Týždeň so Svätým Otcom

Vatikán (19. októbra, RV) - Svätý Otec sa vo svojom príhovore pred nedeľnou modlitbou Anjel Pána sústredil na tému zdravia a spásy, keď na margo nedeľného evanjeliového textu povedal: „Evanjelium dnešnej nedele predstavuje Ježiša ako uzdravuje malomocných, z ktorých iba jeden, a to samaritán, teda cudzinec, sa vráti aby mu poďakoval (por. Lk, 17, 11 – 19). Pán mu hovorí: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila." (Lk 17, 19) Tento evanjeliový text nás pozýva k dvojitému zamysleniu. Predovšetkým privádza k uvažovaniu o uzdravení a to na jeho dvoch rovinách. Prvá je povrchnejšia, vzťahuje sa na telo. Druhá je hlbšia, dotýka sa intímnosti ľudskej osoby, ktorú Biblia nazýva „srdcom“, z ktorého vyžaruje všetka existencia. Plné a radikálne uzdravenie je „spásou“. Ten istý spoločný jazyk, ktorý rozlišuje medzi „zdravím“ a „spásou“, nám pomáha pochopiť, že spása znamená oveľa viac než len zdravie: je skutočne novým životom, plným a definitívnym. Okrem toho Ježiš tu, podobne ako pri iných udalostiach, vyslovuje výraz: „Tvoja viera Ťa uzdravila“. Je to viera, ktorá zachraňuje človeka, pričom upevňuje a prehlbuje jeho vzťah s Bohom, so sebou samým a tiež s inými. Vieru možno vysloviť vyjadrením vďačnosti. Ten, kto podobne ako uzdravený samaritán, vie ďakovať, poukazuje nato, že nepovažuje všetko za povinnosť, ale za dar, ktorý aj keď prichádza prostredníctvom ľudí alebo prírody, v konečnom dôsledku pochádza od Boha. Viera teda znamená otvorenie sa človeka Pánovej milosti, znamená uznanie, že všetko je darom, všetko je milosťou. Aký veľký poklad je ukrytý v takom nepatrnom slove, ako je slovo „ďakujem“!
 
Ježiš uzdravuje desiatich malomocných, teda nemoc, ktorá je považovaná za „nákazlivú nečistotu“, ktorá si vyžadovala rituálne očisťovanie (por. Lv 14, 1 – 37). Skutočným malomocenstvom, ktoré ničí človeka a spoločnosť je však hriech, je to pýcha a egoizmus, ktoré sú v ľudskej duši zdrojom ľahostajnosti, nenávisti a násilia. Toto malomocenstvo ducha, ktoré zohavuje tvár ľudskosti, nikto iný nemôže uzdraviť, iba Boh, ktorý je láskou. Ten, kto otvorí srdce Bohu a obráti sa, je vnútorne uzdravený od zla.“
 Po modlitbe Anjel Pána Svätý Otec upriamil svoju pozornosť na situáciu v Iraku, kde boli unesení dvaja kňazi sýrsko-katolíckej arcidiecézy Mosul a vyzval k ich oslobodeniu slovami: “Denne z Iraku prichádzajú vážne správy o atentátoch a násilí, ktoré otriasajú svedomím tých, ktorým leží na srdci dobro tejto krajiny a pokoja v oblasti. (...) Apelujem na únoscov, aby okamžite prepustili oboch duchovných, ešte raz zdôrazňujem, že násilie nerieši napätie a vznášam k Pánovi cielenú modlitbu za ich oslobodenie, za tých, ktorí trpia násilím a za pokoj.”
 
V utorok pri príležitosti Svetového dňa výživy zaslal pápež Benedikt XVI. riaditeľovi Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo Jacquesovi Dioufovi posolstvo, v ktorom napísal: „Oslobodiť milióny ľudí od hladu je jednou z najdôležitejších výziev súčasnosti. Podľa odhadov OSN viac ako 850 miliónov ľudí na svete trpí hladom. Poraziť hlad vo svete bude možné len vtedy, ak sa spoja individuálne a medzinárodné snahy. Žiaľ musí konštatovať, že doterajšie snahy počet hladujúcich vo svete výrazne neznížili. Ak totiž ľuďom ponúkame len materiálne zabezpečenie, tak pre nich stále robíme príliš málo. Dôležitá je taktiež láska a solidarita.“ – dodal v posolstve Benedikt XVI.

Ako sa ďalej v posolstve uvádza, najväčšou tragédiou pri nedostatku potravy je utrpenie malých detí, ktoré sú pre to často nútené pracovať a veľakrát ich verbujú do ozbrojených polovojenských skupín výmenou za jedlo. Podľa Andreu Von Brandta, z organizácie FAO máme momentálne na svete potravu, ktorou by bolo možné nasýtiť 12 miliárd ľudí. Problémom je, že niektoré sociálne skupiny ako napríklad chudobní, vyhnanci, v niektorých krajinách tiež ženy a deti, jazykové a etnické menšiny nemajú dôstojný prístup k strave a pritom veľká väčšina z nich by bola ochotná aj pracovať. Situáciu teda komplikuje najmä rozdeľovanie potravy, prístup k nej, politika a vylúčenie niektorých skupín zo spoločnosti.
 
V katechéze na stredajšej generálnej audiencii sa pápež Benedikt XVI. zameral na život a pôsobenie svätého Euzébia z Vercelli, prvého biskupa zo severu Talianska, ktorý sa začiatkom 4. storočia narodil v Sardínii. „Pevne formovaný nicejským vyznaním viery, - zdôraznil vo svojej katechéze Svätý Otec, - Euzébius obraňoval celou svojou silou úplné Božstvo Ježiša Krista, definované v nicejskom Kréde ako „Tej istej podstaty“ s Otcom. S týmto cieľom sa spojil s veľkými Otcami IV. storočia, predovšetkým so sv. Atanázom, heraldom nicejskej viery, proti filoariánskej politike cisára. (...) Okrem iného sa zdá, že to bol práve on, ktorý vo Vercelli utvoril farnosti aby sa cirkevná služba stala usporiadanou a stabilnou a podporoval mariánske svätyne predovšetkým pre obrátenie pohanského vidieckeho obyvateľstva. Najmä tento mníšsky spôsob života robil vzťah biskupa so svojim mestom taký výnimočným. Ako aj apoštoli, za ktorých sa Ježiš modlil pri poslednej večeri, tak aj pastieri a veriaci Cirkvi „sú vo svete“ (Ján, 17,11), ale nie sú „zo sveta“. A preto pastieri – pripomína Euzébius – musia povzbudzovať veriacich, aby nepovažovali mestá tohto sveta za svoj trvalý príbytok, ale aby hľadali budúce mesto, nebeský Jeruzalem. „Táto eschatológia umožňuje pastierom a veriacim uchovať správnu mieru hodnôt bez toho, aby sa ukláňali aktuálnej móde a nespravodlivým názorom politickej moci, ktorá je práve vo vedení. Autentická mierka hodnôt – akoby nám celým svojim životom hovoril Euzébius – nevychádza z včerajších a dnešných imperátorov, ale z Ježiša Krista, dokonalého človeka a rovného otcovi v Božstve a predsa človeku ako sme my odvolávajúc sa na túto mieru hodnôt Euzébius sa nikdy neunavuje „vrelo odporúčať“ svojim veriacim „starostlivo uchovávať svoju vieru, udržiavať súdržnosť a byť neúnavní v modlitbe“ (Ep. Secunda, cit).“- ls -