Myšlienka na 32. Cezročnú nedeľu

V týchto dňoch častejšie ako inokedy viedli naše kroky na cintoríny. Možno je to aj vaša skúsenosť, že vidíme stále viac honosných a drahých náhrobných kameňov. Najskôr som sa snažil hľadať pozitívne vysvetlenie. Povedal som si: „Ľudia predsa len nezabúdajú na svojich blízkych.“ Moje myšlienky ma však zaviedli ďalej a hlbšie: Je tento jav znakom väčšej viery vo vzkriesenie a vo večný život? Svoju vlastnú odpoveď môžeme spoločne hľadať vo svetle evanjelia 32. nedele, ktorá nám ponúka tému vzkriesenia a večného života.

K Ježišovi prichádza skupina saducejov, ktorí popierajú zmŕtvychvstanie, so zdanlivo neriešiteľným problémom. Ktorému bude manželkou po vzkriesení žena, ktorú mali za manželku siedmi muži? Navyše, ani s jedným z nich ju neviaže spoločné potomstvo. Ježiš vo svojej odpovedi, predtým ako potvrdzuje vieru vo vzkriesenie, vyvracia nesprávne, príliš materiálne a telesné chápanie večnosti. „Synovia tohto veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia.“ Večnosť teda nie je jednoduchým pokračovaním pozemského života, ale je čímsi novým, je darom nového života. Iste, zväzky lásky s našimi blízkymi pretrvajú, pretože „láska nikdy nezanikne“, ale budeme ich prežívať novým spôsobom, očistení a ponorení v Božej láske, ktorá zjednocuje užšie a hlbšie ako len telesne. Symbol už nebude mať zmysel tam, kde budeme prežívať skutočnosť. Náš pohľad už nebude musieť hľadať ľudskú tvár, aby mohol uvidieť Božiu tvár, „lebo ho budeme vidieť z tváre do tváre, takého, aký je.“ Naša láska dozreje. Nebudeme už zahľadení do seba, dokonca náš pohľad neskončí pri našom blížnom, ale spoločne budeme hľadieť tým istým smerom, na jeho tvár, ktorá naplní všetky naše túžby.

Ježiš pokračuje: „ A že mŕtvi naozaj vstanú, naznačil aj Mojžiš v stati o kríku, keď nazýva Pána Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba. A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“ Tento argument z Písma všetkých umlčal a už sa ho neodvážili na nič vypytovať. Prichádza mi na myseľ aj mlčanie učeníkov, keď sa im zjavil vzkriesený Ježiš. „Nik sa ho neodvážil spýtať: „Kto si?“, lebo vedeli, že je to Pán.“ Napokon svätý Pavol píše Korinťanom: „Veď ak niet zmŕtvychvstania, nebol ani Kristus vzkriesený. Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera.“ Viera v zmŕtvychvstanie je teda naozaj rozhodujúca. Dnes, možno viac ako kedykoľvek predtým, potrebujeme živú a žitú vieru vo vzkriesenie a vo večný život. Spoločnosť, plná reklám na krátkodobé pôžitky, rýchle a ľahké úspechy, finančné zabezpečenia každého druhu, veľmi ľahko pomáha zabúdať na večnosť aj úprimne veriacemu človekovi. V opise tejto evanjeliovej udalosti u svätého Matúša Ježiš sám ukazuje dôvody nevery a zároveň prostriedky k viere vo vzkriesenie, keď hovorí: „Mýlite sa, lebo nepoznáte Písmo ani Božiu moc“. Keď cítime, aká je slabá naša viera, keď strácame z pohľadu večnosť, lebo sa nám zdá ďaleká a neskutočná, keď nás veľmi zväzujú pozemské starosti, siahnime po Svätom písme a spoznáme, že Božie slovo má moc.

Ľubomír Vojtašák, kňaz Spišskej diecézy