Týždeň so Svätým Otcom

Vatikán (2. novembra, RV) - Vo svojom príhovore pred modlitbou Anjel Pána uplynulú nedeľu sa pápež Benedikt XVI. pozastavil nad skutočnosťou mučeníctva v Cirkvi keď, keď vzhľadom na blahorečenie 498 španielskych mučeníkov, povedal: „Zapísanie takého veľkého počtu do zoznamu blahoslavených súčasne, poukazuje na najvyššie svedectvo krvi, ktoré nie je vyhradené len niektorým jednotlivcom, ale je to reálna skutočnosť, ktorá sa dotýka celého kresťanského ľudu. Ide vskutku o mužov a ženy rozličného veku, povolania a sociálneho statusu, ktorí zaplatili svojim životom za vernosť Kristovi a Jeho Cirkvi. K nim sa obracajú aj slová svätého Pavla, ktoré počúvame v liturgii dnešnej nedele: „Lebo ja mám vyliať svoju krv na obetu, nastáva čas môjho odchodu. Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval“ (2 Tim 4, 6 – 7). Pavol väznený v Ríme, keď vidí, že sa blíži hodina jeho smrti, uvažuje a sumarizuje život s pocitom vďačnosti a nádeje. Prežíva pokoj s Bohom a so sebou samým, a s jasnou mysľou sa približuje k smrti, s vedomým, že bezvýhradne daroval celý svoj život do služby Evanjelia.“

Svätý Otec však zdôraznil aj hodnotu nekrvavého mučeníctva, tak veľmi dôležitého práve v dnešnej modernej sekularizovanej spoločnosti: „Nie všetci sú zaiste povolaní k mučeníctvu krvi. Je aj „nekrvavé mučeníctvo“ - zdôraznil Benedikt XVI. „Je to tiché a zároveň hrdinské svedectvo mnohých kresťanov, ktorí žijú Evanjelium bez kompromisov, keď si plnia svoje povinnosti a veľkoryso sa venujú službe chudobným. Toto mučeníctvo každodenného života je svedectvom o to viac dôležitým v dnešnej sekularizovanej spoločnosti. Je to pokojný zápas lásky, ktorý každý kresťan, ako hovorí svätý Pavol, musí neustále podstupovať, je to „beh“, v ktorom ide o šírenie Evanjelia, do ktorého vstupujeme až po smrť.“

Biomedicínske vedy musia byť v službe človeku, nie naopak, to znamená „nie“ farmaceutickým pokusom na úkor dobra liečenej osoby a „áno“ solidárnemu prístupu k liečebným postupom pre chudobné krajiny, ako aj k výhrade svedomia, keď toto svedomie zabraňuje poskytovať abortívne produkty, alebo tie, ktoré sú zamerané na eutanáziu. O tieto body oprel pápež Benedikt XVI. svoj pondelkový príhovor k účastníkom Medzinárodného kongresu lekárnikov, ktorý sa konal v Ríme.
Ako Svätý Otec zdôraznil, „žiadna osoba nesmie byť vnímaná ľahkomyseľným spôsobom iba ako nejaký objekt na uskutočnenie terapeutických experimentov, tie sa naopak musia uskutočňovať podľa presných pravidiel, rešpektujúcich základné etické normy. Akýkoľvek liečebný zákrok, alebo experiment, musí mať za cieľ uzdravenie osoby a nie iba progresívny vedecký pokrok. Pretože akokoľvek dobrý výskum pre ľudstvo nemôže byť uskutočnený na úkor dobra liečených osôb.“ Pápež na záver príhovoru povzbudil lekárnikov, aby svoje povolanie vykonávali v súlade s vierou a aby ľudsky a morálne podporovali pacientov.  Vo svojej katechéze na stredajšej generálnej audiencii sa Svätý Otec zameral na život a pôsobenie svätého Maxima z Turína. Ako povedal Benedikt XVI., svätý Maxim ako ďalší z cirkevných otcov po sv. Ambrózovi prispel zásadným spôsobom k rozšíreniu a upevneniu kresťanstva v severnom Taliansku medzi koncom štvrtého a začiatkom piateho storočia. Na ilustráciu Maximovej služby, sa Svätý Otec zameral na príklady zo 17. a 18. kázne, venovaných téme, ktorá je stále aktuálna, a to je bohatstvo a chudoba v kresťanských spoločenstvách. „Bohatstvo sa hromadilo a skrývalo. – cituje Benedikt. XVI. svätého Maxima, - „Jeden nemyslí na potreby druhého“ – trpko konštatuje biskup vo svojej 17. kázni. „Vskutku mnohí kresťania nielen že nerozdelia svoje vlastné veci, ale lúpia aj veci druhých. Nepoviem iba, že keď zhromaždia svoje príjmy, neprinesú ich k nohám apoštolov, ale tiež odstrkujú od nôh kňazov svojich bratov, ktorí hľadajú pomoc.“ A dodáva: V našom meste sú mnohí hostia alebo pútnici. Urobte to, čo ste sľúbili“, držiac sa viery, „aby sa nepovedalo aj vám, to, čo bolo povedané Ananiášovi: ‚Neklamali ste ľuďom, ale Bohu‘“ (Kázeň 17, 2-3).

V nasledujúcej, osemnástej kázni, Maxim ostro odsudzuje opakované prejavy bezcitného ťaženia z nešťastia druhých. „Povedz mi, kresťan“, prísne dohovára biskup svojim veriacim, „povedz mi, prečo si vzal lup opustený zbojníkmi? Prečo si priniesol do svojho domu ‚zisk‘, ako si sám myslíš, rozorvaný a nečistý?“. „Ale možno“ – pokračuje – „myslíš si, že si to kúpil, a preto si hovoríš, že sa vyhneš obvineniu z chamtivosti. Ale takáto kúpa nezodpovedá obchodu. Kupovať je dobrá vec, ale v čase mieru to, čo sa predáva dobrovoľne, nie kupovať počas plienenia to, čo bolo ulúpené... Preto ako kresťan a občan koná ten, kto kúpi preto, aby to vrátil.“ (Kázeň 18,3) Bez toho, aby to dával príliš najavo, Maxim dospel vo svojom kázaní k hlbokému vzťahu medzi povinnosťami kresťana a povinnosťami občana. Z jeho pohľadu, žiť kresťanským životom znamená aj prijatie občianskych záväzkov. A naopak, každý kresťan, ktorý „hoci sa dokáže uživiť svojou prácou, obohacuje sa na druhých so zverskou ukrutnosťou“, ktorý „snuje úklady proti svojmu susedovi, ktorý deň čo deň skúša naštrbovať cudzie hranice, aby sa zmocnil jeho dobier“, nepripomína mu ani tak líšku, ktorá drhne sliepky, ako skôr vlka, ktorý sa vrhá na prasatá. (Kázeň 41,4)

V Kázni 89 biskup z Turína ilustruje veriacim svoje povinnosti, pomáhajúc si pritom prirovnaním biskupskej služby k práci včiel: „Tak ako včely“, hovorí, biskupi „zachovávajú čistotu tela, ponúkajú pokrm nebeského života, používajú žihadlo zákona. Sú čistí, aby posväcovali, sladkí, aby obnovovali, prísni, aby trestali.“ Takto sv. Maxim opisuje úlohu biskupa vo svojej dobe.“ Benedikt XVI. ďalej konštatoval, že historická a literárna analýza ukazuje na rastúce vedomie politickej zodpovednosti cirkevnej autority, v kontexte, v ktorom sa fakticky stávala náhradou autority civilnej. „Vývojová línia biskupského ministéria v severozápadnom Taliansku je v skutočnosti takáto: počnúc Euzébiom, ktorý „ako mních“ býval vo svojom Vercelli, až po Maxima z Turína, postaveného ako „obranná stráž“ na najvyššej skale mesta. Je jasné, že historický, kultúrny a sociálny kontext je dnes zásadne rozdielny. Dnešný kontext je skôr ten, ktorý opísal môj ctihodný predchodca pápež Ján Pavol II v postsynodálnej exhortácii Ecclesia in Europa, kde ponúka precíznu analýzu výziev a znamení nádeje pre dnešnú Cirkev v Európe. (6-22) V každom prípade, odhliadnuc od zmenených podmienok, zostávajú stále platné povinnosti veriaceho voči svojmu mestu a svojej vlasti. Prepojenie medzi povinnosťami „počestného občana“ a „dobrého kresťana“ nie je prekonané.“ Na záver Svätý Otec citoval slová pastorálnej konštitúcie Gaudium et Spes na osvetlenie jedného z najvýznamnejších aspektov jednoty života kresťana: dôsledný súlad medzi vierou a správaním, medzi Evanjeliom a kultúrou. II. vatikánsky koncil povzbudzuje veriacich, „aby sa usilovali verne si plniť svoje pozemské povinnosti, dajúc sa viesť duchom evanjelia. Nemajú pravdu tí, čo vediac, že tu nemáme trvalého miesta, ale že si hľadáme budúce, sa nazdávajú, že z toho dôvodu si môžu zanedbávať svoje pozemské povinnosti, pričom im uniká, že práve viera ich k nim ešte viac zaväzuje, súhlasne s povolaním, ktoré sa každému dostalo“ (č.43).
 Pri dnešnej slávnosti Všetkých svätých presahuje naše srdce hranice času a priestoru a rozrastá sa do nebeských rozmerov. – týmito slovami sa obrátil Benedikt XVI. na veriacich vo štvrtok vo svojom príhovore pred modlitbou Anjel Pána a pokračoval - Na začiatkoch kresťanstva nazývali členov Cirkvi aj 'svätými'. V prvom liste Korinťanom sa napríklad sv. Pavol obracia na 'tých, čo vzývajú meno nášho Pána Ježiša Krista na každom mieste.' (1 Kor 1,2). Kresťan je vlastne už svätý, pretože krst ho zjednocuje s Ježišom a jeho veľkonočným tajomstvom, ale zároveň sa musí ním stať, priblížiť sa k nemu čo najbližšie. Mnohí si často myslia, že svätosť je výsadou len pre vyvolených. Stať sa svätým je však v skutočnosti úlohou každého kresťana, vlastne mohli by sme povedať, že každého človeka! Apoštol píše, že Boh si nás v Kristovi požehnal, 'aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske.' (Ef 1,3-4). Všetky ľudské bytosti sú povolané k svätosti, ktorá je v živote Božích synov, v tej 'podobe' s Ním, na ktorú boli stvorení. Všetky ľudské bytosti 'sú ' synmi Boha a všetci sa 'musia' stať tými, ktorými sú, cez namáhavú cestu slobody. Všetkých Boh pozýva, aby sa stali súčasťou jeho svätého ľudu. 'Cesta' je Kristus, Syn, Svätý v Bohu: nik nepríde k Otcovi, iba cez Neho (por. Jn 14,6).
 
Cirkev múdro vložila do úzkej súvislosti slávnosť Všetkých svätých a Spomienku na všetkých verných zosnulých. Pri našej modlitbe na oslavu Boha a na úctu blahoslavených duší, ktoré nám dnes predstavuje liturgia ako 'veľký zástup, ktorý nik nemôže spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov' (Zjv 7,9), sa spája v modlitbe za tých, ktorí nás predišli na ceste z tohto sveta do večnosti. Práve im venujeme zajtra mimoriadne našu modlitbu a za nich budeme sláviť eucharistickú obetu. Vskutku, Cirkev nás k modlitbe za nich pozýva každý deň, poukazujúc na utrpenia a ťažkosti každého dňa, až dovtedy, km nebudú očistení, aby sa tak mohli spoločne radovať zo svetla a pokoja Pána vo večnosti.
 
V strede zástupu svätých žiari Panna Mária, 'pokorná a najvyššia z bytostí' (Dante, Nebo, XXXIII, 2). Vkladajúc našu ruku do jej dlane sa cítime posmelení elánom do života svätosti. Jej zverujeme naše každodenné úsilie a modlíme sa k nej aj dnes za našich drahých zosnulých, v dôvernej nádeji, že sa jedného dňa všetci spoločne stretneme v oslávenom spoločenstve svätých." – ls –