Slovo pre chorých: Hľa, služobnica Pána

Drahý brat, sestra! Vítam ťa na vlnách rozhlasu. Sme v závere jedného z najkrajších liturgických období, ktorým Advent skutočne je. Tento čas je časom požehnania a mnohých milostí, ktoré môžeme prijať z Božích dlaní... Áno, je to tak, použila som slovko „môžeme“, lebo nemusíme... Slovo „môžeme“ v sebe zahŕňa viac slobody. Tej slobody, ktorá je rozhodujúca a zohráva veľmi dôležitú úlohu vo vzťahu k Bohu. Môžeme sa pre prijatie Božích milostí slobodne rozhodnúť, presne tak, ako ich môžeme slobodne odmietnuť. Nikdy však nesmieme zabudnúť na to, že Boh nikdy neporuší slobodu človeka. Práve naopak, bude ju v plnej miere rešpektovať.

Čas čakania sa kráti, Pán je už blízko. Preto chcem v nasledujúcich chvíľach spolu s tebou uvažovať o tejto skutočnosti, ktorá je neodvratná. Pán, na ktorého sme čakali skutočne príde, aby nám takpovediac nanovo adresoval pozvánku do vzťahu s ním. Aby sa dotkol tvojho, môjho, nášho života. Tento príchod Mesiáša nie je a nemôže byť iba spomienkou na udalosti, ktoré sa stali kedysi dávno... Tam, v Betleheme... Narodenie Mesiáša možno vnímať a prežívať ako prítomnú chvíľu, ktorá má veľký význam v živote každého človeka. Do tohto prežívania popretkávaného tajomnosťou a tichom, prichádza skutočná nádej. Čas Vianoc to nie je len o narodení dieťaťa, ktoré uzrie svetlo sveta kdesi v chlade Betlehemskej maštale a ty v akomsi sentimentálnom prežívaní stráviš „neopakovateľnosť chvíle“ pri jasličkách. Všetko vôkol bude svetielkovať a ty budeš celý bez seba. Ak by sme príchod Mesiáša prežívali iba v tejto rovine, nebolo by to správne. Možno povedať, že pri takomto prežívaní považujeme naše náboženstvo, našu vieru len za akúsi životnú istotu. Príchod Mesiáša naozaj nie je iba spomienkou, je reálnou skutočnosťou, ktorá má podstatný vplyv na život súčasných ľudí.

Aby si mohol pochopiť význam a posolstvo tajomstva Vianoc, je potrebné sa vrátiť k tragédii človeka, o ktorej sa hovorí v knihe Genezis. Áno, je to tak, musíme sa vrátiť ku hriechu. Naša ľudská prirodzenosť je krehká a nedokonalá. Pád prvých ľudí, ktorí odmietli poslušnosť voči Bohu, sa tiahne aj dejinami našich životov. Aj my sa veľmi ľahko vieme vzdať možnosti žiť v harmónii. V zhode s ostatnými ľuďmi, s ktorými vytvárame vzťahy. Sme slabí a tak pre nás nie je problémom ukázať Bohu chrbát. Síce mylne, ale často sa nazdávame, že si vystačíme sami. Musíme pripustiť, že aj v dnešných časoch sa razí trend, že nepotrebujeme nikoho, nepotrebujeme ľudí v našej blízkosti a tým nepotrebujeme ani Boha. Tu možno povedať, že toto je tragédia hriechu, ktorá nás v krátkom okamihu zaslepí, urobí hluchými i otupí našu myseľ. Do tejto zvrátenosti človeka prichádza niekto, kto je iný ako sme my.

Je iný, aj keď berie na seba podobu človeka. Áno, je iný, pretože je Bohom, ktorý je dokonalý, je Svätý... Jeho múdrosť je nesmierna a Jeho veľkosť nemožno preskúmať. Ježiš príde na tento svet, ale nezostane v jasliach, aby sme sa tešili z Jeho miloty a krásy. Jeho život je pozvaním, je cestou, ktorá z jaslí vedie na kríž. Z dieťaťa, ktoré vnímame ako dieťa plné miloty a krásy sa stáva muž bolesti. Motívom Jeho konania je láska. Neváha obetovať svoj vlastný život za život sveta. Jeho život a Jeho obeta má výkupnú hodnotu. Teda Kristus je ten, ktorý nás oslobodil od hriechu. Vymanil nás z jeho otroctva. Nie sme už otrokmi, ale sme slobodnými ľuďmi, ktorým opäť otvára cestu raja. Tu je možné vnímať, že opäť narážame na skutočnosť slobody, ktorú máme. Opäť pripomínam, že sa môžeme rozhodnúť pre Boha, ale aj proti nemu. Náš Boh je však Bohom žiarlivým a chce nás mať iba pre seba. Teda aj keď zradíme, vždy má a bude mať pre nás odpustenie. Vždy budeme mať možnosť vrátiť sa do Jeho otcovského náručia. Okrem toho, že nás Ježiš povolal na cestu životom, že nás vykúpil, chce nás spasiť, má obrovskú túžbu, aby sme vo večnosti mohli hľadieť na Jeho velebu. Vidieť Ho z tváre do tváre. Tvoriť s ním jednotu. Tu je veľmi dôležité, aby sme si uvedomili, že to, či budeme spasení, záleží od nás samých. Znovu je to ponechané na našom slobodnom rozhodnutí... Vidíš, Boh tu nevystupuje ako niekto, kto by ťa nútil k tomu, aby si si zvolil Jeho cestu. Boh je v úlohe pozývajúceho a zároveň ti nesľubuje prechádzku „ružovým sadom“. Boh ti nepovie, že kráčať po Jeho ceste znamená oslobodenie od útrap a bolestí, ale Jeho cesta je cestou radosti a šťastia... Lebo to pravé naplnenie a pravé šťastie možno nájsť iba v Bohu. Aby sme dosiahli spomínanú spásu, k tomu je potrebná milosť viery. Ak uveríš, že Boh prišiel na tento svet nie preto, aby sme obdivovali jeho milotu a krásu a bolo nám ľúto Jeho bezmocnosti, ale preto, aby sa stal mužom bolesti, ktorá má výkupnú hodnotu a v konečnom dôsledku, aby nás spasil, ver, si na dobrej ceste a tvoje prežívanie Vianoc nebude povrchné. Preto, aby si bol spasený, hľadaj a napĺňaj Božiu vôľu vo svojom živote. Je možné, že iba s ťažkosťami zvládaš svoju bolesť a chorobu. Iba vo viere je však možné pochopiť, že to, čo znášaš na svojich pleciach nie je ťarcha, ale milosť. Milosť, ktorou Ti Boh dôveruje. Z Písma vieš, že tým, čo milujú Boha všetko slúži na dobré. Tak ti z hĺbky srdca želám, aby si vo svojom stave objavil cestu... Cestu k slobode ducha.

Pán môj a Boh môj! Tvoj príchod je už neuveriteľne blízko. Koľko takých príchodov som už mohla vnímať a zažiť. Odpusť, ak boli iba spomienkou na udalosť v Betleheme. Teraz viem, že prídeš, aby som ja žila. Vďačím Ti za život, lebo iba v Tebe má ten môj zmysel. Ty neváhaš priniesť obetu vlastného života, lebo ma chceš mať iba pre seba. Chceš ma vlastniť. Prosím ťa o milosť rozhodnúť sa vždy pre Teba, aby som tak dosiahla spásu. Tu som Pane, aby som plnila jedine Tvoju vôľu.

Ivana Mochorovská