Štvrtkový komentár Jozefa Haľka: Novembrové kľúče

Kto by si nepamätal na tie zvláštne dni z novembra roku 1989, na ktoré v týchto dňoch azda akosi intenzívnejšie spomíname. Na tie masové zhromaždenia v centrách našich miest, keď toľkí dvíhali zväzky kľúčov, aby symbolicky odzvonili režimu, ktorý programovo gniavil ľudskú slobodu. Tie kľúče, hoci vtedy mienené iba ako improvizovaná rekvizita, majú nielen v týchto súvislostiach oveľa hlbší, viacrozmerný význam: vyjadrujú vzájomnú nedôveru ľudí ale tiež prostriedok na sprechodňovanie bariér. Veď naozaj: zamykáme byty pred nežiadúcimi návštevníkmi, kódujeme trezory pred prípadnými zlodejmi, zamykáme kufríky pred šikovnými vreckármi, uzatvárame sa aj pred zneužívateľmi nami vyslovených informácií. Kam sa podela tá revolučná eufória, uprostred ktorej sa budúcnosť mnohým javila ako spoločný, priateľský, bezproblémový výlet budúcnosťou? Nie, vzťahový raj sa nekonal a ani konať nemohol: lebo ku kľúčom zvoniacim politický umieráčik nežnej revolúcie – mimochodom s už menej nežným pokračovaním - treba krvopotne stále znovu a znovu hľadať ešte ďalšie kľúče, ktoré okrem budúcnosti budú otvárať aj srdcia tých, ktorý tú budúcnosť vytvoria. Zaujímavou zhodou okolností si veriaci práve tohoročného sedemnásteho novembra pripomínajú aj osemstoročnicu narodenia kohosi, kto tieto kľúče svojím životom inšpiratívne ponúka: svätú Alžbetu Uhorskú, Bratislavskú, Durínsku, Árpádovskú. Otvorila mnoho - zdanlivo neodomknuteľných - zámkov, nad čím dodnes po toľkých storočiach žasneme, rozjímame, uvažujeme.
Svätá Alžbeta otvorila zdanlivo neprekonateľnú bariéru medzi bohatými a chudobnými. Jej zázračným kľúčom bola odzbrojujúca pokora, s akou sama v sebe odignorovala svoj vznešený pôvod a schádzala medzi najnúdznejších. Šla, hoci ju vyhlasovali za vyšinutú, hoci jej prekladali tie údajne najlogickejšie argumenty. Šla, radikálne šla, hoci jestvovali jemnejšie, menej radikálne, polovičaté riešenia. Bola principiálna do najposlednejších dôsledkov, odmietala napríklad jesť pokrmy, nakúpené za nepoctivo vynútené od nemajetných, rozpredala svoju prepychovú garderóbu, vstávala aj v noci k hlbokej modlitbe. Cez osemsto rokov akoby nás táto svätica napomínala: nestačí odzvoniť železným oponám medzi Západom a Východom, lebo skutočná revolúcia musí búrať ostnaté hrádze egoizmu, predsudkov a povýšeneckého nezáujmu medzi človekom a človekom. Kľúčom k týmto bariéram je vedomie vzájomnej spoluzodpovednosti: otvára ich láska nie v zmysle akejsi prchavej emócie, ale programového, celoživotne platného postoja. O to viac, že po páde železnej opony boli mnohí ľudia, indoktrinovaní ideologickým materializmom, náchylní odbrzdene zneužívať mechanizmy importovaného materializmu praktického. Alžbeta aktuálne a naliehavo učí: o solidarite, o sociálnom cítení, o konkrétnom a rukolapnom naplnení ušľachtilých predsavzatí.
Kľúč k chudobným dostala svätá Alžbeta od Boha, od svojho Pána Ježiša Krista, ktorý kľúčom svojich milostí už v jej detstve otváral jej čisté a otvorené srdce. Alžbeta od raného detstva intenzívne prežívala Božiu prítomnosť, čo úmerne s jej vyzrievaním prerástlo do hlbokého vzťahu ku Kristovi. Keď sa pred ním Alžbeta modlievala, skladala svoju korunu v pocite nehodnosti pred Spasiteľom, korunovaným inou, tŕňovou korunou. Preto je Alžbetino nadčasové a nadpriestorové posolstvo posolstvom o hodnotách; o tom, že jediné, čo pretrvá je láska. Aj v evanjeliu nasledujúcej nedele, keď sa Ježišovi súčasníci kochali nádhernou výzdobou chrámu, on ich nadšenie spochybnil: nie, z tejto nádhery nezostane kameň na kameni. To, čo zostane a naozaj pretrvá, je chrám ľudských sŕdc, naplnených uskutočnenou láskou. A to aj za cenu, že takýto životný smer okolie hneď nepochopí, ba mu bude intenzívne odporovať. Odpor kvôli láskyplnej službe núdznym zažila aj svätá Alžbeta, aj ona zakúsila naplnenie Ježišovej predpovede, citovanej opäť v Evanjeliu nasledujúcej nedele, zažila odmietnutie, nepochopenie, zažila aj ono „...budú vás nenávidieť pre moje meno“.
Svätá Alžbeta nás učí vytrvať aj uprostred najväčších ťažkostí a opustenosti. Učí nás veriť, že sme v Božích rukách a že nech sa deje čokoľvek, nech sa hoci aj všetko javí ako definitívne a nezvratné fiasko, víťazstvo je predsa rezervované tým, čo vytrvajú vo viere v láskyplnú a účinnú Božiu prítomnosť. Skutočné revolúcie totiž nezačínajú na námestiach, pred tribúnami či v okupovaných televíznych štúdiách, ale sú ovocím trpezlivého zbožného zrenia v ústraní každodenného plnenia vôle Pána vesmíru.