Očami viery, vedy a kultúry: Vieroučná nóta o niektorých aspektoch evanjelizácie
14. decembra Svätá
stolica predstavila vieroučnú nótu Kongregácie pre náuku viery, týkajúcu sa niektorých
aspektov evanjelizácie. Dokument na tlačovej konferencii predstavili prefekt dikastéria
kardinál William Joseph Levada, sekretár kongregácie arcibiskup Angelo Amato, ktorého
sme si pozvali k mikrofónu v rámci dnešnej rubriky Očami viery, vedy a kultúry, a prefekt
Kongregácie pre Boží kult kardinál Francis Arinze. Ako sa uvádza vo
Vieroučnej nóte, termín evanjelizácia má veľmi bohatý význam. „V širšom
zmysle zahŕňa celé poslanie Cirkvi: celý jej život totiž spočíva v ohlasovaní a odovzdávaní
evanjelia, ktoré je „Božou mocou na spásu každému, kto verí“ (Rim 1,16). Podľa
dokumentu evanjelizovať „neznamená len odovzdávať náuku, ale aj ohlasovať Pána
Ježiša slovami a skutkami, teda stať sa nástrojom jeho prítomnosti a činnosti vo svete.
„Každý človek má právo počuť o Božej ‛blahozvesti‛, ktorá sa v Kristovi ukazuje
a daruje. Len tak môže človek uskutočniť svoje plné povolanie“ (5). Ide o právo,
ktoré dal Pán každej ľudskej osobe, a preto môže každý muž a každá žena so sv. Pavlom
pravdivo povedať: „Miluje ma a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2,20). Tomuto
právu zodpovedá povinnosť evanjelizovať... Z toho je zrejmé, prečo má každá aktivita
Cirkvi základný evanjelizačný rozmer a nikdy nesmie byť oddelená od úlohy pomáhať
všetkým stretnúť sa vo viere s Kristom, čo je prvotným cieľom evanjelizácie: „Sociálna
skutočnosť a evanjelium sú jednoducho navzájom neoddeliteľné. Tam, kde prinášame ľuďom
len vedomosti, zručnosti a technické schopnosti a nástroje, prinášame príliš málo“
(6).
Arcibiskup Angelo Amato k Vieroučnej nóte O tom, čo viedlo
Kongregáciu pre náuku viery k zverejneniu Vieroučnej nóty o niektorých aspektoch evanjelizácie,
hovorí sekretár dikastéria arcibiskup Angelo Amato: „V skutočnosti cieľom
tohto dokumentu je znovuobjaviť poslanie a opäť motivovať naliehavosť a potrebnosť
evanjelizácie všetkých národov. Učenie pápežov viackrát opakovalo, že aj po dvoch
tisícročiach kresťanstva je missio ad gentes ešte stále na začiatku.
Cirkev je teda povolaná k svojej prvotnej úlohe: ohlasovať dobrú zvesť spásy v Kristovi
celému ľudstvu. Hovoril sv. Pavol: „Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť,
je moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9,16).“
Ako
poukázal Mons. Amato, ohlasovanie Krista sa pomerne často stretáva s rôznymi ťažkosťami: „Evanjelizácia
sa často mylne považuje za obmedzovanie slobody tých druhých. Podľa nich by stačilo
preniesť svoje vlastné myšlienky bez pozývania k obráteniu ku Kristovi a ku krstu.
Konkrétne ide o zredukovanie evanjelizácie iba na rozvoj ľudstva alebo iba na ohlasovanie
spravodlivosti, pokoja a solidarity, ba dokonca niekedy sa tvrdí, že Kristus by nemal
byť ohlasovaný tým, ktorí ho nepoznajú, ani by sa nemalo podporovať priľnutie nových
kresťanov k Cirkvi krstom, pretože spása je vraj možná v takej istej miere aj mimo
Cirkvi, v rôznych náboženstvách sveta, teda žiadne ohlasovanie Krista, žiadne pozvanie
k obráteniu, žiaden krst, žiadna Cirkev, ale iba aktivita v sociálnej sfére.
Príčiny majú teoretický podklad. Rozšírila sa totiž najskôr v teórii a neskôr
i v praxi mnohých inštitúcií myšlienka náboženského pluralizmu s následným potvrdením
náboženského relativizmu. Každé náboženstvo podľa nej je schopné priviesť človeka
k spáse rovnakým spôsobom ako kresťanstvo a práve tu pramení ochladnutie misionárskeho
ducha takmer až k jeho uhaseniu.“
Ekleziologické
a ekumenické dôsledky aspektov evanjelizácie Vieroučná nóta sa zaoberá antropologickými,
ekleziologickými a ekumenickými dôsledkami aspektov vzťahu medzi Pánovým misijným
poslaním a rešpektovaním svedomia a náboženskej slobody všetkých ľudí. Mons. Amato
sa pre VR vyjadril k druhej spomenutej oblasti – ekleziologickým dôsledkom: „Cirkev
bola od začiatku povolaná Ježišom k obráteniu a vždy povolávala pohanské národy
k obráteniu sa k evanjeliu a k novému životu v Kristovi. Priľnutie k Cirkvi nie
je akýmsi rozšírením mocenskej skupiny, ale slobodný vstup do siete priateľstva s Kristom.
Ide o dar spoločenstva v láske. Rozšírenie Cirkvi v histórii nie je ničím iným, ako
službou prítomnosti Boha v dejinách a nástrojom pravdivej humanizácie človeka a sveta.
Kto ohlasuje evanjelium, stáva sa vyslancom Krista, jeho pravdy a z neho vyplývajúcej
spásy.“
Ako uviedol Mons. Amato, zanedbateľná nie je
ani ekumenická stránka evanjelizácie: „V regiónoch, kde je katolícka
väčšina, vždy platí veľká sloboda kultu a aktivít aj pre nekatolíkov. Často neexistuje
adekvátna vzájomnosť, keďže aktivita katolíkov, či už kňazov alebo biskupov, v oblastiach,
kde katolíci nie sú vo väčšine, je považovaná za prozelytizmus. Nóta znovu potvrdzuje
naliehavosť a rešpektovanie náboženskej slobody každej ľudskej bytosti aj pre tých,
ktorí chcú vstúpiť do Katolíckej cirkvi: „Ak kresťan nekatolík z dôvodov svojho svedomia
je presvedčený o pravde katolíckej náuky a chce vstúpiť do plného spoločenstva s Katolíckou
cirkvou, má to byť rešpektované ako dielo Ducha Svätého a ako vyjadrenie slobody svedomia
a náboženstva“ (Nóta č. 12). Nejde teda o prozelytizmus, ale o rešpektovanie dôstojnosti
osoby a rešpektovanie jej voľby náboženstva. Nikto teda nie je nútený silou, ale v plnej
dobrovoľnosti a v prijatí tohto daru.“ Ako sa uvádza v závere
vieroučnej nóty, „evanjelizačné pôsobenie Cirkvi nemôže nikdy skončiť, lebo Cirkvi
nikdy nebude chýbať prítomnosť Pána Ježiša v sile Ducha Svätého, ako to sám prisľúbil:
„Som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).
V súčasnosti v náboženskej oblasti rozšírený relativizmus a irenizmus nie je dostatočným
dôvodom pre to, aby táto namáhavá, no príťažlivá úloha, ktorá patrí k samotnej povahe
Cirkvi a predstavuje jej „prvoradú úlohu“ (54) bola zrušená. „Caritas Christi urget
nos – nás ženie Kristova láska“ (2 Kor 5, 14): o tom svedčí život
mnohých veriacich, ktorí v celých dejinách poháňaní Ježišovou láskou vynakladali svoje
sily a vyvíjali rozmanitú činnosť, aby ohlasovali evanjelium celému svetu a vo všetkých
spoločenských prostrediach, čím nabádajú a vyzývajú každú kresťanskú generáciu, aby
veľkodušne plnila Kristovo poslanie. Preto pápež Benedikt XVI. pripomína, že „ohlasovanie
evanjelia a vydávanie svedectva je prvoradá služba, ktorú môžu kresťania poskytnúť
každému človeku i celému ľudskému pokoleniu, lebo sú povolaní všetkým odovzdať Božiu
lásku, ktorá sa v plnosti zjavila v jedinom Spasiteľovi sveta, Ježišovi Kristovi“
(55). Láska, ktorá pochádza od Boha, nás s ním spája a „premieňa nás na spoločné ,my‘,
ktoré prekonáva naše rozdelenia a zjednocuje nás, aby nakoniec bol Boh ,všetko vo
všetkom‘ (1 Kor 15, 28)“ (56). -dj-