Nedeľný príhovor kard. Jozefa Tomka: O kardináloch

Na sviatok Krista Kráľa Benedikt XVI. vymenoval 23 kardinálov z rôznych krajín. Každé také menovanie vzbudzuje záujem a zvedavosť o tieto osobnosti katolíckej Cirkvi, o ich úlohy a dokonca aj o ich oblek purpurovej farby. Práve tá farba je príčinou, že v známych anglických slovníkoch akými sú Webster a  Random sa pod slovom „cardinal“ uvádza aj tropický vták podobnej farby, ktorého som fotografoval v rôznych krajoch sveta, tiež americký červený kvet „Lobelia cardinalis“ a nakoniec cirkevný hodnostár, o ktorom je reč. Starý Slovník slovenského jazyka (1959) má pod heslom „kardinál“ nasledovný opis: „najvyšší katolícky cirkevný hodnostár po pápežovi, člen pápežského poradného zboru“.

Kto sú teda kardináli dnes a aké úlohy zastávali v dejinách? Dnes platný cirkevný zákonník Kódex kanonického práva z roku 1983 ich definuje takto: „Kardináli Svätej rímskej cirkvi tvoria osobitné kolégium, ktorému prislúcha právo postarať sa o voľbu Rímskeho veľkňaza podľa normy osobitného práva; okrem toho kardináli pomáhajú Rímskemu veľkňazovi buď kolegiálne, keď sú zvolávaní, aby prerokovali otázky väčšieho významu, alebo ako jednotlivci, keď totiž v rozličných úradoch, ktoré zastávajú, poskytujú pomoc Rímskemu veľkňazovi predovšetkým v každodennej starostlivosti o celú Cirkev“ (kánon 349).

Ide teda o dve dôležité úlohy: o právo voliť pápeža ako aj radiť mu. Sú to bez pochyby podstatné, základné, čiže „kardinálne“ povinnosti, ktoré dali pôvod a názov aj nositeľom tých úloh. Aj v našej reči sa to slovo používa ako prívlastok, keď hovoríme o kardinálnej otázke, o kardinálnom probléme alebo omyle a podobne.

V histórii sa toto slovo tiež užívalo ako prívlastok, ktorým sa označovali hlavní, „kardinálni“ kňazi a diakoni Ríma, poradci a spolupracovníci rímskeho biskupa, nástupcu na Petrovom stolci. K ním sa družili aj siedmi biskupi z okolitých takzvaných suburbikárnych sídel. Ich prívlastok ako „kardinálny“ sa pomaly skrátene zaužíval ako podstatné meno: „kardinál“. Títo všetci tvorili spolu osobitnú skupinu, čiže „kardinálske kolégium“. Od roku 1179 oni sú výluční voliči pápeža. V dvanástom storočí začali pápeži menovať za kardinálov aj hodnostárov, ktorí sídlili mimo Ríma. Keďže však mali voliť rímskeho biskupa-pápeža, pri menovaní dostávali svoj vlastný kostol, čiže titul v Ríme, ako je tomu dodnes. Preto celý ich titul znie: „kardinál Svätej rímskej cirkvi, titulu príslušného kostola“, napríklad pre mňa: titulu sv.Sabíny.

Celkový počet kardinálov neprevyšoval na začiatku číslo tridsať; Sixtus V. ho roku 1586 zvýšil na sedemdesiat, lebo Cirkev rástla a nové národy si žiadali členstvo v takom dôležitom zbore. Pavol VI. určil roku 1973 najvyšší počet voličov Petrovho nástupcu na stodvadsať, pričom však obmedzil na osemdesiat rokov vek tých, čo sa môžu zúčastniť na voľbe pápeža a ostať členmi jeho pomocných orgánov. Pri voľbe Benedikta XVI. bolo nažive celkove 183 kardinálov a z tých stodvadsiatich, ktorí mali nato právo, vstúpilo do konkláve 115.

Kto sa však môže stať kardinálom? Cirkevný zákonník upresňuje: „Tých, ktorí majú byť povýšení na kardinálov, si Rímsky veľkňaz slobodne vyberá spomedzi mužov, ustanovených aspoň v posvätnom ráde presbyterátu, ktorí vysoko vynikajú učenosťou, mravmi, nábožnosťou, ako aj rozumnosťou v spravovaní vecí; tí, ktorí ešte nie sú biskupmi, musia prijať biskupskú konsekráciu“ (kánon 351, § 1). Pápeži však niektorých kardinálov, ktorí si o to pre vek, zdravie alebo iné príčiny požiadali, oslobodili od povinnosti dať sa vysvätiť za biskupov. Z novšej histórie poznáme aj prípady, kedˇ pápeži oznámili povýšenie niekoho za kardinála, ale jeho meno si z rôznych príčin ponechali „v srdci“, čiže „in pectore“ a oznámili ho až za vhodnejšej situácie. Pamätám sa na troch takých kardinálov, a to na Číňana Gonga, Poliaka Jaworskeho a Letonca Pujatsa. Poradnú funkciu vykonávajú kardináli najmä na schôdzkach, čiže „konzistóriach“, ktoré zvoláva pápež. Ako predpisuje cirkevný zákonník, „ kardináli majú povinnosť horlivo spolupracovať s Rímskym veľkňazom; preto kardináli, ktorí zastávajú akýkoľvek úrad v kúrii a nie sú diecéznymi biskupmi, sú povinní sídliť v Ríme“ (kánon 356).

Katolícka Cirkev sa rozšírila po celom svete a mnohé národy túžia po tom, aby mali svojho kardinála. Zloženie kardinálskeho zboru je stále viac medzinárodné, ako výraz univerzálnosti samej Cirkvi. Ja sa ešte pamätám na menovanie prvého čínskeho a afrického kardinála; dnes sú v zbore hojne zastúpené všetky svetadiely. Treba si však znovu uvedomiť, že kardinalát je hodnosť a titul, nie sviatosť, akú dostáva pri vysviacke biskup. Purpurová farba šiat pripomína všetkým kardinálom zvýšenú povinnosť byť vernými Ježišovi Kristovi, jeho Cirkvi a Petrovým nástupcom „usque ad effusionem sanguinis“-„až po vyliatie krvi“. V dejinách Cirkvi táto vernosť dosiahla vysoký stupeň, ba v niektorých prípadoch až mučeníctvo. Niektorí kardináli sa dostali na oltár, ako mučeník John Fisher, Karol Boromejský, Róbert Bellarmino, Alojzij Stepinac a iní; niektorí sa potom stali pápežmi a boli kanonizovaní, alebo blahorečení. Nezabúdame ani na tých, čo sú už na ceste k oltáru: Karol Wojtyla neskôr Ján Pavol II., vietnamský kardinál Van Thuan a argentínčan Eduardo Pironio. Veď aj kardináli sú povolaní k svätosti!

Kard. Jozef Tomko