Štvrtkový komentár Jozefa Haľka: Svetlo v tmách

Pred niekoľkými málo dňami sa pre vodičov opäť stalo povinným pri každej jazde aj cez deň zapnúť svetlá. Logiku tohto nariadenia iste netreba príliš zdôvodňovať: vstupujeme do obdobia, keď sa podmienky jazdy motorovým vozidlom stali rizikovejšími, veď pre jeseň sú typické sychravé, hmlisté dni, naviac stále kratšie a akési ponurejšie. Aj vozovky sú vlhšie, riziko šmyku v zákrute je vyššie. Slovom, nastáva obdobie vyžadujúce vyššiu pozornosť: tej naozaj pomáha byť ako šofér osvetlený a vidieť ostatných vodičov osvetlených. Koľkým nehodám, zrážkam, či dokonca zraneniam sa predišlo práve preto, že svetlo sprehľadnilo situáciu a umožnilo reagovať a tak predísť chaosu na cestách.

Čosi z tejto jesennej ponurosti akoby presiaklo aj do atmosféry nášho celospoločenského života. Na cestách medziľudskej komunikácie niektorých spoločenských skupín dochádza k medializovaným verbálnym šmykom a názorovým zrážkam, ústiacich do vzťahových havárií s veľmi otáznym koncom. V týchto súvislostiach sa napríklad aj terajšie sté výročie černovskej tragédie ponáša na temné, zahmlené a neprehľadné údolie s nebezpečne šmykľavým podložím, do ktorého je múdre spomienkami vchádzať iba so zvýšenou opatrnosťou, obrazne povedané – tiež s poriadne zapnutými svetlami. Svetlami zodpovednosti, úprimnosti, pokánia, odstupu i nadhľadu. Aby hmlovinu vášní prežiarilo svetlo pravdy, aby labyrint predsudkov konečne vyústil na cestu vecného a konštruktívneho posúdenia skutočností. Lebo dráma v Černovej nie je problém čisto a jedine historický či politický, ale aj - a možno dokonca predovšetkým - problém svojím spôsobom i duchovný. Veď či nie je ďalším spredmetnením odvekého duchovného zápasu dobra so zlom situácia, keď sa pôvodne plánovaná posviacka nového chrámu napokon zvrháva na krvavý masaker? Prečo miesto výzvy k modlitbe nakoniec zazneli povely k streľbe? Prečo miesto zjednotenia okolo Kristovho oltára siahol človek človeku nenávistne na život? Prečo zmysluplnú nekrvavú Kristovu obetu na oltári nového kostola vytesnilo absurdné krvipreliatie na pseudo-oltári ľudskej nenávisti? Áno, korene všetkého tohoto sú hlbšie ako len na úrovni politickej, národnostnej či mocenskej: sú v konečnom dôsledku ďalším jedovatým výhonkom prvotného hriechu, ktorý vzdialil človeka od Boha a preto i človeka od človeka, čo dramaticky vyústilo do Kainovej bratovraždy. Bratovraždy, ktorej nespočetné modifikácie otrávili celé dejiny ľudskej civilizácie, otrávili vojnami, konfliktmi , vraždami , či hoci ak streľbou.

Biblické posolstvo aj v týchto situáciách radí „zapnúť svetlá“, vyzýva zapnúť svetlá nielen na začiatku jesene, ale zažínať ich – spolu s biblickými múdrymi pannami - sústavne, a samozrejme nie akési materiálne vonkajškové svetlo, ale vnútorné svetlo duchovnej bdelosti. Veď napokon slovo svetlo a jeho odvodeniny Nový zákon spomína vyše sto krát, z toho celkom prvý raz v Matúšovom evanjeliu ako citát proroka Izaijáša: “Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo, svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti”. Tým svetlom je Ježiš Kristus, aby do “kraja smrti” vniesol nový životodárny impulz. Černová v ten hrozný krvavý deň musela naozaj pôsobiť ako onen “kraj smrti”. Vracať sa k tej udalosti bez hlbšej reflexie, pripomínať smrť bez presahu k novej kvalite vzťahov by znamenalo temnotu smrti znásobovať a prehlbovať. Len s nadprirodzenou vierou je možné vnímať podstatu dejinných udalostí, len s vierou v Boha je možné prežívať aj vlastnú identitu ako zodpovednosť za spoluvytváranie budúcich dejín. Aj preto sa Ježiš v evanjeliu najbližšej nedele bude naliehavo pýtať: “Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ To nie je akademická otázka o štatistike veriacich. Ani chladnokrvná otázka religionistu. To je existenciálna otázka o živote a smrti, o svetle a tme, o existencii či neexistencii človeka. A vlastne otázka o svetle: nájde syn človeka, keď zasa príde, medzi ľuďmi svetlo viery, ktoré im zveril cez Písmo, sviatosti a vez oheň Ducha svätého? Svetlo odpustenia a pokánia? Svetlo uschopňujúce začínať odznova, bez nenávisti a predsudkov? Svetlo, ktoré z každej krízy činí šancu vnímať udalosti hlbšie a s nadhľadom?

Takéto svetlo predsa len zažiarilo: v momente, keď na hlavnom oltári ostrihomskej baziliky podpísali predstavitelia slovenských a maďarských biskupov listiny zmierenia, a by si ich potom vymenili. V oboch dominovala rovnaká veta: “odpúšťame a prosíme o odpustenie”. Treba historické skutočnosti reálne a objektívne popísať? Samozrejme! Treba identifikovať vinníkov a určiť pomer zodpovedností? Isteže. Po tom všetkom a po toľkom čase však niet iného konštruktívneho riešenia, ako odpustiť a prosiť o odpustenie. Slovom, zažať svetlo pokory a milosrdenstva, ktoré oslobodzuje a dáva šancu začínať vo vzťahoch odznova.

Áno, pred niekoľkými málo dňami sa pre vodičov opäť stalo povinným pri každej jazde zapnúť svetlá aj počas dňa. V opačnom prípade hrozí pokuta 2000 korún. Pokutou za odmietnutie božieho svetla je špirála násilia, nepokoj a rozklad vzťahov. Pritom hrozí, že kto tu na zemi neprekonáva medziľudské priepasti, bude musieť vo večnosti zažívať údesnú priepasť medzi sebou a Bohom. Ale pre tvorcov pokoja platia slová blahoslavenstva: blažení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.