2007-12-18 15:57:19

Očami viery, vedy a kultúry: Vieroučná nóta o niektorých aspektoch evanjelizácie


RealAudioMP3 14. decembra Svätá stolica predstavila vieroučnú nótu Kongregácie pre náuku viery, týkajúcu sa niektorých aspektov evanjelizácie. Dokument na tlačovej konferencii predstavili prefekt dikastéria kardinál William Joseph Levada, sekretár kongregácie arcibiskup Angelo Amato, ktorého sme si pozvali k mikrofónu v rámci dnešnej rubriky Očami viery, vedy a kultúry, a prefekt Kongregácie pre Boží kult kardinál Francis Arinze.
 
Ako sa uvádza vo Vieroučnej nóte, termín evanjelizácia má veľmi bohatý význam. „V širšom zmysle zahŕňa celé poslanie Cirkvi: celý jej život totiž spočíva v ohlasovaní a odovzdávaní evanjelia, ktoré je „Božou mocou na spásu každému, kto verí“ (Rim 1,16). Podľa dokumentu evanjelizovať „neznamená len odovzdávať náuku, ale aj ohlasovať Pána Ježiša slovami a skutkami, teda stať sa nástrojom jeho prítomnosti a činnosti vo svete. „Každý človek má právo počuť o Božej ‛blahozvesti‛, ktorá sa v Kristovi ukazuje a daruje. Len tak môže človek uskutočniť svoje plné povolanie“ (5). Ide o právo, ktoré dal Pán každej ľudskej osobe, a preto môže každý muž a každá žena so sv. Pavlom pravdivo povedať: „Miluje ma a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2,20). Tomuto právu zodpovedá povinnosť evanjelizovať... Z toho je zrejmé, prečo má každá aktivita Cirkvi základný evanjelizačný rozmer a nikdy nesmie byť oddelená od úlohy pomáhať všetkým stretnúť sa vo viere s Kristom, čo je prvotným cieľom evanjelizácie: „Sociálna skutočnosť a evanjelium sú jednoducho navzájom neoddeliteľné. Tam, kde prinášame ľuďom len vedomosti, zručnosti a technické schopnosti a nástroje, prinášame príliš málo“ (6).

Arcibiskup Angelo Amato k Vieroučnej nóte
O tom, čo viedlo Kongregáciu pre náuku viery k zverejneniu Vieroučnej nóty o niektorých aspektoch evanjelizácie, hovorí sekretár dikastéria arcibiskup Angelo Amato:
V skutočnosti cieľom tohto dokumentu je znovuobjaviť poslanie a opäť motivovať naliehavosť a potrebnosť evanjelizácie všetkých národov. Učenie pápežov viackrát opakovalo, že aj po dvoch tisícročiach kresťanstva je missio ad gentes ešte stále na začiatku. Cirkev je teda povolaná k svojej prvotnej úlohe: ohlasovať dobrú zvesť spásy v Kristovi celému ľudstvu. Hovoril sv. Pavol: „Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť, je moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9,16).“

Ako poukázal Mons. Amato, ohlasovanie Krista sa pomerne často stretáva s rôznymi ťažkosťami:
Evanjelizácia sa často mylne považuje za obmedzovanie slobody tých druhých. Podľa nich by stačilo preniesť svoje vlastné myšlienky bez pozývania k obráteniu ku Kristovi a ku krstu. Konkrétne ide o zredukovanie evanjelizácie iba na rozvoj ľudstva alebo iba na ohlasovanie spravodlivosti, pokoja a solidarity, ba dokonca niekedy sa tvrdí, že Kristus by nemal byť ohlasovaný tým, ktorí ho nepoznajú, ani by sa nemalo podporovať priľnutie nových kresťanov k Cirkvi krstom, pretože spása je vraj možná v takej istej miere aj mimo Cirkvi, v rôznych náboženstvách sveta, teda žiadne ohlasovanie Krista, žiadne pozvanie k obráteniu, žiaden krst, žiadna Cirkev, ale iba aktivita v sociálnej sfére. Príčiny majú teoretický podklad. Rozšírila sa totiž najskôr v teórii a neskôr i v praxi mnohých inštitúcií myšlienka náboženského pluralizmu s následným potvrdením náboženského relativizmu. Každé náboženstvo podľa nej je schopné priviesť človeka k spáse rovnakým spôsobom ako kresťanstvo a práve tu pramení ochladnutie misionárskeho ducha takmer až k jeho uhaseniu.“

 
Ekleziologické a ekumenické dôsledky aspektov evanjelizácie
Vieroučná nóta sa zaoberá antropologickými, ekleziologickými a ekumenickými dôsledkami aspektov vzťahu medzi Pánovým misijným poslaním a rešpektovaním svedomia a náboženskej slobody všetkých ľudí. Mons. Amato sa pre VR vyjadril k druhej spomenutej oblasti – ekleziologickým dôsledkom:
Cirkev bola od začiatku povolaná Ježišom k obráteniu a vždy povolávala pohanské národy k obráteniu sa k evanjeliu a k novému životu v Kristovi. Priľnutie k Cirkvi nie je akýmsi rozšírením mocenskej skupiny, ale slobodný vstup do siete priateľstva s Kristom. Ide o dar spoločenstva v láske. Rozšírenie Cirkvi v histórii nie je ničím iným, ako službou prítomnosti Boha v dejinách a nástrojom pravdivej humanizácie človeka a sveta. Kto ohlasuje evanjelium, stáva sa vyslancom Krista, jeho pravdy a z neho vyplývajúcej spásy.“

 
Ako uviedol Mons. Amato, zanedbateľná nie je ani ekumenická stránka evanjelizácie:
V regiónoch, kde je katolícka väčšina, vždy platí veľká sloboda kultu a aktivít aj pre nekatolíkov. Často neexistuje adekvátna vzájomnosť, keďže aktivita katolíkov, či už kňazov alebo biskupov, v oblastiach, kde katolíci nie sú vo väčšine, je považovaná za prozelytizmus. Nóta znovu potvrdzuje naliehavosť a rešpektovanie náboženskej slobody každej ľudskej bytosti aj pre tých, ktorí chcú vstúpiť do Katolíckej cirkvi: „Ak kresťan nekatolík z dôvodov svojho svedomia je presvedčený o pravde katolíckej náuky a chce vstúpiť do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou, má to byť rešpektované ako dielo Ducha Svätého a ako vyjadrenie slobody svedomia a náboženstva“ (Nóta č. 12). Nejde teda o prozelytizmus, ale o rešpektovanie dôstojnosti osoby a rešpektovanie jej voľby náboženstva. Nikto teda nie je nútený silou, ale v plnej dobrovoľnosti a v prijatí tohto daru.
 
Ako sa uvádza v závere vieroučnej nóty, „evanjelizačné pôsobenie Cirkvi nemôže nikdy skončiť, lebo Cirkvi nikdy nebude chýbať prítomnosť Pána Ježiša v sile Ducha Svätého, ako to sám prisľúbil: „Som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). V súčasnosti v náboženskej oblasti rozšírený relativizmus a irenizmus nie je dostatočným dôvodom pre to, aby táto namáhavá, no príťažlivá úloha, ktorá patrí k samotnej povahe Cirkvi a predstavuje jej „prvoradú úlohu“ (54) bola zrušená. „Caritas Christi urget nosnás ženie Kristova láska“ (2 Kor 5, 14): o tom svedčí život mnohých veriacich, ktorí v celých dejinách poháňaní Ježišovou láskou vynakladali svoje sily a vyvíjali rozmanitú činnosť, aby ohlasovali evanjelium celému svetu a vo všetkých spoločenských prostrediach, čím nabádajú a vyzývajú každú kresťanskú generáciu, aby veľkodušne plnila Kristovo poslanie. Preto pápež Benedikt XVI. pripomína, že „ohlasovanie evanjelia a vydávanie svedectva je prvoradá služba, ktorú môžu kresťania poskytnúť každému človeku i celému ľudskému pokoleniu, lebo sú povolaní všetkým odovzdať Božiu lásku, ktorá sa v plnosti zjavila v jedinom Spasiteľovi sveta, Ježišovi Kristovi“ (55). Láska, ktorá pochádza od Boha, nás s ním spája a „premieňa nás na spoločné ,my‘, ktoré prekonáva naše rozdelenia a zjednocuje nás, aby nakoniec bol Boh ,všetko vo všetkom‘ (1 Kor 15, 28)“ (56). -dj-








All the contents on this site are copyrighted ©.