Generálna audiencia Benedikta XVI.: Veľký pôst znamená nanovo sa stať kresťanmi

Vatikán (6. februára, RV) - Dnešná generálna audiencia Benedikta XVI., v tomto roku už šiesta v poradí, sa konala v aule Pavla VI. za prítomnosti približne 5 000 veriacich. Medzi nimi boli osobitne prítomní účastníci medzinárodného seminára organizovaného Ekumenickým Inštitútom z  Bossey vo Francúzsku a viaceré skupiny školskej mládeže z Francúzska a Talianska.

Svätý Otec takto oslovil prítomných: „Drahí bratia a sestry, v dnešný deň Popolcovej stredy ako po každý rok, znovu nastupujeme veľkopôstnu cestu, vedení zintenzívneným duchom modlitby a rozjímania, pokánia a pôstu. Vstupujeme do tzv. silného liturgického obdobia, ktoré nás popri príprave na slávenie Veľkej noci - srdca a stredu liturgického roka a celej našej kresťanskej existencie – pozýva a dokonca možno povedať provokuje nás dať väčšiu rozhodnosť do nášho kresťanského života.

Pretože povinnosti, námahy a starosti nás vedú k upadnutiu do návyku, a vystavujú nás riziku zabudnúť na mimoriadnosť dobrodružstva, na ktorom nás Kristus urobil účastnými, potrebujeme dennodenne nanovo začínať náš náročný pochod evanjeliového života, vstupujúc do vlastného vnútra prostredníctvom duchovne obnovujúcich zastavení. Starým obradom udelenia popolca nás Cirkev uvádza do Veľkého pôstu ako do veľkej duchovnej obnovy, ktorá trvá 40 dní.“

„Vstupujeme teda do veľkopôstnej klímy, ktorá nám pomáha znovuobjaviť dar získaný spolu s krstom a ktorá nás pobáda pristúpiť ku sviatosti zmierenia, vložiac tak naše úsilie o obrátenie do znaku božieho milosrdenstva. Na počiatku, v prvotnej Cirkvi, bol krst privilegovaným obdobím prípravy katechumenov na sviatosti krstu a eucharistie, ktoré sa slávili na veľkonočnú vigíliu. Pôst bol považovaný za čas stávania sa kresťanmi, ktoré sa nedialo v jednej chvíli, ale vyžadovalo si dlhý proces konverzie a obnovy.

Na tejto príprave sa zúčastňovali aj už pokrstení, ktorí si takto znovu aktivovali spomienku na prijatú sviatosť a disponovali sa k obnovenému spoločenstvu s Kristom v radostnom slávení Veľkej noci. Veľký pôst takto mal a dodnes si zachováva charakter krstného itinerária, v tom zmysle, že napomáha udržiavať živé povedomie, že „byť“ kresťanmi znamená vždy nanovo sa „stávať“ kresťanmi: nie je to nikdy uzavretý príbeh niekde za naším chrbtom, ale cesta, ktorá si žiada stále novú aktivitu.“

Svätý Otec ďalej pripomenul význam znaku popolca a známych evanjeliových výrokov, ktoré sa s ním viažu. .... Človek dnes potrebuje počuť túto pravdu o svojej existencii: „sme obmedzené tvory, sme hriešnici, odkázaní zakaždým na potrebu pokánia a obrátenia.“
 
„Súčasný človek, keď vyhlasuje svoju úplnú nezávislosť na Bohu, stáva sa otrokom seba samého a často sa ocitá v bezútešnej samote. Pozvanie k obráteniu jej teda podnetom na návrat do Božieho náručia, náručia nežného a milosrdného Otca a podnetom k dôvere voči nemu, k odovzdaniu sa mu ako adoptívni synovia a dcéry, znovuzrodení jeho láskou.“

Svätý Otec ďalej zdôraznil, že „obrátenie so sebou prináša potrebu ponížene vstúpiť do Ježišovej školy a poslušne kráčať v jeho šľapajach.“ Ježiš, po tom, ako vyhlásil, že „kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho^“ ďalej dodáva: „Čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ (Mk 8, 35-36).

Pápež položil poslucháčom otázku: „Môže jestvovať opravdivé šťastie nezávisle od Boha? Skúsenosť dokazuje že nie sme šťastní dosiahnutím materiálnych túžob a potrieb.“ Naozaj, jediná radosť, ktorá napĺňa ľudské srdce je tá, ktorá pochádza od Boha: v skutočnosti potrebujeme takú radosť, ktorá je nekonečná. Ani každodenné starosti, ani ťažkosti života nedokážu uhasiť radosť, ktorá sa rodí z priateľstva s Bohom.
 
Ježišovo pozvanie vziať svoj kríž a nasledovať ho sa v prvom momente môže zdať tvrdé a priečiace sa tomu, čo chceme, umŕtvujúce našu túžbu po osobnej realizácii. No pri bližšom pohľade môžeme objaviť, že to tak nie je: svedectvo svätých ukazuje, že v Kristovom kríži, v láske, ktorá sa rozdáva a zrieka vlastnenia seba samého, sa nachádza tá hlboká vyrovnanosť, ktorá je prameňom veľkodušného darovania sa pre druhých, osobitne pre chudobných a núdznych.“

Benedikt XVI. sa po pripomenutí troch hlavných prvkov náboženskej praxe pôstneho obdobia, ktorými sú modlitba, zriekanie sa pokrmu a almužna, krátko pristavil pri vysvetlení významu almužny. Táto predstavuje praktickú pomoc pre núdznych a zároveň nám pomáha oslobodiť sa od pripútanosti k pozemským dobrám. Pápež sa odvolal na slová, ktoré adresoval Cirkvi v Posolstve k pôstnemu obdobiu. Tu hovorí o výzve nasledovania Krista, ktorý sa pre nás stal chudobným, aby nás svojou chudobou obohatil.

V Ježišovej škole sa učíme urobiť z nášho života jeden veľký dar. Učíme sa darovať nielen zopár hmotných vecí, ale stať sa darom my sami. „Takto sa almužna, praktizovaná s hlbokým duchom viery, stáva prostriedkom pre pochopenie a lepšie uskutočňovanie nášho vlastného kresťanského povolania. Keď kresťan nezištne ponúka seba samého, vydáva svedectvo, že zákony bytia nie sú určované materiálnym bohatstvom, ale láskou.“

Po katechéze Benedikt XVI. predniesol osobitnú výzvu, týkajúcu sa africkej krajiny Čad: „V týchto dňoch stojím osobitne blízko drahému ľudu v Čade, zmietanému bolestnými vnútornými konfliktmi, ktoré si vyžiadali početné obete a útek tisícov civilistov z hlavného mesta. Zverujem týchto trpiacich bratov a sestry aj do vašich modlitieb a do vašej solidarity, prosiac, aby boli ušetrení od ďalších násilností a bola im zabezpečená potrebná humanitárna pomoc. Zároveň naliehavo vyzývam na zloženie zbraní a nástup na cestu dialógu a zmierenia.“
 Svätý Otec zakončil audienciu svojím apoštolské požehnaním. Na budúcu stredu sa generálna audiencia nebude konať, keďže pápež si bude konať každoročné duchovné cvičenia. –jb-