Generálna audiencia Benedikta XVI.: Svätý Augustín

Vatikán (9. januára, RV) - Pápež Benedikt XVI. sa dnes v katechéze na generálnej audiencii venoval postave najväčšieho Otca latinskej Cirkvi, svätého Augustína – muža vášne a viery, inteligencie a neúnavnej pastoračnej horlivosti, ktorý sa narodil v Tagaste v Numídii 13. novembra roku 354 Patríciovi, pohanovi, ktorý sa neskôr stať katechumenom, a Monike, horlivej kresťanke. Táto žena, uctievaná ako svätá, mala na syna veľký vplyv a vychovávala ho v kresťanskej viere. Počas celého svojho života zostal očarený postavou Ježiša Krista, dokonca hovorí, že ho vždy miloval, ale že sa iba vzdialil od Cirkvi a praktizovania viery, podobne ako sa to stáva mnohým dnešným mladým.

„Augustín mal aj brata Navígia a jednu sestru, ktorej meno nepoznáme a ktorá potom, ako zostala vdovou, sa stala predstavenou ženského kláštora. Malý Augustín s výnimočnou inteligenciou prijal dobré vzdelanie, aj keď nie vždy bol príkladným študentom. Veľmi dobrý bol v štúdiu gramatiky, najskôr vo svojom rodnom meste a potom v Madaure, a od roku 370 študoval rétoriku v Kartágu, hlavnom meste rímskej Afriky. Perfektne ovládal latinský jazyk, čo sa mu však nepodarilo pri gréčtine... V Kartágu Augustín prvýkrát čítal dielo Hortensius, napísané Cicerom, ktoré sa neskôr stratilo a ktoré predznačilo jeho cestu k obráteniu. Cicerov text v ňom vskutku prebudil lásku k múdrosti, ako neskôr, keď už bol biskupom, napísal vo Vyznaniach: „Tá kniha skutočne zmenila môj spôsob cítenia“, až natoľko, že „zrazu stratila všetku svoju hodnotu každá márna nádej a s neuveriteľnou túžbou v srdci som hľadal nesmrteľnosť múdrosti“ (III., 4,7).“
 
„Avšak, keďže bol presvedčený, že bez Ježiša nemožno pravdu považovať za úplne nájdenú a pretože v tejto výnimočnej knihe jeho meno chýbalo, hneď potom začal čítať Sväté Písmo – Bibliu. Avšak bol z nej sklamaný. Nielen preto, že štýl latinského prekladu Svätého Písma bol nedostatočný, ale aj preto, že samotný obsah sa mu zdal neuspokojivý. V opisoch vojen a ďalších ľudských osudov v Písme nenachádzal výšku filozofie, jas hľadania pravdy, ktorý je jej vlastný. Akokoľvek, nechcel žiť bez Boha a tak hľadal náboženstvo, zodpovedajúce jeho túžbe po pravde a aj jeho túžbe priblížiť sa Ježišovi. Padol tak do siete manichejcov, ktorí sa predstavovali ako kresťania a sľubovali náboženstvo úplne racionálne. Tvrdili, že svet je rozdelený na dva princípy – dobro a zlo. A tak je možné vysvetliť celú zložitosť ľudských dejín. Aj dualistická morálka sa páčila svätému Augustínovi... Stal sa teda manichejcom, presvedčený, že v tom okamihu našiel syntézu medzi racionalitou, hľadaním pravdy a lásky k Ježišovi Kristovi. A získal tým aj konkrétnu výhodu pre svoj život. Pripojenie sa k manichejcom mu otváralo ľahkú perspektívu kariéry. Pripojiť sa k tomuto náboženstvu, ku ktorému patrili toľké vplyvné osobnosti, mu zaručovalo možnosť pokračovať vo svojom vzťahu k žene, ako aj napredovať v kariére. Z tejto ženy sa mu narodil syn Adeodatus, ktorý mu bol veľmi drahý a zároveň bol veľmi inteligentný, a ktorý bol neskôr prítomný v príprave na krst pri jazere Como, zúčastniac sa tých „Dialógov“, ktoré pochádzajú od Augustína. Chlapec, žiaľ, zomrel veľmi skoro. Augustín – učiteľ gramatiky vo svojom rodnom meste už ako dvadsaťročný – sa vrátil do Kartága, kde sa stal brilantným a známym učiteľom rétoriky. Časom sa však začal vzďaľovať viere manichejcov, keďže ho znechutili práve po intelektuálnej stránke, keď sa ukázali ako neschopní vyriešiť jeho pochybnosti. Presťahoval sa do Ríma a potom do Milána, kde vtedy sídlil cisársky dvor a kde získal prestížne miesto vďaka záujmu a odporúčaniam rímskeho prefekta pohana Simmaca, ktorý bol nepriateľský voči milánskemu biskupovi svätému Ambrózovi.“
 
Ako uviedol Svätý Otec, v Miláne Augustín pravidelne počúval – najskôr s cieľom obohatiť svoj lingvistický slovník – pekné kázne biskupa Ambróza, ktorý bol v tom čase zástupcom cisára pre severné Taliansko, a boli to práve slová milánskeho biskupa, ktorými bol africký rečník očarený. A nielen jeho rétorika, ale predovšetkým obsah vždy viac a viac oslovoval jeho srdce. Veľký problém Starého zákona – nedostatok rétorickej krásy a filozofickej výšky – sa roztopil v homíliách svätého Ambróza vďaka typologickej interpretácii Starého zákona. Augustín pochopil, že celý Starý zákon je cestou k Ježišovi Kristovi. Tak našiel kľúč pre pochopenie krásy a hĺbky, aj filozofickej, Starého zákona a pochopil jednotu Kristovho mystéria v histórii, ako aj syntézu medzi filozofiou, racionalitou a vierou v Logos, v Krista – večné Slovo, ktoré sa stalo telom. Zakrátko si Augustín uvedomil, že alegorická lektúra Písma a neoplatónska filozofia, ktorých zástancom bol práve biskup z Milána, mu ponúkali riešenie intelektuálnych ťažkostí, ktoré sa mu – keď bol ešte mladý – pri jeho prvom priblížení k biblickým textom, zdali neprekonateľné. Jeho obrátenie ku kresťanstvu 15. augusta 386 bolo teda vrcholom dlhej a bolestivej vnútornej cesty. Tak, ako 32-ročný bol Augustín pokrstený Ambrózom 24. apríla 387 počas veľkonočnej vigílie v milánskej katedrále.
 
„Po krste sa Augustín rozhodol vrátiť do Afriky spolu s priateľmi a s myšlienkou spoločného kláštorného života v službe Bohu. Ale v Ostii, počas čakania na odchod, jeho matka náhle ochorela a neskôr zomrela, veľmi tým zarmútiac synovo srdce. Keď sa Augustín konečne vrátil do vlasti, usadil sa v Hippo, aby tam založil kláštor. V tomto meste na africkom pobreží bol napriek svojmu odporu vysvätený za kňaza v roku 391 a spolu so svojimi spoločníkmi začal žiť mníšskym životom, o ktorom už dlhšie premýšľal, rozdeliac svoj čas medzi modlitbu, štúdium a ohlasovanie evanjelia. Chcel iba žiť v službe pravdy, necítil sa povolaný k pastoračnému životu, avšak neskôr pochopil, že ho Boh volal k tomu, aby sa stal pastierom iných a aby im tak obetoval dar pravdy. V Hippo o štyri roky neskôr v 395 bol konsekrovaný za biskupa. Pokračujúc v prehlbovaní štúdia Písma a textov kresťanskej tradície, sa Augustín stal príkladným biskupom vo svojom neúnavnom pastoračnom úsilí: svojim veriacim kázal viackrát za týždeň, podporoval chudobných a siroty, staral sa o formáciu svojho kléru a o organizáciu mužských i ženských kláštorov. Jednoducho sa tento rečník stal jedným z najdôležitejších predstaviteľov kresťanstva svojho času: veľmi aktívny v riadení svojej diecézy so značným vplyvom aj na civilnú sféru, počas viac ako 35 rokov svojho episkopátu mal biskup z Hippo veľký vplyv v Katolíckej cirkvi v rímskej Afrike a neskôr v celom súčasnom kresťanstve, čeliac mnohým náboženským tendenciám a nebezpečným herézam, ako manicheizmu, donatizmu a pelagianizmu, ktoré ohrozovali kresťanskú vieru v Boha jediného a milosrdného. Bohu zveril Augustín každý svoj deň, až po ten posledný vo svojom živote. Zlomený horúčkou, zatiaľ čo jeho Hippo už bolo takmer tri mesiace obkľúčené nepriateľmi, biskup – ako nám hovorí jeho priateľ Possidius vo Vita Augustini – si nechal prepísať veľkými písmenami kajúce žalmy a nechal ich pribiť na stenu, aby ich, aj keď chorý leží na posteli, mohol vidieť, čítať a plakať. Tak prežil svoje posledné dni Augustín, ktorý zomrel 28. augusta 430 vo veku nedožitých 76 rokov.“
 
Posolstvu jeho diel sa pápež Benedikt XVI., bude venovať v katechéze na budúcej generálnej audiencii. Na záver Svätý Otec udelil všetkým svoje apoštolské požehnanie. -ľr,dj-