Cirkev a svet: Španielsko

Krajina, o ktorej budeme hovoriť dnes sa rozprestiera na Pyrenejskom polostrove, známa slnečnými dňami takmer počas celého roka, býčími zápasmi, futbalom, morom či architektúrou Gaudího a Salvádora Dálího. V posledných dňoch sa stala v mnohých médiách často spomínanou aj pre veľkú udalosť - blahorečenie jej takmer 500 mučeníkov – Španielsko.
Fakty a stručná história
Španielske kráľovstvo má viac ako 40 miliónov obyvateľov. Hlavným mestom je Madrid. Z domácich, ktorí sú prevažne Španieli – vyše 70 %, Katalánci – asi 18 % a Baskovia – asi 2,5 % je až 94 % katolíkov. Krajina profituje z cestovného ruchu najviac z krajín Európskej únie. Známa je však aj teroristická organizácia ETA, ktorá bojuje za osamostatnenie Baskicka.
Pôvodní obyvatelia boli pred 3 tisíc rokmi africkí Iberovia. Spoločne s európskymi Keltmi vytvorili nové etnikum- Keltiberovia. Neskôr v tejto oblasti založili svoje kolónie Féninčania či Gréci a Kartáginci, ktorých v 5 stor. vyhnali Rimania a vznikla rímska oblasť Hispánie. V roku 711 podľahlo Španielsko Arabom. O tri storočia neskôr museli moslimovia čeliť náporu kresťanských Španielov – čo sa skončilo v roku 1492 dobytím Granady. V priebehu 16. storočia, sa Španielsko stalo svetovo významnou námornou veľmocou. Situácia sa zmenila po porážke Španielskeho vojnového loďstva od Anglicka v roku 1588. Ďalšie storočia boli poznačené krízou, najmä kvôli boju o španielske dedičstvo po vymretí Habsburgovcov a napoleonské vojny. V roku 1931 došlo k vyhláseniu republiky, ale po fašistickom povstaní generála Franka vypukla občianska vojna. Porážka republikánov znamenala nastolenie Frankovej diktatúry, ktorá trvala až do jeho smrti roku 1975. Následne bola obnovená monarchia. Dnes je Španielsko parlamentná monarchia.
Občianska vojna a mučeníci
V roku 1923 po prevrate katalánskeho veliteľa generála Miguela Príma de Rivera bola v Španielsku nastolená vojenská diktatúra, ktorá trvala až do r. 1930. V roku 1925 bola zrušená platnosť ústavy a bol rozpustený parlament. Okrem jedinej boli všetky politické strany zakázané. V roku 1930 sa po tom, čo kráľ Alfons XIII. na nátlak verejnosti odvolal generála De Riveru krajina stala opäť konštitučnou monarchiou. Dohodou zo San Sebastianu sa spojili republikánske a socialistické strany. Ich cieľom bolo zvrhnutie španielskej monarchie a vyhlásenie republiky. V komunálnych voľbách v roku 1931 zvíťazili na vidieku monarchistické, vo väčších mestách prorepublikánske strany. Kráľ Alfons XIII. opustil Španielsko trónu sa však nevzdal. Vo voľbách do ústavodárneho zhromaždenia získali rozhodujúcu väčšinu republikáni a socialisti. Alcalá Zamora vytvoril republikánsko-socialistickú koalíciu a 9. decembra dostalo Španielsko novú liberálnu ústavu. Španielsko sa stalo v roku 1931 republikou.
Pravicový vojenský prevrat v roku 1936 sa rozrástol do občianskej vojny. Generál Francisco Franco sa nechal vyhlásiť generalissimom a vodcom protirepublikánskej nacionalistickej vlády. Španielskej občianskej vojny sa zúčastnili i talianske a nemecké vojská. Republikánov podporovali medzinárodné brigády, ktoré sa skladali z ľavicovo orientovaných cudzincov. Občianska vojna skončila l. apríla 1939 vojenským víťazstvom generála Franca, ktorý nastolil v krajine tvrdú diktatúru. Viac štátov uznalo jeho vládu už predtým. Na začiatku 2. svetovej vojny Franco vyhlásil neutralitu Španielska, krajina sa ocitla v pomerne medzinárodnopolitickej izolácii až do r. 1953, keď uzatvorila s Vatikánom konkordát, ktorý obsahoval i mnohé privilégia Katolíckej cirkvi, predovšetkým v oblasti vzdelávania.
Biskupská konferencia Španielska
498 španielskych mučeníkov položilo svoje životy práve v občianskej vojne. Za blahorečených ich včera vyhlásil prefekt Kongregácie pre kauzy svätých José Saraiva Martins. Udalosť bola obzvlášť výnimočná najmä pre tri dôvody: veľkým počtom blahorečených; organizáciou – nakoľko išlo o spoluprácu niekoľkých postulátorov s Kongregáciou pre kauzy svätých; a napokon z pastoračného hľadiska, pretože „prakticky každá diecéza v krajine vďaka rodisku, apoštolskému pôsobeniu, alebo mučeníctvu nových blahoslavených, sa konkrétne zapájala do tejto veľkolepej oslavy viery a svätosti“. Kardinál Martíns k udalosti povedal:
 
“Blahorečenie mučeníkov je vždy veľmi, veľmi veľkou a významnou udalosťou pre Cirkev, pretože keď hovoríme o mučeníkoch, myslíme vždy na prvé storočia, zatiaľ čo takéto blahorečenie, nám pomáha pochopiť, že aj dnes sú medzi nami mučeníci, aj v dnešnej dobe. Je tiež potrebné povedať, že minulé storočie bolo storočím, v ktorom žilo najviac mučeníkov v dejinách Cirkvi. Cirkev je vo svojej podstate povolaná k mučeníctvu a toto blahorečenie je toho svedectvom. Je teda zjavné, že mučeníctvo nie je niečím, čo sa týka minulosti alebo histórie, ale je aktuálne aj dnes. Cirkev, ktorá nie je mučeníčkou, nie je pravou Kristovou Cirkvou.”
Pri príležitosti blahorečenia španielskych mučeníkov zorganizovala Konferencia biskupov Španielska akademické stretnutie na tému Storočie mučeníkov a náboženského prenasledovania v Španielsku v rokoch 1934 – 1939. Zúčastnil sa na ňom aj prof. Andrea Riccardi, zakladateľ Komunity sv. Egídia a tiež autor knihy Storočie mučeníkov a hlavný sekretár Konferencie biskupov Španielska Juan Antonio Martínez, ktorý je tiež autorom knihy Kto sú a odkiaľ prichádzajú 498 mučeníci XX. storočia v Španielsku. V posolstve biskupov sa píše, že za životmi mučeníkov sú mnohé tragické okolnosti, ktoré ich priviedli až na smrť:

„Proces ich blahorečenia je vlastne oslavou Boha, pre vieru, ktorá vyhráva nad svetom a prekonáva temnoty dejín či viny ľudstva. Mučeníci oslávili Boha svojim životom a svojou smrťou a pre ostatných sa stali symbolom lásky, odpustenia a pokoja. V spojení ich krvi a krvi Krista predznamenávajú vykúpenie a božskú budúcnosť, istotne tú najlepšiu pre každého človeka a aj pre ľudstvo.“

Španielski mučeníci a Svätý Otec

O španielskych mučeníkoch hovoril včera na Námestí sv. Petra aj pápež Benedikt XVI.

"Zapísanie takého veľkého počtu do zoznamu blahoslavených súčasne poukazuje na najvyššie svedectvo krvi, ktoré nie je vyhradené len niektorým jednotlivcom, ale je to reálna skutočnosť, ktorá sa dotýka celého kresťanského ľudu. Ide vskutku o mužov a ženy rozličného veku, povolania a sociálneho statusu, ktorí zaplatili svojim životom za vernosť Kristovi a Jeho Cirkvi. K nim sa obracajú aj slová svätého Pavla, ktoré počúvame v liturgii dnešnej nedele: „Lebo ja mám vyliať svoju krv na obetu, nastáva čas môjho odchodu. Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval“ (2 Tim 4, 6 – 7). Pavol väznený v Ríme, keď vidí, že sa blíži hodina jeho smrti, uvažuje a sumarizuje život s pocitom vďačnosti a nádeje. Prežíva pokoj s Bohom a so sebou samým, a s jasnou mysľou sa približuje k smrti, uvedomujúc si, že bezvýhradne daroval celý svoj život do služby Evanjelia.
Keďže mesiac október je osobitným spôsobom venovaný aj misionárskemu poslaniu, takto sa tento mesiac završuje žiarivým svedectvom španielskych mučeníkov, ktorí sa pripájajú k ďalším mučeníkom, ktorí boli blahorečení v uplynulých dňoch v Brazílii a v Rakúsku. Ich príklad je svedectvom, že krst pozýva všetkých kresťanov k účasti na šírení Božieho kráľovstva s odvahou, a ak je to potrebné, až po obetu vlastného života." –sg-