Štvrtkový komentár Mariána Gavendu

V dnešnom štvrtkovom komentári sa Vám prihovorí šéfredaktor Katolíckych novín Marián Gavenda, ktorý sa zamyslel nad aktuálnymi témami uplynulých dní.

Aby duch zavanul v cirkevných štruktúrach, v ekuméne i školstve.

Milí poslucháči, končí nám prvý mesiac ďalšieho roka a tak Vás v rámci štvrtkového komentára opäť pozdravujem a rád sa podelím o pár myšlienok. Nebudú to žiadne nové úvahy, len ponuka určitého uhla pohľadu na to, čo je aj Vám všeobecne známe.

Samozrejme, nedá mi nezačať včerajšími historickými zmenami v hierarchickom usporiadaní Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Ponajprv popriať hojnosť milostí tým, ktorým v ňom boli zverené nové zodpovednosti. Nejde len o niečo formálne či administratívne. Každá myšlienka si vyžaduje stvárnenie, či už v slove, obraze alebo soche. Aj sviatosti sa podstatne skladajú z matérie a formy. Takým je aj celkový život Cirkvi: dôležitý je duch, ale aj ten potrebuje svoje stvárnenie. Je ním práve hierarchické usporiadanie Cirkvi, ktoré je dokonca Božského pôvodu. Teda nielen ovocie praktickej skúsenosti. Z toho vyplýva dôležitý fakt, že Boh sa stavia na stranu svojej ustanovizne a udržiava ju pri živote. Túto štruktúru, ktorú možno prirovnať k domu, však teraz treba naplniť. A to je výzva pre všetkých, ktorí ju tvoria. Nielen nový biskup a povýšený arcibiskup, ale všetci veriaci. Prichádza mi na myseľ, čo povedal biskup kňazovi pri posviacke novopostaveného chrámu: kostol stojí, ale to je len jedna polovica námahy. Teraz ho treba naplniť. Prajem všetkým gréckokatolíckym veriacim aby nové hierarchické usporiadanie svojich cirkevných štruktúr naplnili novým, čulým náboženským životom.

V minulý piatok, na sviatok Obrátenia sv. Pavla sa skončil ďalší týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Aj na Slovensku ho sprevádzali mnohé najmä modlitebné podujatia, či už v rámci jednotlivých cirkví, ale najmä spoločné ekumenické aktivity. Zo spravodajstva, ktoré som priebežne sledoval, možno pozorovať, že ekumenická myšlienka preniká už aj – povedal by som – na „miestnu úroveň“. Správy o spoločných ekumenických podujatiach prichádzali z mnohých farností celého Slovenska a bolo z nich cítiť nadšenie a kreativitu. Teda jasné známky „vanutia Ducha“. Veď on je hlavným hýbateľom ekumenického diania. Všetko toto sú dôvody na radosť a nádej. Všimol som si však jednu črtu, na ktorú by som rád aspoň spätne poukázal. Zdá sa, že do ekumenického pohybu sa vniesla predstava, že každému zo zúčastnených ide o to, aby sme si dobre vychádzali. Spolu sa modlíme, spolu podnikáme kultúrne či charitatívne aktivity, ale naďalej zostávame každý na svojom a po svojom. Eventuálne sa my katolíci snažíme stať lepšími katolíkmi, evanjelici lepšími evanjelikmi, kalvíni lepšími kalvínmi. Samo o sebe pekná vec, ale vytráca sa pritom podstatný dôvod i cieľ ekumenizmu, modlitieb i snažení: vytvoriť čím skôr plnú a to aj vonkajšiu jednotu! Priznajme si, že si ju ani my sami nevieme predstaviť. Vôbec neznamená „návrat zblúdilých synov do lona Katolíckej cirkvi“, ako sa to v minulosti neraz hovorilo. Znamená to návrat k pôvodnej „jednote v mnohosti“. Tak ako je v rámci samotnej Katolíckej cirkvi veľa obradov s veľmi odlišným bohatstvom liturgie i teológie, ale tvoriac v zásade jednotu. Žiada sa postupne si utvárať v mysli predstavu, že pápežstvo bude „službou jednoty“ pre všetkých, ako to jasne smeroval už Ján Pavol II. Že evanjelici budú s celou svojou liturgickou a teologickou tradíciou jedným z „rítov“ jedinej Cirkvi. Že tak ako nemajú problém gréckokatolíci ísť na rímskokatolícku omšu a naopak, keď im podmienky nedovoľujú zúčastniť sa vlastného obradu, podobne bude môcť ísť katolík ku kalvínom a naopak. Toto všetko je podstatným cieľom modlitieb za jednotu kresťanov. Zdalo sa mi, že sa vytráca aj z tých, čo sa za ňu úprimne modlia. Preto ho pripomínam aspoň touto formou.

A do tretice nám agenda týchto dní opäť vyplavila problém škôl, najmä cirkevných, a otázky spojené s tým, či majú patriť medzi súkromné alebo verejné, kto ich má financovať a podobne. Známe „kto má mládež, má budúcnosť“ možno povedať aj formou „kto má školu, má budúcnosť“. O charakter školstva prebieha neustály a intenzívny boj v celej Európe. Právom. Nastáva tu však paradoxná situácia. Práve liberálne prúdy, odvolávajúce sa z jednej strany na absolútnu slobodu sa z druhej strany snažia zamedziť slobodu rodičov rozhodovať o výchove svojich detí. Je to právo, ktoré im garantuje Ústava Slovenskej republiky a je špecifikované aj v Základnej zmluve medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Celkom logicky sa v druhom paragrafe 13. článku tejto Zmluvy uvádza: „Školy a školské zariadenia (uvedené v odstavci 1) majú rovnaké postavenie ako štátne školy a školské zariadenia a sú neoddeliteľnou a rovnocennou súčasťou výchovno-vzdelávacej sústavy Slovenskej republiky.“ Ak štát nevytvorí možnosť voľby, neumožňuje tým svojim občanom slobodne a zodpovedne sa rozhodovať. Zámerne používam výraz „občanom“ a nie „veriacim“. Náboženský postoj je vec vnútorná. Ale štát – a to vychádzajúc z nosných právnych garancií našej civilizácie, ako je Charta ľudských práv –, sa zaväzuje rešpektovať náboženské presvedčenie a jeho verejné vyjadrovanie ako jedno zo základných ľudských práv. Napodiv práve táto sloboda najviac vadí slobodou sa oháňajúcim liberálom. Rád by som im pripomenul, čo zvykne hovoriť bruselský kardinál Godfried Danneels: „Je pravda, že môj otec bol slobodomurár. Ale on bol tak konsekventný slobodomurár, že rešpektoval aj moje rozhodnutie vstúpiť do seminára a stať sa kňazom“. A veriacim i kňazom by som rád pripomenul výzvu, ktorú vyjadril arcibiskup Sokol v úvodnom slove ostatného obežníka: je morálnou povinnosťou všetkých starať sa o rozvoj cirkevného školstva. Teda ako občania si obhajujeme svoje právo – a žiadne osobitné privilégiá –, a ako veriaci si tým plníme svoju vnútornú morálnu povinnosť. Veď nejde o vzájomný boj ideológií, ale o dobrú výchovu budúcich generácií. Napokon, práve od nej závisí, kto a ako doopatruje súčasnú mladú a strednú generáciu o pár desaťročí. A celkom na záver – nejde o žiadne osobitné pretláčanie sa katolíkov. Stále sa totiž vec cirkevného školstva predstavuje ako problém Katolíckej cirkvi. Ide o všetkých veriacich a o spoločné dobro.

Marian Gavenda, šéfredaktor Katolíckych novín