s Bohom, ktorého láska k nám je bezhraničná. Zmysluplné stretnutie sa s Bohom však predpokladá návrat. Je skutočne potrebné, aby sme si uvedomili fakt, že nepotrebujeme vstupovať do „jednania s pokušiteľom“. Ten vždy bude „syčať“ ako had, aby odvrátil našu pozornosť od vznešeného cieľa, ktorým je spoločenstvo s Bohom. To, čo skôr potrebujeme, je osvojiť si diplomatické správanie Ježiša pri stretnutí s pokušiteľom. Aj keď je Ježiš pokúšaný v troch oblastiach: V oblasti tela, v oblasti očí a v oblasti pýchy života, zostáva pokojný a nezlomný. Možno povedať, že aj sám diabol pred ním kapituluje a odchádza. Evanjelium sa však zmieňuje o anjeloch, ktorí prišli, aby Ježišovi posluhovali.

Brat, sestra, v tomto pôstnom období viac ako inokedy vyhľadávaj chvíle ticha a vnútornej uzobranosti. Aj keď je náš Boh tajomný a ľudským rozumom nepreniknuteľný, predsa aj ty patríš medzi tých, ktorých si On sám vo svojej prozreteľnosti vyvolil a zamiloval. Boh je ten, ktorý pozná každý tvoj hriech, tvoje zranenia a pády. Vie o tvojich odchodoch, ktoré akosi patria k zranenej ľudskej prirodzenosti. Ale tak ako vie o tvojich odchodoch, presne tak túži, aby si sa vrátil na tú správnu cestu, ako márnotratný syn do otcovského domu. Spomínaný návrat možno bude nepohodlný, bude bolestný, ale určite bude osožný. Kristus svojou obetou na dreve kríža otvoril aj pre teba uzamknuté brány raja. Ver, oplatí sa preto vstupovať do priestoru ticha, ktoré ponúka toto pôstne obdobie. Len v úplnom tichu a odovzdanosti do vôle Boha spoznáš pravdu o sebe samom. Spoznáš svoju nedokonalosť i pozitívne stránky svojho charakteru. Tak ako je každému z nás ponúknutá skúsenosť hriechu, tak je popri tejto skúsenosti prítomná aj mnohotvárna Božia milosť a sila dobra. Pokús sa preto predovšetkým o prijatie seba samého a usiluj sa o konanie dobra v každom okamihu tvojho výnimočného života. Potom uvidíš, aké veľké veci bude sám Boh konať v tvojom živote.

Môj Pán a Boh. Som slabá a nedokonalá. Vo svojej zraniteľnej prirodzenosti sa tak často prikláňam k možnosti : „Byť ako Boh“. Je mi to ľúto, lebo Ty jediný si Pán. Nauč ma pravej pokore a skromnosti, aby som nevyjednávala, ale bola skutočným diplomatom. Iba tak môžem uskutočniť ozajstný návrat k tomu, čo je podstatné. Dopraj mi podľa Tvojej vôle okúsiť pravú slobodu z návratu.

Ivana Mochorovská