Posolstvo pápeža Benedikta XVI. k Svetovému dňu pokoja
Ľudská rodina - spoločenstvo pokoja
1. Na začiatku nového roka by som rád ženám
a mužom celého sveta odovzdal svoje srdečné želanie pokoja, spolu s vrúcnym posolstvom
nádeje. Zároveň predkladám na zamyslenie tému, uvedenú v záhlaví tohto posolstva, ktorá
mi osobitne leží na srdci: Ľudská rodina – spoločenstvo pokoja. Prvou formou spoločenstva
medzi osobami je skutočne spoločenstvo, zrodené z lásky medzi mužom a ženou, ktorí
sa rozhodli natrvalo spojiť, aby spoločne utvorili novú rodinu. Avšak aj národy zeme
sú povolané k tomu, aby medzi sebou vytvárali vzťahy solidarity a spolupráce, ako
sa patrí na členov jedinej ľudskej rodiny: „Veď všetky národy – konštatoval Druhý
vatikánsky koncil – tvoria jedno spoločenstvo a majú jeden pôvod, lebo Boh stanovil,
aby celé ľudstvo obývalo povrch zeme (porov. Sk 17, 26), a majú aj jeden konečný cieľ
– Boha“ (1).
Rodina, spoločnosť a pokoj 2. Prirodzená rodina, ako intímne
spoločenstvo života a lásky, založené na manželstve medzi mužom a ženou (2), predstavuje
„prvé miesto ,humanizovania’ osoby a spoločnosti“ (3), „kolísku života a lásky“ (4).
Preto je rodina právom označovaná za prvé prirodzené spoločenstvo, „božskú ustanovizeň,
ktorá je základom života osôb, prototypom každého spoločenského poriadku“ (5).
3.
V zdravom rodinnom živote môže človek totiž okúsiť základné zložky pokoja: spravodlivosť
a lásku medzi bratmi a sestrami, úlohu autority predstavovanej rodičmi, láskyplnú
starostlivosť o najslabších členov – pretože sú malí alebo chorí alebo starí – vzájomnú
pomoc v životných potrebách, ochotu prijať druhého a ak je to potrebné odpustiť mu.
Rodina je teda prvou a nenahraditeľnou vychovávateľkou k pokoju. Preto nás neprekvapuje,
že násilie páchané v rodine sa vníma ako zvlášť neúnosné. Keď sa rodina označuje za
„základnú vitálnu bunku spoločnosti“ (6), vyjadruje to niečo podstatné. Rodina je
základom spoločnosti aj z toho dôvodu, že umožňuje získať konkrétne skúsenosti pokoja.
Z toho plynie, že ľudské spoločenstvo sa nemôže zaobísť bez služby, ktorú poskytuje
rodina. Kde inde by sa ľudská bytosť v štádiu formovania mohla lepšie naučiť, aká
je pravá „chuť“ pokoja, ak nie v pôvodnom „hniezde“, ktoré jej príroda pripravila?
Slovník rodiny je slovnou zásobou pokoja; z nej je potrebné vždy znova čerpať, aby
sme nezabudli slovník pokoja. Pri inflácii jazyka nesmie spoločenstvo stratiť vzťah
k tejto „gramatike“, ktorú sa každé malé dieťa naučí ešte skôr z posunkov a pohľadov
mamy a otca než z ich slov.
4. Rodina je nositeľkou osobitných práv, pretože
jej povinnosťou je vychovávať svojich členov. Samotná Všeobecná deklarácia ľudských
práv, ktorá predstavuje výdobytok právnej spoločnosti a má vskutku univerzálnu hodnotu,
tvrdí, že „rodina je prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti a má nárok na ochranu
spoločnosti a štátu“ (7). Svätá stolica vydaním Charty práv rodiny chcela zo svojej
strany priznať rodine osobitnú právnu dôstojnosť. V preambule čítame: „Práva osoby
vyjadrené aj ako práva jednotlivca, majú svoj základný spoločenský rozmer, ktorý nachádza
svoj pôvodný a životný výraz v rodine“ (8). Práva priznané touto chartou sú vyjadrením
prirodzeného zákona vpísaného do srdca ľudskej bytosti, ktorý sa stáva zjavným prostredníctvom
rozumu. Popretie alebo obmedzenie práv rodiny, ktoré zatemňuje pravdu o človeku, ohrozuje
samotné základy pokoja.
5. Preto ten, kto sa stavia proti inštitúcii rodiny
– hoci i nevedome – oslabuje pokoj v celom spoločenstve, národnom i medzinárodnom,
pretože oslabuje tú najdôležitejšiu „agentúru“ pokoja. To je skutočnosť, ktorá si
zasluhuje, aby sme sa nad ňou zvlášť zamysleli: všetko, čo vedie k oslabeniu rodiny
založenej na manželstve muža a ženy, čo priamo alebo nepriamo prekáža ochote zodpovedne
prijať nový život, čo bráni prednostnému právu rodiny niesť zodpovednosť za výchovu
detí, predstavuje objektívnu prekážku na ceste pokoja. Rodina potrebuje domov, prácu
a spravodlivé ocenenie domácej práce rodičov, potrebuje školu pre deti a pre všetkých
základnú zdravotnú starostlivosť. Keď sa spoločnosť a politici neusilujú rodinám v týchto
oblastiach pomáhať, zbavujú sa základného zdroja, slúžiaceho pokoju. Najmä prostriedky
spoločenskej komunikácie – pre výchovné možnosti, ktorými disponujú – nesú osobitnú
zodpovednosť za to, aby podporovali úctu voči rodine, objasňovali jej očakávania a práva
a predstavovali jej krásu.
Ľudstvo je jedna veľká rodina 6. Aj sociálne
spoločenstvo, ak chce žiť v pokoji, musí sa inšpirovať hodnotami, ktorými sa riadi
rodinné spoločenstvo. To platí tak pre miestne, ako aj pre národné spoločenstvá; a
platí to i pre samotné spoločenstvo národov, pre ľudskú rodinu žijúcu v tomto spoločnom
dome, ktorým je celá zem. V tejto súvislosti však nemožno zabúdať na to, že rodina
vzniká zo zodpovedného a definitívneho „áno“ muža a ženy a žije z vedomého „áno“ detí,
ktoré sa postupne stávajú jej súčasťou. Aby rodinné spoločenstvo prospievalo potrebuje
veľkodušný konsenzus všetkých svojich členov. Je potrebné, aby sa toto vedomie stalo
spoločným presvedčením aj tých, ktorí sú povolaní vytvárať celkovú ľudskú rodinu.
Treba vedieť povedať svoje osobné „áno“ na toto povolanie, ktoré Boh vpísal do samotnej
našej prirodzenosti. Nežijeme jedni vedľa druhých náhodou; ako ľudia ideme všetci
tou istou cestou, a preto ňou ideme ako bratia a sestry. Z toho dôvodu je dôležité,
aby sa každý z nás usiloval žiť svoj život v zodpovednom postoji pred Bohom, uznávajúc,
že v ňom je prameň nielen jeho vlastnej existencie, ale aj existencie tých druhých.
Len keď vystúpime k tomuto najvyššiemu Počiatku, môžeme správne pochopiť nepodmienečnú
hodnotu každej ľudskej bytosti a položiť tak predpoklady pre budovanie zmiereného
ľudstva. Bez tohto transcendentného základu je spoločenstvo len zoskupením susedov,
nie spoločenstvom bratov a sestier, povolaných vytvárať jednu veľkú rodinu.
Rodina,
ľudské spoločenstvo a životné prostredie 7. Rodina potrebuje domov a jej primerané
životné prostredie, do ktorého môže votkať svoje vzťahy. Pre ľudskú rodinu je takýmto
domovom zem, životné prostredie, ktoré nám dal Boh, Stvoriteľ, aby sme ho obývali
tvorivo a zodpovedne. Musíme sa o toto prostredie starať: je zverené ľuďom, aby sa
oň v zodpovednej slobode starali a kultivovali ho, pričom sa majú vždy orientovať
na to, čo je dobré pre všetkých. Ľudská bytosť má zo všetkého stvorenia prirodzene
najvyššiu hodnotu. Šetriť životné prostredie neznamená, že budeme považovať prírodu
alebo živočíšnu ríšu za dôležitejšiu ako sú ľudia. Má to skôr znamenať, že si nemáme
egoisticky myslieť, že je nám úplne k dispozícii, pretože aj budúce generácie majú
právo mať úžitok zo stvorenia, aby mohli prejaviť tú istú zodpovednú slobodu, ktorú
si nárokujeme pre seba my. Nesmieme pritom zabúdať ani na chudobných, ktorí sú mnohokrát
vylúčení z užívania dobier stvorenstva určených všetkým. Dnes sa ľudstvo obáva o budúcu
ekologickú rovnováhu. Je dobre, že sa hodnotenia a odhady v tomto smere robia rozvážne,
v dialógu s odborníkmi a vedcami, bez ideologického urýchľovania vedúceho k unáhleným
záverom; predovšetkým sa treba spoločne dohodnúť na prijateľnom modeli udržateľného
rozvoja, ktorý pri rešpektovaní ekologickej rovnováhy bude garantovať dobro pre všetkých.
Ak ochrana životného prostredia zahŕňa aj výdavky, treba ich spravodlivo rozdeliť,
majúc na pamäti rozdiely vo vývoji rôznych krajín a tiež solidaritu s budúcimi generáciami.
Rozvážnosť neznamená neprevziať vlastnú zodpovednosť a odložiť rozhodnutia; znamená
to skôr prijať záväzok a po zodpovednom zvážení sa spoločne rozhodnúť, akou cestou
ísť, aby sa posilnilo spojenectvo medzi človekom a životným prostredím, ktoré má byť
zrkadlom stvoriteľskej lásky Boha, od ktorého pochádzame a ku ktorému na našej ceste
smerujeme.
8. V tejto súvislosti je dôležité, aby sme zem vnímali ako „náš
spoločný domov“ a zvolili si pre jej využívanie v službe všetkým skôr cestu dialógu
než jednostranné dohody. Ak je to potrebné možno zapojiť aj viaceré inštitucionálne
miesta na medzinárodnej úrovni, aby spoločne dokázali prevziať správu tohto nášho
„domu“; čo je však ešte dôležitejšie, aby vo vedomí dozrelo presvedčenie o nutnosti
zodpovednej spolupráce. Problémy ukazujúce sa na horizonte sú komplexné a čas nás
tlačí. Na účinné zvládnutie tejto situácie treba konať svorne. Oblasť, v ktorej by
bolo osobitne potrebné zintenzívniť dialóg medzi národmi, je spravovanie energetických
zdrojov planéty. Dvojnásobne naliehavá je táto požiadavka, pokiaľ ide o technicky
vyspelé krajiny: na jednej strane sa musia zamyslieť nad vysokou úrovňou spotreby
podmienenej súčasným vývojovým modelom a na druhej strane sa majú postarať o primerané
investície na diferenciáciu energetických zdrojov a na zlepšenie ich využívania. Rozvíjajúce
sa krajiny majú hlad po energii, no niekedy sa tento hlad hasí na úkor chudobných
krajín, ktoré sú pre svoju nedostatočnú infraštruktúru a technológiu prinútené predávať
pod cenu energetické zdroje, ktoré vlastnia. Niekedy sa dokonca prostredníctvom rôznych
foriem protektorstva alebo prinajmenšom závislosti – ktoré sa ukazujú ako jednoznačne
pokorujúce – spochybňuje ich vlastná politická sloboda.
Rodina, ľudské spoločenstvo
a ekonómia. 9. Základnou podmienkou pokoja v jednotlivých rodinách je, že sa opierajú
o solídny základ spoločne prežívaných duchovných a etických hodnôt. Treba však dodať,
že rodina má autentickú skúsenosť pokoja, keď nikomu nič potrebné nechýba a rodinný
majetok – ktorý je plodom práce niektorých členov, šetrnosti iných a aktívnej spolupráce
všetkých – je dobre spravovaný v solidarite, bez nestriedmosti či plytvania. Pre rodinný
pokoj je teda na jednej strane potrebná otvorenosť voči transcendentnému dedičstvu
hodnôt, no na druhej strane je dôležité aj prezieravo sa starať o materiálne dobrá
či medziľudské vzťahy. Zanedbávanie tejto zložky má za následok narušenie vzájomnej
dôvery z dôvodu neistých perspektív ohrozujúcich budúcnosť rodinného jadra.
10.
Podobná úvaha platí aj pre inú veľkú rodinu, ktorou je ľudstvo ako celok. Aj ľudská
rodina – ktorá je dnes ešte viac zjednotená javom globalizácie – potrebuje okrem základu
tvoreného spoločnými hodnotami, aj ekonomiku skutočne zodpovedajúcu požiadavkám spoločného
dobra v planetárnych rozmeroch. Odvolávanie sa na prirodzenú rodinu sa ukazuje ako
osobitne účinné aj z tohto pohľadu. Treba podporovať správne a úprimné vzťahy medzi
jednotlivými ľuďmi i medzi národmi, umožňujúce všetkým spolupracovať na dosiahnutí
rovnosti a spravodlivosti. Zároveň sa treba usilovať o rozumné využívanie zdrojov
a rovnomerné rozdelenie bohatstiev. Osobitne pomoc poskytovaná chudobným krajinám,
musí zodpovedať kritériám zdravej hospodárskej logiky a musí sa vyhýbať plytvaniu,
ktoré, ako sa nakoniec zdá, je spôsobené predovšetkým udržiavaním drahých byrokratických
aparátov. Treba tiež mať na pamäti morálnu požiadavku konať tak, aby ekonomická organizácia
nezodpovedala len prísnym zákonom bezprostredného zisku, ktoré sa môžu ľahko ukázať
ako neľudské.
Rodina, ľudské spoločenstvo a morálny zákon 11. Rodina žije
v pokoji, ak sa všetky jej zložky podriaďujú jednej spoločnej norme: to totiž zabraňuje
egoistickému individualizmu a spája jednotlivcov, čo podporuje ich harmonické spolužitie
a cieľovo zameranú činnosť. Samo osebe jasné kritérium platí aj pre väčšie komunity:
od tých miestnych po národné, ba až po samotné medzinárodné spoločenstvo. Na dosiahnutie
pokoja je potrebný spoločný zákon, ktorý pomôže slobode, aby bola skutočne sama sebou
a nielen slepou vôľou, a aby ochránila slabého pred svojvôľou silnejšieho. V rodine
národov sa ukazujú mnohé svojvoľné postoje, či už v rámci jednotlivých štátov, alebo
vo vzájomných vzťahoch medzi štátmi. Nechýbajú ani viaceré situácie, v ktorých slabý
musí skloniť hlavu nie pred požiadavkami spravodlivosti, ale pred holou silou toho,
kto má viac prostriedkov ako on. Je potrebné to ešte raz zdôrazniť: sila musí byť
vždy udržiavaná na uzde pomocou zákona, a to musí platiť aj vo vzťahoch medzi suverénnymi
štátmi.
12. O povahe a funkcii zákona sa Cirkev viackrát vyjadrila: pre právnu
normu, ktorá reguluje vzájomné vzťahy medzi osobami, čím umravňuje ich vonkajšie správanie
a tiež predvída sankcie pre tých, ktorí ju porušia, je kritériom morálny zákon založený
na prirodzenosti vecí. Ľudský rozum je navyše schopný rozpoznať ho – aspoň jeho základné
požiadavky – čím sa vracia k stvoriteľskému Božiemu rozumu, ktorý stojí na počiatku
všetkých vecí. Tento morálny zákon musí regulovať rozhodnutia svedomia a riadiť všetko
správanie ľudských bytostí. Jestvujú aj právne normy pre vzťahy medzi národmi, ktoré
tvoria ľudskú rodinu? A ak jestvujú, sú účinné? Odpoveď je: áno, takéto normy jestvujú,
no preto, aby boli skutočne účinné, treba sa vrátiť k prirodzenému morálnemu zákonu
ako základu právnej normy, lebo inak táto norma ostane v zajatí krehkých a dočasných
dohôd.
13. Poznanie prirodzeného morálneho zákona nie je pre človeka, ktorý
vstúpi do seba a vzhľadom na vlastné určenie skúma sám seba podľa vnútornej logiky
tých najhlbších náklonností prítomných v jeho bytí, zamedzené. Hoci váhavo a neisto,
predsa môže človek dospieť k tomu, že aspoň v základných črtách objaví tento všeobecný
morálny zákon, ktorý ponad kultúrne rozdiely umožňuje ľudským bytostiam navzájom si
porozumieť ohľadne najdôležitejších aspektov dobra a zla, spravodlivého a nespravodlivého.
Je nevyhnutné vrátiť sa k tomuto základnému zákonu a zapojiť do tohto hľadania naše
najlepšie intelektuálne sily bez toho, aby sme sa nechali odradiť nedostatkom jednoznačnosti
či nepochopením. Hodnoty, ktoré sú zakotvené v prirodzenom zákone, sú – i keď len
v čiastkovej a nie vždy dôslednej podobe – prítomné aj v medzinárodných zmluvách,
vo všeobecne uznávaných formách moci, či v princípoch humanitárneho práva prijatého
v legislatíve jednotlivých štátov alebo v štatútoch medzinárodných organizácií. Ľudstvo
nie je „bez zákona“. Napriek tomu je dôležité pokračovať v dialógu na tieto témy a
podporovať otvorenosť legislatív jednotlivých štátov voči uznaniu základných ľudských
práv. Rast právnej kultúry vo svete závisí okrem iného od úsilia neprestajne napĺňať
medzinárodné normy hlboko ľudským obsahom, aby sa tak zamedzilo ich zredukovaniu na
procedúry, ktoré sa z egoistických a ideologických dôvodov dajú ľahko obísť.
Prekonávanie
konfliktov a odzbrojovanie 14. Ľudstvo dnes, žiaľ, prežíva veľké rozkoly a silné
konflikty vrhajúce hlboké tiene na jeho budúcnosť. Rozsiahle oblasti planéty sú zasiahnuté
rastúcimi napätiami, zatiaľ čo nebezpečenstvo, že budú pribúdať krajiny, ktoré vlastnia
nukleárne zbrane, vyvoláva v každom zodpovednom človeku odôvodnené obavy. Aj na africkom
kontinente stále prebiehajú mnohé občianske vojny, hoci nemálo krajín už dosiahlo
pokrok v slobode a demokracii. Blízky východ je doteraz scénou konfliktov a atentátov,
ktoré ovplyvňujú aj okolité národy a oblasti, a hrozí, že aj ony budú zatiahnuté do
špirály násilia. Na všeobecnejšej rovine musíme s roztrpčením konštatovať, že rastie
počet štátov, ktoré sú zapojené do pretekov v zbrojení: dokonca rozvojové národy vyčleňujú
významnú časť svojho hrubého domáceho produktu na nákup zbraní. Za tento smrtonosný
obchod nesú zodpovednosť mnohí: sú to krajiny priemyselne rozvinutého sveta, ktoré
získavajú z predaja zbraní tučné zisky a sú to tiež oligarchie panujúce v mnohých
chudobných krajinách, ktoré chcú posilniť svoje postavenie nadobúdaním čoraz sofistikovanejších
zbraní. Je skutočne nutné, aby sa v takých ťažkých časoch zmobilizovali všetci ľudia
dobrej vôle a aby dosiahli konkrétne dohody smerujúce k efektívnemu odzbrojeniu, predovšetkým
v oblasti nukleárnych zbraní. V tejto fáze, v ktorej proces nukleárneho odzbrojovania
nepostupuje, cítim povinnosť vyzvať predstaviteľov moci, aby s pevnejším rozhodnutím
znovu začali rokovania o postupnej a dohodnutej likvidácii existujúcich nukleárnych
zbraní. Keď opätovne zdôrazňujem túto výzvu, viem, že vyjadrujem aj túžbu všetkých
tých, ktorí majú na srdci budúcnosť ľudstva.
15. Temer pred šesťdesiatimi rokmi
Organizácia Spojených národov slávnostne zverejnila Všeobecnú deklaráciu ľudských
práv (1948 – 2008). Týmto dokumentom reagovala ľudská rodina na hrôzy druhej svetovej
vojny, uznávajúc vlastnú jednotu založenú na rovnakej dôstojnosti všetkých ľudí a
kladúc do centra ľudského spolužitia rešpektovanie základných práv jednotlivcov a
národov: to bol rozhodujúci krok na ťažkej a náročnej ceste k zmiereniu a pokoju.
Osobitnú myšlienku si zasluhuje aj spomienka na 25. výročie prijatia Charty práv rodiny
zo strany Svätej stolice (1983 – 2008), ako aj 40. výročie slávenia prvého Svetového
dňa pokoja (1968 – 2008). Slávenie tohto dňa – ktoré si s veľkým presvedčením osvojil
môj milovaný a ctený predchodca, pápež Ján Pavol II. – bolo ovocím šťastnej intuície
pápeža Pavla VI. a v priebehu rokov ponúklo možnosť prostredníctvom posolstiev zverejnených
pri tejto príležitosti, rozvinúť vysvetľujúce učenie Cirkvi na prospech tohto základného
ľudského dobra. Práve vo svetle týchto významných príležitostí vyzývam každého muža
a každú ženu, aby si jasnejšie uvedomili svoju príslušnosť k jedinej ľudskej rodine
a aby sa usilovali o to, aby spolužitie na zemi čoraz viac odzrkadľovalo toto presvedčenie,
od ktorého závisí nastolenie pravého a trvalého mieru. Ďalej vyzývam veriacich, aby
neprestajne prosili Boha o veľký dar pokoja. Kresťania vedia, že sa môžu, pokiaľ ide
o nich, zveriť do príhovoru tej, ktorá je ako Matka Božieho Syna – ktorý sa stal telom
pre spásu celého ľudstva – Matkou všetkých ľudí. Všetkým želám šťastný nový rok.
Vo
Vatikáne 8. decembra 2007
BENEDIKT XVI.
--------------------------
1)
Deklarácia Nostra aetate, 1. 2) Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia
Gaudium et spes, 48. 3) Ján Pavol II.: apoštolská exhortácia Christifideles laici,
40. Bratislava : Lúč, 1990. 4) Tamže. 5) PÁPEŽSKÁ RADA IUSTITIA ET PAX: Kompendium
sociálnej náuky Cirkvi, 211. 6) Druhý vatikánsky koncil: dekrét Apostolicam actuositatem,
11. 7) Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 16/3. 8) PÁPEŽSKÁ RADA PRE RODINU:
Charta práv rodiny. (24. novembra 1983) Preambula, A.