Týždeň so Svätým Otcom

Vatikán (14. decembra, RV) - Na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Mária, uplynulú sobotu sa Svätý Otec prihovoril k veriacim pred modlitbou Anjel Pána, slovami: „na púti adventným časom nám žiari hviezda Nepoškvrnenej Márie, ako „znamenie istej nádeje a útechy“ (II. vatikánsky koncil, Lumen gentium, 68). Aby sme dosiahli Ježiša, opravdivé svetlo, ktoré rozohnalo všetku tmu dejín, potrebujeme svetlá, ktoré sú nám bližšie, ľudské osoby ktoré odrážajú svetlo Krista a ožarujú tak našu cestu, ktorú máme pred sebou. A kto iný žiari viac ako Mária? Kto môže byť pre nás lepšou hviezdou nádeje ako práve ona, zornica, ktorá zvestovala deň spásy? (pod. enc. Spe Salvi, 49). Preto nás liturgia privádza k dnešnému sviatku, v blízkosti Vianoc, k slávnosti Nepoškvrneného počatia Panny Márie, k tajomstvu Božej milosti, ktoré zahrnulo od prvých počiatkov jej vlastnú existenciu, stvorenie predurčené stať sa Vykupiteľovou Matkou, pričom bola uchránená od poškvrnenia prvotným hriechom. Keď sa na ňu pozeráme, spoznávame veľkosť a krásu Božieho plánu pre každého z nás: stať sa svätými a nepoškvrnenými v láske (por. Ef 1,4) na obraz nášho stvoriteľa.“

 
Svätý Otec sa potom vyjadril svoju ustarostenosť o mládež, keď povedal: „Myslím na mladých dneška, ktorí vyrastajú v prostredí, ktoré často ponúka posolstvá falošných životných modelov. Títo chlapci a dievčatá sú v ohrození, že stratia nádej, pretože sa často ocitajú bez opravdivej lásky, ktorá napĺňa život zmyslom a radosťou. To bola téma aj môjho drahého a ctihodného predchodcu Jána Pavla II, ktorý mnoho krát ponúkol mládeži našich čias Máriu ako „Matku krásnej lásky“. Nie málo skúseností poukazuje nato, že mladí vo veku dospievania ale aj deti sa často ľahko stávajú obeťami zneužitia lásky, oklamaní dospelými, ktorí bez výčitiek vo svedomí ich a aj seba samých privádzajú do slepých uličiek konzumizmu. Aj posvätné skutočnosti, ako je ľudské telo ako Boží chrám lásky a života, stáva sa predmetom konzumu a  to žiaľ už veľmi skoro, ešte pred dospievaním. Aké je smutné, keď mladí prežívajú apatiu, keď sú okradnutí o najkrajšie pocity, o hodnotu úcty voči telu, ktoré je prejavom nevyčerpateľného tajomstva ľudskej osoby!“
V nedeľu v príhovore pred modlitbou Anjel Pána sa Svätý Otec zameral na posolstvo nedeľného evanjelia, keď zdôraznil, že Ján Krstiteľ „vystríhal najmä tých, ktorí sa vďaka svojmu pokrytectvu cítili bezpečne, počítajúc s tým, že patria k vyvolenému ľudu: pred Bohom – hovoril – sa nikto nemá čím vychvaľovať, ale má prinášať „ovocie hodné pokánia“ (Mt 3,8). Ako pokračuje obdobie adventu, keď sa pripravujeme oslavovať narodenie Krista, zaznieva v našich komunitách táto výzva Jána Krstiteľa k obráteniu. Je naliehavým pozvaním otvoriť srdce a prijať Božieho syna, ktorý prichádza medzi nás, aby uskutočnil Boží súd. Otec – píše evanjelista Ján – nesúdi nikoho, ale zveril Synovi moc súdiť, pretože on je Syn človeka (por. Jn 5,22.27). Pretože je to dnes, v tomto okamihu, keď sa rozhodujeme o našom večnom osude. Pri západe našich dní na Zemi, v okamihu smrti, budeme hodnotení na základe našej podobnosti, alebo odlišnosti, s Dieťaťom, ktoré sa narodí v chudobnej jaskynke v Betleheme, pretože ono je kritériom, ktoré Boh dal ľudstvu. Nebeský Otec, ktorý nám v narodení svojho jednorodeného Syna zjavil svoju milosrdnú lásku, nás pozýva nasledovať jeho kroky, urobiac, ako on, z našej existencie dar lásky. A ovocím lásky je práve ono „ovocie hodné pokánia“, o ktorom hovorí Ján Krstiteľ, zatiaľ čo ostro kritizuje zídených farizejov a saducejov. Skrze evanjelium Ján Krstiteľ pokračuje, napriek uplynutým storočiam, v prihováraní sa ku všetkým generáciám. Jeho jasné a tvrdé slová vyznievajú pre nás príznačne viac ako kedykoľvek predtým, kvôli nášmu spôsobu života a vnímania Vianoc, ktoré sú čím ďalej tým viac prijímané iba materialisticky. „Hlas“ veľkého proroka nás žiada pripraviť cestu Pánovi, ktorý prichádza v dnešných púšťach, tých vonkajších i vnútorných, žíznivých po živej vode, ktorou je Kristus.“
 
„Ľudská rodina – spoločenstvo pokoja“ – tak znie téma posolstva pápeža Benedikta XVI. k Svetovému dňu pokoja, ktorý si pripomenieme 1. januára a ktoré bolo predstavené v utorok vo Vatikáne. Svätý Otec v ňom zdôrazňuje, že „prirodzená rodina ako intímne spoločenstvo života a lásky, založené na manželstve medzi mužom a ženou, vytvára prvotné miesto humanizácie človeka a spoločnosti a je kolískou života a lásky.“ V zdravom rodinnom živote podľa Benedikta XVI. „zažívame niektoré zo základných prvkov pokoja: spravodlivosť a lásku medzi bratmi a sestrami; úlohu autority v podobe rodičov; láskavý záujem o členov, ktorí sú slabší kvôli svojej mladosti, chorobe, či starobe; vzájomnú pomoc pri životných potrebách; pripravenosť prijať iných a – ak je to potrebné – odpúšťať im. Z tohto dôvodu je rodina prvou a nepostrádateľnou učiteľkou pokoja.“
Ako uviedol Svätý Otec, „pokoj rodiny si vyžaduje otvorenosť voči transcendentnému dedičstvu hodnôt a zároveň úsilie o múdre zaobchádzanie s materiálnymi dobrami a medziľudskými vzťahmi.“ V tejto súvislosti upozornil na potrebu návratu k prirodzenému morálnemu zákonu a na to, aby sme „doň investovali naše najlepšie intelektuálne energie a nenechali sa odradiť chybami a nedorozumeniami... Rast globálnej právnej kultúry závisí od neustálej snahy posilniť hlboký ľudský podtón medzinárodných noriem, aby sa nezredukovali na obyčajné procedúry, ľahko podliehajúce manipulácii zo sebeckých alebo ideologických dôvodov.“ Toto je podľa pápeža zvlášť dôležité v súčasnosti, keď ľudstvo zažíva rozdelenie a ostré konflikty, ktoré vrhajú tiene na jeho budúcnosť.

V katechéze na stredajšej generálnej audiencii pápež Benedikt XVI. hovoril o živote a pôsobení sv. Pavlína z Noly, ktorý sa narodil do bohatej a váženej rodiny v Bordeaux v roku 353. V roku 390 sa presťahoval do Noly v Kampánii a o niekoľko rokov neskôr prijal krst. Po tragickej strate prvého dieťaťa on a jeho žena predali majetok a oddali sa životu cnosti a modlitby. Pavlín prijal kňazskú vysviacku a v roku 409 sa stal biskupom Noly. Svoju cirkevnú obec spravoval počas hrôz gótskeho ťaženia s príkladnou starostlivosťou. Bol nadaným básnikom a svoje umenie odovzdal do služby Kristovi a Cirkvi. V jeho poézii a obsiahlej korešpondencii podľa Svätého Otca Pavlín „vyjadril svoju hlbokú vieru a lásku k chudobným“. Jeho listy sv. Ambrózovi, Augustínovi, Hieronymovi a Martinovi z Tours, odrážajú jeho askézu, „hlboký zmysel pre spoločenstvo Cirkvi a pestovanie duchovného priateľstva ako prostriedku pre zažívanie spoločenstva v rámci tajomstva Kristovho mystického Tela.“ – ls -