Myšlienka na nedeľu Krista Kráľa

V nasledujúcu nedeľu slávime slávnosť Krista Kráľa. Oslavujeme kráľa ukrižovaného, odsúdeného a potupeného. No zároveň oslavujeme kráľa, ktorý zomiera ako tvrdohlavo milujúci. Kríž je jeho najväčšou slabosťou, najväčším ponížením, a predsa nikde inde, než na kríži sa nezjavil Kristus väčšmi ako kráľ. Nie je totiž nič kráľovskejšie, než položiť život „za svojich priateľov“ (Jn 15,13).

„Spomeň si na mňa“, prosí zomierajúci na vedľajšom kríži pri Kristovi. „Budeš so mnou“, odpovedá Láska, akoby tým chcela vyslyšať túto modlitbu, akoby tým chcela vyslyšať všetky modlitby. „Budeš so mnou“, to nie je iba spomienka, o ktorú prosí zločinec, ale objatie. A tu sa začínajú javiť prvé črty kráľovskej tváre: tvár toho, ktorý sa nezaujíma o seba, ale zabúda na seba, a ktorému až po svoj posledný výdych záleží na spáse blížneho. Tvár kráľa, ktorý nemyslí na seba, pokiaľ ide o úzkosť a strach niekoho blízkeho. Tvár toho, ktorý adresuje svoje posledné slová vrahovi a všetkým nám, ktorí v sebe skrývame náchylnosť ku kultúre smrti.

„Dnes budeš so mnou v raji“. To Ježišovo „dnes“ nám ukazuje Krista Kráľa. On je Kráľ času a nám, ktorí sme väzňami času, hovorí „dnes“. Nehovorí o nejakom nejasnom termíne, ale o stretnutí nášho krátkeho nádychu s večným Božím dychom. „Dnes“ je ten jediný bod, v ktorom sa stretá pominuteľné s večným. „Dnes“ je ten jediný okamih, v ktorom človek môže prekonať strach z plynutia času. Kristus nám ponúka toto „dnes“, v ktorom môžeme pocítiť, že nič nie je zbytočné, ale naopak: všetko je v Božích rukách. Utrpenie, radosť, láska, strach, spev i krik, všetko skončí v Božej láske. Zvíťaziť nad strachom z času možno jedine objavením vône večnosti vo všetkom, čo robíme. Pretože náš podiel večnosti spočíva v intenzite a odhodlaní, s ktorými konáme. Večnosť, znamená vložiť celé svoje srdce do toho, čo konám; a vložiť všetko to, čo konám, do Božieho srdca.

Dnes mnohí ľudia myslia na minulosť, ktorá ešte stále nie je dosť minulá. Alebo na budúcnosť, o ktorej si namýšľajú, že bude. Kristus nám ukazuje „dnes“. „Dnes“ je deň spásy. „Dnes“ je deň obrátenia. „Dnes“ je deň odpustenia. Pretože môj večný život začína „dnes“!
Posledné Kristove slová nám ukazujú ešte ďalšiu jeho charakteristiku: „Budeš so mnou“. Dejiny nášho sveta i naša osobná minulosť akoby napredovala pomocou zbavovania sa niekoho, či oddeľovania sa od niekoho. Je tvorená menším, či väčším zbabelým premiestňovaním hraníc svojej viery a svojho presvedčenia. Božie kráľovstvo naopak je víťazstvom lásky, ktorá nevylučuje nikoho, ba naopak všetkých prijíma. Každý z nás je Božím milovaným dieťaťom. Každému z nás je povedané „dnes budeš so mnou v raji“, pretože Boh uprednostňuje každého. A my sa dostaneme do tohto raja, ak dokážeme prejsť z našej selektívnej lásky do lásky, ktorá dáva prednosť všetkým.

Modliť sa „príď kráľovstvo tvoje“ je našim každodenným potvrdením, že nádej je silnejšia než brutalita reality. Prosba o „Božie kráľovstvo“ je uistením, že v človeku je toľko túžby, že ju nič nedokáže uhasiť. A to Božie kráľovstvo sa zjaví práve vtedy, keď sa v ľudských srdciach zrodí taká tvrdohlavo milujúca láska, aká bola v kráľovskom srdci Ukrižovaného. Iba takáto láska totiž dokáže premeniť našu trpkú históriu na dejiny spásy.

Ľubomír Rebek, kňaz Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy