Slovo pre chorých: Svätá rodina

Nedávno sme si pripomenuli sviatok Svätej rodiny. V atmosfére tohto uvažovania chcem zotrvať aj v nasledujúcich chvíľach. Toto vysielanie je už tradične určené chorým a trpiacim ľuďom, pre ktorých je veľmi podstatné, aby prežívali život v kruhu svojej rodiny. Ak chcem uvažovať o význame rodiny v živote trpiaceho človeka, je podstatné aj to, aby sa zdôraznila dôstojnosť ľudskej bytosti, ktorá musí byť rešpektovaná od počatia až po prirodzenú smrť.

Bolesť, choroba, či utrpenie sú faktory, ktoré v podstatnej miere ovplyvňujú život rodinného spoločenstva. Je samozrejmé, že každá rodina v atmosfére očakávania prežíva radosť. Či je to tak aj po narodení dieťaťa, o ktorom sa rodina dozvie, že bude trvalo postihnuté, to je u každej rodiny individuálne. Každý sa s touto realitou vyrovnáva inak. Zdá sa, že toto je skutočnosť, ktorá je záležitosťou vnútra. Isté však je, že ten, kto trpí, potrebuje rodinu, potrebuje také spoločenstvo, ktoré by ho prijalo aj s jeho telesnou, či duševnou poruchou. Život v rodine s dieťaťom, ktoré trpí, sa od základov mení. Možno to povedať celkom jednoduchým konštatovaním, za ktorým sa dá hľadať hĺbka. Všednosť sa mení na výnimočnosť. Aj keď sa spomínaná všednosť nevytráca, predsa za ňou badať výnimočnosť okamihu. Tento sa odráža práve v tom, že v istom zmysle dieťa, ktoré sa borí vo svojom živote s problémom utrpenia, zostáva pre rodinu  vždy dieťaťom. Dieťaťom, ktoré neustále, takmer v každom okamihu dňa potrebuje pomoc. Túto mu rodina preukazuje vo forme služby, ktorá je trpiacemu preukazovaná v dvoch oblastiach. Prvá oblasť je forma podpory v psychickej oblasti, druhá forma je preukázanie služby vo forme fyzickej pomoci. To znamená, že život v rodine s postihnutým dieťaťom je možné vnímať ako neustálu službu.

Sme v závere Vianočného obdobia, v ktorom sme intenzívnejšie rozmýšľali nad skutočnosťou, že Večné Slovo sa stalo telom. Boh vzal na seba podobu človeka, aby sa nám priblížil... V tejto výnimočnej udalosti, je možné veľmi citlivo vnímať, že sám Boh sa vo svojej Božskej moci neobáva byť dieťaťom, tým dieťaťom, ktoré je vo všetkom odkázané na pomoc zo strany iných. Boh prijíma službu a v pokore dieťaťa, ktoré neublíži, je schopný vždy čakať na prejavy tejto služby... Tak nejako to možno vnímať aj v rodine, ktorá preukáže službu chorému dieťaťu, či inému členovi rodiny. Vytrvalosť v tejto službe si vyžaduje celého človeka. Trpiaci člen rodiny má právo na prežívanie života v dôstojných podmienkach. Životu človeka s postihnutím patrí v istom zmysle zvýšená pozornosť a úcta. Nie preto, aby sme naň upriamili pozornosť, ale preto, aby sme mu umožnili podľa možnosti rozvíjať sa vo všetkých oblastiach jeho vzácneho bytia. Aby som mohla pokračovať v uvažovaní, vrátim sa na chvíľu k dieťaťu v jasliach. Ježiš je dieťaťom, ktoré nezostane v jasliach. To znamená, že službu, ktorá mu bola preukazovaná, dokáže vrátiť v tom zmysle, že Jeho život sa stane cestou. Cestou, ktorá povedie na drevo kríža. Kristus, Boh a človek zároveň, okúsi temnotu hrobu, aby mohol poukázať na svetlo života, ktoré sa odráža v najväčšom mystériu viery, ktoré si pripomenieme vo Veľkonočnom období. Kristus sa teda rodí pre tento svet, aby trpel, zomrel a opäť vstal k životu. Z tohto môžeme vnímať úctu k životu. Kristus teda prišiel, aby človek žil. Cesta, ktorú absolvuje Kristus, je cestou k človeku a k jeho záchrane pre Večnosť. Ak si Boh vybral takýto spôsob záchrany človeka, prečo by sme sa my mali obávať preukázať službu človeku, ktorý trpí v kruhu rodinného spoločenstva? Skúsme uveriť, že táto služba nezostane bez odmeny. Aj keď je člen rodiny takmer úplne odkázaný na pomoc iných, buďme si istí, že vie byť vďačný. Vie preukázanú pomoc oceniť. Nemusí ani veľa hovoriť, stačí úsmev, či milý pohľad a aj ten veľa napovie...

Je však potrebné v tejto úvahe spomenúť aj skutočnosť, že nie každý, kto trpí, má možnosť prežiť svoj život v usporiadanej rodine. Nie, nie sú zriedkavosťou prípady, keď je práve postihnutý člen v kruhu rodinného spoločenstva dôvodom pre hádky a nezhody v rodinách. Je vhodné si v takýchto hraničných situáciách uvedomiť, že každý život, či už relatívne zdravých, alebo chorých ľudí je požehnaním a nezaslúženým darom. Nik z nás tu nie je sám od seba, každý sme povolaný k životu, ktorý môže mať skutočnú príchuť výnimočnosti.

Samozrejme len v takej miere, do akej to budeme ochotní rešpektovať. Možno v nás vládne neopodstatnený strach, keď si namýšľame, že ten, kto je chorý, už nemôže urobiť a ani znamenať nič hodnotné. Ak je to v našich hlavách takto vnímané, tak je to skutočná lož. Práve títo ľudia majú v sebe obrovský elán a chuť do života. Chuť niečo dokázať. Ak sme boli niekedy ľuďmi, ktorí v duchu podceňovali človeka s postihom, pokúsme sa o zmenu myslenia. Ak sa uprostred našej rodiny nachádza niekto, kto trpí, buďme vďační za to, že práve uprostred toho nášho spoločenstva je vlastne Kristus, s plným priehrštím požehnania.
Môj Pán a môj Boh. Som vďačná, že svoj život môžem prežiť uprostred rodinného spoločenstva, ktorému nechýba zmysel pre obetu. Moje srdce ťa chváli za každého člena rodiny, ktorý sa skláňa ku mne a podáva mi pomocnú ruku. Pane, nech Tvoja ruka žehná všetkým, ktorí sa nedokážu vyrovnať s realitou bolesti. Zmeň ich temnotu na svetlo, ktoré raz zavládne ich mysli. Pane, nech nikdy nie som tá, pre ktorú by mohlo dôjsť k nezhodám, ale nech mám vo svojej bolesti vždy ochotu hľadať to, čo spája putá rodiny.

Ivana Mochorovská