Zamyslenie na 4. adventnú nedeľu

Stojíme už takmer na prahu Vianoc. Túto blízkosť umocňujú aj prvé slová evanjelia štvrtej adventnej nedele: „S narodením Ježiša Krista to bolo takto.“ Keď som sa spýtal svojho priateľa, ako začať uvažovať nad týmito slovami evanjelia, zmenil čas tejto vety z minulého na prítomný: „S narodením Ježiša Krista je to takto.“ Jednoduchá zmena vety nám odkrýva hlbokú pravdu. V Cirkvi sláviť Vianoce iste neznamená len si pripomínať historickú udalosť, ale prežívať tajomstvo Vianoc ako prítomné.

Úryvok Matúšovho evanjelia nie je ani tak historickým rozprávaním o fyzickom narodení Ježiša, ale o narodení, ktoré sa odohráva v ľudskom vnútri, v srdci človeka. Aj tento vnútorný „pôrod“, ako každý iný, je spojený s bolesťou a úzkosťou, ktorými človek musí prejsť, aby objavil radosť z nového života. Svätý Jozef bojuje svoj vnútorný zápas, keď sa ukázalo, že Mária počala z Ducha Svätého. Ovocím jeho čestného boja i načúvania je, že Kristus sa rodí v jeho srdci skôr, ako ho Mária porodila svetu.

My nebudeme svedkami Ježišovho telesného narodenia. V tajomstve Vianoc sme pozvaní, aby sa Ježiš narodil v nás cez naše nové, mnohokrát vybojované „áno“. Jozefov príklad nás učí, čo máme robiť. Tento spravodlivý muž nechce Máriu vystaviť potupe. Pri svojom hľadaní, pri svojej nemohúcnosti pochopiť, nevidí len seba ako kritérium skutočnosti, ale túži po pravdivom riešení, ktoré nemôže byť bez lásky. Preto nechce ubližovať, lebo cez neprávosť nemožno hľadať pravdu. Namiesto obviňovania druhého má odvahu si priznať, že on je ten, ktorý nemôže pochopiť. Vo svojej úprimnosti sa neubráni ani pocitu, že by bolo snáď lepšie a čestnejšie utiecť pred týmto problémom. Boh sa však dáva poznať pokorným, tým, čo hľadajú pravdu s láskou, lebo takýmto spôsobom hľadajú jeho samého. „Ako o tom Jozef uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: «Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.»“ Jozefov vnútorný boj vyvrcholil v zdanlivej pasivite načúvania, v ktorej pochopil. Vtedy to už nebol on, ktorý dával riešenia, ale Boh, ktorý prehovoril. A Jozef bol poslušný. „Keď sa prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku.“

Vo Svätom písme napriek dôležitosti Jozefovej úlohy nenájdeme ani jedno jeho slovo. Snáď sa nám podarí lepšie prežiť Vianoce, ak sa naučíme jeho mlčaniu. Ono nie je pasívne, nie je ani útekom. Je aktívnym načúvaním Bohu i ľuďom. Nie je bez zápasov, nie vždy všetkému rozumie, ale len v tomto aktívnom mlčaní je možné hľadať pravdu a pritom neprestať milovať. A práve v tomto je ukryté tajomstvo Vianoc. V jednej Osobe prichádza na svet pravda i láska. Pripravme mu svoje srdce ako mlčiace jasle, pokorné pred jednoduchou a bezbrannou pravdou plnou lásky. Pripravme takéto jasle pre tajomstvo každého človeka, ktorého stretneme.

Ľubomír Vojtašák, kňaz Spišskej diecézy