List Benedikta XVI. bývalému generálnemu predstavenému Spoločnosti Ježišovej

Vatikán (20. januára, RV) - Pri príležitosti 35. generálnej kongregácie Spoločnosti Ježišovej je mojím vrúcnym prianím odovzdať Vám a tým, ktorí sa zúčastňujú Zhromaždenia, čo najsrdečnejší pozdrav, spojený s uistením o mojej priazni a moje neustálej duchovnej blízkosti. Viem aká významná pre život Spoločnosti je udalosť, ktorej slávenie prebieha a viem aj, že tomu zodpovedajúc bola veľmi starostlivo pripravená. Ide o prozreteľnostnú príležitosť dať Spoločnosti Ježišovej obnovený asketický a apoštolský impulz, ktorý si všetci želajú, aby jezuiti mohli naplno uskutočňovať svoje poslanie a čeliť výzvam moderného sveta s tou vernosťou Kristovi a Cirkvi, ktorou sa vyznačoval sv. Ignác z Loyoly a jeho prví spoločníci.

Apoštol píše veriacim v Solúne, že im už bolo ohlasované Božie evanjelium, že ich „povzbudzovali a zaprisahávali“ – upresňuje Pavol – aby „žili ako sa patrí vzhľadom na Boha, ktorý vás volá do svojho kráľovstva a slávy“ (1 Sol 2, 12), a dodáva: „Preto aj my neprestajne vzdávame vďaky Bohu za to, že keď ste od nás prijali Božie slovo, ktoré sme hlásali, neprijali ste ho ako ľudské slovo, ale – aké naozaj je – ako slovo Božie; a ono pôsobí vo vás veriacich“ (1 Sol 2,13). Božie slovo je teda najprv „získané“, čiže vypočuté, potom, prenikajúc až do srdca, je „prijaté“, a kto ho prijíma, uznáva, že Boh hovorí cez svojho vyslanca: takým spôsobom slovo pôsobí vo veriacich. Ako vtedy, tak aj teraz evanjelizácia vyžaduje úplné a verné priľnutie k Božiemu slovu: predovšetkým priľnutie ku Kristovi a pozorné načúvanie jeho Ducha, ktorý vedie Cirkev, učenlivú poslušnosť voči pastierom, ktorých Boh postavil do vedenia svojho ľudu a rozvážny a úprimný dialóg so sociálnymi, kultúrnymi a náboženskými naliehaniami našich čias. Toto všetko predpokladá, ako je známe, dôverné spoločenstvo s tým, ktorý nás volá, aby sme boli jeho priateľmi a učeníkmi, jednotu života a činnosti, ktorá sa živí počúvaním jeho slova, kontemplovaním a modlitbou, odpútaním sa od mentality sveta a neustálu konverziu voči jeho láske, aby to bol on, Kristus, kto žije a koná v každom z nás. Tu je tajomstvo pravého úspechu apoštolského a misijného úsilia každého kresťana a ešte viac tých, ktorí sú povolaní k priamejšej službe evanjelia.

Toto povedomie je istotne dobre prítomné u tých, ktorí sa podieľajú na Generálnej kongregácii; chcem vyjadriť uznanie za veľkú prácu, ktorú už odviedla prípravná komisia, ktorá v priebehu roku 2007 preverila postuláty zhromaždené z provincií a vyšpecifikovala témy na preberanie. Chcem sa obrátiť s myšlienkou vďačnosti v prvom rade voči Vám, drahý a ctihodný otec Generálny predstavený, ktorý od roku 1983 vedie Spoločnosť Ježišovu osvieteným, múdrym a rozvážnym spôsobom, všemožne sa usilujúc udržať ju v riečisku pôvodnej charizmy. Z objektívnych dôvodov ste viac ráz žiadali o uvoľnenie z tak ťažkej funkcie prijatej s veľkým zmyslom pre zodpovednosť v neľahkej chvíli v dejinách Rehole. Vyjadrujem vám čo najsrdečnejšie poďakovanie za službu venovanú Spoločnosti Ježišovej a -v širšom zmysle - Cirkvi. Môj pocit vďačnosti sa rozširuje aj na vašich užších spolupracovníkov, na účastníkov Generálnej kongregácie a všetkých jezuitov rozptýlených po všetkých častiach sveta. Ku všetkým a ku každému jednému z vás nech dôjde pozdrav Petrovho Nástupcu, ktorý sleduje so srdečným záujmom a obdivom mnohopočetnú a oceňovanú apoštolskú prácu jezuitov a povzbudzuje všetkých, aby pokračovali na ceste otvorenej svätým Zakladateľom a prejdenej nespočetnými zástupmi bratov oddaných Kristovej veci, z ktorých mnohí sú Cirkvou zapísaní medzi blahoslavenými a svätými. Títo nech z neba ochraňujú a podporujú Spoločnosť Ježišovu v poslaní, ktoré plní v tejto našej dobe, poznačenej početnými a komplexnými sociálnymi, kultúrnymi a náboženskými výzvami.

Ako by, práve v tejto súvislosti, bolo možné neuznať platný príspevok, ktorý Spoločnosť poskytuje pre aktivitu Cirkvi na viacerých poliach a rozličnými spôsobmi? Tento príspevok, skutočne veľký a záslužný, môže spravodlivo odmeniť iba Boh! Tak ako moji ctihodní predchodcovia, Boží služobníci Pavol VI. a Ján Pavol II., aj ja rád využívam príležitosť Generálnej kongregácie, aby som zviditeľnil toľký prínos a súčasne aby som ponúkol pre vaše uvažovanie niektoré myšlienky, ktoré nech sú vám povzbudením a podnetom k stále lepšiemu uskutočňovaniu ideálu Spoločnosti, v plnej vernosti Učiteľskému úradu Cirkvi, tak ako je to zachytené v nasledujúcej, vám dôverne známej formule: „Bojovať za Boha pod zástavou kríža a slúžiť samému Pánovi a Cirkvi, jeho Neveste, pod Rímskym veľkňazom, Kristovým zástupcom na zemi“ (Apoštolský list Exposcit debitum, 21. júla 1550). Ide o zvláštnu vernosť, potvrdenú tiež, pre nemalý počet z vás, sľubom bezvýhradnej poslušnosti Petrovmu Nástupcovi „perinde ac cadaver“. Túto vašu vernosť, ktorá tvorí osobitný znak vašej rehole, Cirkev ešte viac potrebuje dnes, v dobe, v ktorej nalieha urgentná potreba odovzdávať našim súčasníkom, rozptyľovaným toľkými protirečiacimi si hlasmi, uceleným spôsobom jediné a nezmenené posolstvo spásy, ktorým je evanjelium, „nie ako ľudské slovo, ale - aké naozaj je - ako slovo Božie“, ktoré účinkuje v tých, čo veria.

Aby to nastalo, je nevyhnutné, ako pripomínal už milovaný Ján Pavol II. účastníkom 34. generálnej kongregácie, aby život členov Spoločnosti Ježišovej, ako aj ich doktrinálny výskum, boli vždy oduševňované opravdivým duchom viery a spoločenstva v „poslušnom súlade s usmerneniami Magistéria“ (Insegnamenti, 1. diel, s. 25-32). Srdečne si želám, aby súčasná kongregácia znovu jasne potvrdila autentickú charizmu Zakladateľa pre povzbudenie všetkých jezuitov, aby podporovali pravú a zdravú katolícku náuku. Ako prefekt Kongregácie pre náuku viery som mal príležitosť oceniť hodnotnú spoluprácu konzultorov a expertov z radov jezuitov, ktorí v plnej vernosti svojej charizme význačným spôsobom prispeli k vernému rozvíjaniu a recepcii Magistéria. Istotne to nie je ľahká úloha, zvlášť keď je niekto povolaný ohlasovať evanjelium v kontextoch sociálne a kultúrne veľmi odlišných a tam, kde sa treba konfrontovať s rozličnými mentalitami. Úprimne preto oceňujem takú námahu vynakladanú na službu Kristovi, námahu, ktorá prináša plody pre skutočné dobro duší v miere, v ktorej sa dotyčný necháva viesť Duchom Svätým a zostáva poslušný voči učeniu Magistéria, majúc na zreteli kľúčové princípy cirkevného povolania teológa, popísané v inštrukcii Donum veritatis.

Evanjelizačné dielo Cirkvi sa teda v mnohom zakladá na formačnej zodpovednosti, ktorú má Spoločnosť na poli teológie, spirituality a misie. A práve na poskytnutie jasnej orientácie celej Spoločnosti Ježišovej, ktorá má byť oporou pre veľkodušnú a vernú apoštolskú oddanosť, môže sa ukázať ako nadmieru užitočné, keby Generálna kongregácia znovupotvrdila, v duchu sv. Ignáca, svoje úplné priľnutie ku katolíckej náuke, osobitne v neuralgických bodoch, ktoré sú dnes silne napádané sekulárnou kultúrou, ako napríklad vzťah medzi Kristom a náboženstvami, isté aspekty teológie oslobodenia a rozličné body sexuálnej morálky, predovšetkým v tom, čo sa týka nerozlučnosti manželstva a pastorácie homosexuálnych osôb.

Ctihodný a drahý páter, som presvedčený, že Spoločnosť si uvedomuje historickú dôležitosť tejto generálnej kongregácie a vedená Duchom Svätým chce ešte raz, ako hovoril milovaný Ján Pavol II. v januári 1995, znovupotvrdiť „bez dvojznačnosti a bez váhania, svoju špecifickú cestu k Bohu, ktorú sv. Ignác vyznačil vo Formule Inštitútu: milujúca vernosť vašej charizme bude spoľahlivým prameňom obnovenej plodnosti“ (Insegnamenti, XVIII/1, 1995, s. 26). Veľmi aktuálne vyznievajú okrem iného aj slová, ktoré vám adresoval môj ctihodný predchodca Pavol VI. v inej obdobnej situácii: „Všetci musíme byť ostražití, aby sa nevyhnutné prispôsobenie neuskutočnilo na škodu základnej identity, vlastnej podstaty postavy jezuitu, ako je opísaná vo Formule Inštitútu, ako ju predkladajú dejiny a vlastná spiritualita Rehole a akú si autentická interpretácia potrieb doby, ako sa javí, dnes vyžaduje. Tento obraz nesmie byť zamenený, nesmie byť zdeformovaný.“ (Insegnamenti, XII, 1974, s. 1181-1182).

Nadväznosť v učení Petrových Nástupcov poukazuje na veľkú pozornosť a starostlivosť, ktorú títo preukazujú voči jezuitom, ich obdiv voči vám a túžbu, aby vždy mohli rátať so vzácnym prínosom Spoločnosti pre život Cirkvi a pre evanjelizáciu sveta. Zverujem Generálnu kongregáciu a celú Spoločnosť Ježišovu príhovoru svätého Zakladateľa a svätých Rehole a materinskej ochrane Márie, aby každý duchovný syn sv. Ignáca mohol mať pred očami „na prvom mieste Boha a potom spôsob tohto svojho rehoľného zriadenia“ (Formula Inštitútu, 1). S týmito pocitmi uisťujem o stálej pripomienke v modlitbe a udeľujem Vám, dôstojný Páter, pátrom na Generálnej kongregácii a celej Spoločnosti Ježišovej osobitné apoštolské požehnanie.

Benedikt XVI.

Preložil: Jozef Bartkoviak SJ