Štvrtkový komentár Jozefa Haľka: Rok výročí

Rokom 2008 sme vstúpili do roku výročí. Zvláštne sa totiž mnohé zlomové udalosti našich dejín, aj tých v minulom storočí, udiali práve v rokoch končiacich číslom osem. Už o niečo vyše mesiaca budeme napríklad pripomínať neslávne známy „Víťazný február“ roku 1948, keď sa hŕstka bojovných ateistov úskočne chopila moci, aby skoncovala s Cirkvou i náboženstvom. V posledných augustových dňoch zasa uplynie štyridsať rokov od chvíle, keď tak sľubne rozkvitajúcu Pražskú jar s údesnou rýchlosťou vystriedala sibírska zima, keď hukot tankov do zeme nemilosrdne zagniavil prvé výhonky prebudenia i duchovného. A pred dvadsiatimi rokmi začal praskať Berlínsky múr a s ním aj Železná opona, a veriaci spolu s ostatnými občanmi opäť nadobudli slobodu vyznávať svoju presvedčenie. Nejde výlučne o suché dejinné termíny, nejde ani o čisto a výlučne politické a štrukturálne zvraty, ale o udalosti vyrastajúce z hutného duchovného podložia. Celé dejiny sú totiž v skutočnosti dejinami duchovného zápasu medzi silami dobra a silami zla, medzi vyznávačmi najušľachtilejších hodnôt a mocibažnými sprisahancami násilia a tyranie.
Pri najrôznejších typoch pripomienok zmienených dejinných udalostí, počas vedeckých sympózií či iných memoriáloch iste opäť odznie mnohokrát vyjadrená túžba, aby sa dramatická a bolestná dejinná skúsenosť na osmičku končiacich rokov už nikdy v budúcnosti nezopakovala. Lenže: stačí tie minulé udalosti jednoducho opísať a zanalyzovať? Dostačuje iba naliehavo vyjadriť toto ušľachtilé želanie? Čosi tomu chýba, lebo budúcnosť sa aj tak otvára vo svojej nevyspytateľnosti a neuchopiteľnosti, zdanlivej neovplyvniteľnosti. Je tu však jedno riešenie, ba dokonca aj v ňom je zakódovaná osmička: Ježiš ponúka program ôsmych blahoslavenstiev, ktoré obzretie sa za minulosťou dokonale a zmysluplne dopĺňajú, premosťujúc prítomnosť s budúcnosťou. Budúcnosti, presahujúcich aj horizont smrti, sa týkajú prísľuby pre „blahoslavených“, prísľuby zakúsiť „nebeské kráľovstvo“ i „zdediť zem“, zakúsiť „nasýtenie“, „potešenie“, „milosrdenstvo“, identitu „Božích detí“. V jednom z týchto ôsmych prísľubov je všetko toto zhutnené do jediného prísľubu: „uvidieť Boha!“. Cestou, vedúcou k týmto neprekonateľným duchovným métam, je ono „tu a teraz“, naplnené konkrétnym obsahom, vyjadrujúcim kvalitu vzťahov: veď o čom je podmienka empaticky plakať, lačnieť po spravodlivosti, byť milosrdný, šíriť pokoj a znášať prenasledovanie pre spravodlivosť, a to všetko s čistým srdcom a v tichom počúvaní Boha, ak nie o najhlbších motiváciách nášho každodenného rozhodovania. Uživotňovanie ôsmych blahoslavenstiev je najistejšou prevenciou pred opakovaním tragických udalostí, neraz datovaných rokom končiacom na číslo osem.
Inšpirovať nás môže azda aj svätec, ktorého meno čítame v liturgickom kalendári tohto týždňa: biskup svätý František Salezský. Raz ho totiž navštívila jedna matka s požiadavkou, aby jej syna - kňaza preložil na lepšiu faru. Keď sa jej biskup pokúšal opakovane vysvetliť, že jej nijako nemôže vyhovieť, od zlosti schytila zo stola kalamár a hodila ho do biskupa. Okolostojacich isteže prekvapila výbušnosť zmienenej mamičky, ale ešte viac pokoj a rozvaha, s akou svätec na nečakaný gejzír hnevu zareagoval. Potom vysvetlil, že komplikovaný vzťah s tou dámou dlhodobo buduje a nechcel všetko pokaziť tým, že by sa tiež nechal strhnúť k hnevu. Nie je v tomto postoji svätého biskupa zakódovaný aj duch ôsmych blahoslavenstiev, nabádajúcich napríklad k milosrdenstvu, pokoju a trpezlivosti?
Iste, možno sa táto príliš konkrétna príhoda javí ako odťažitá vzhľadom na historické zlomy meruôsmych rokov s takým veľkoplošným a dlhodobým dosahom. Lenže: celé dejiny vlastne stoja na detailoch, ich atmosféra je v konečnom dôsledku výslednicou jednotlivých rozhodovaní jednotlivých konkrétnych osôb. Áno, môže mať pravdu ten, kto povie, že nemá moc nad celospoločenskými procesmi. Ale veru nemá pravdu, ak tým legitimizuje svoju pasívnu ľahostajnosť. Boh nás totiž po zavŕšení našich osobných dejín nebude súdiť podľa akýchsi zovšeobecnených historických výsledkov, ale podľa miery nasadenia a úprimnosti pri hľadaní pravdy a podľa jej uskutočnenia v každodennej praxi. S takou pohotovosťou, s akou v evanjeliu budúcej nedele Zebedejovi synovia Jakub a Ján počúvli Ježišovo povolanie a “hneď” zanechali loď i svojho otca a išli za Kristom, alebo s akou bratia Šimon a Ondrej podobne “hneď” zanechali siete a išli tiež za ním. Jedno krátke a osobné rozhodnutie – a predsa, aký dopad malo na celé dejiny ľudskej civilizácie.