Drahý brat,
sestra! Vítam ťa na vlnách rozhlasu. Sme v polovici mesiaca október, v ktorom
viac ako inokedy rozjímame nad tajomstvami svätého ruženca, alebo inými slovami povedané
ponárame sa do tajomstva modlitby, ktorá je základným predpokladom pre budovanie toho
najpodstatnejšieho vzťahu, ktorým je vzťah s Nebeským Otcom. Obsahom mojej dnešnej
úvahy bude premýšľanie o modlitbe. Nie, nechcem zostať iba na plytčine a zamýšľať
sa nad modlitbou z pohľadu známej definície, ktorá hovorí o tom, že modlitba je rozhovor
s Bohom. Myslím, že to by bolo príliš málo. Napriek všetkému, čo prežívaš, ti želám,
aby si dokázal upokojiť svoje rozbúrené, možno aj zranené vnútro a uvažujme spolu
o najdôležitejšom prostriedku, ktorý nám zabezpečí vytúžený pokoj srdca. Uvažujme
o modlitbe.
Hneď v úvode spomeniem skutočnosť, že dnešná doba, ktorú žijeme,
je charakteristická tým, že máme vo všeobecnosti problém zastaviť sa a premýšľať.
Sme otrokmi stresu, naháňania sa za materiálnymi dobrami, ktoré sú síce potrebné k tomu,
aby sme prežili, ale nemali by byť cieľom nášho života, nášho prežívania. Ak sa aj
zastavíme, zväčša je to tak, že sa zľakneme samých seba. Zľakneme sa ticha, ktoré
nás obklopí. Ani nevieme ako a zostávame sami so sebou. Takáto situácia, ktorú možno
nazvať: „Stretnutie so sebou samým“, sa môže opakovať niekoľkokrát v živote. Ty sám
ju niekedy vnímaš intenzívne, inokedy menej. Možno sa ti to zdá byť nepochopiteľné,
ale takúto chvíľu stretnutia so sebou samým je možné vnímať ako požehnanie. Pýtaš
sa prečo? Nuž preto, že táto samota, ktorú sám v sebe prežívaš a je pre teba azda
neznesiteľná, je iba zdanlivá. Do tejto situácie vstupuje Pán, aby sa nenásilnou formou
dotkol tvojho srdca, tvojho života a požehnal ťa. Aby si to takto mohol vnímať, je
potrebné veriť v to, že Pán je s tebou a pomáha ti. Aby si dokázal vstupovať do vzťahu
s Bohom, práve viera v Jeho existenciu, v Jeho prítomnosť v tvojom živote je toho
základným predpokladom.
Modlitba na tvojich perách nie je a nemôže byť samozrejmosťou.
Z Písma ti je určite známe, že my nevieme, ako sa máme modliť, len Duch nášho Otca
prehovorí za nás. Modlitba preto nie je samozrejmosťou, ale milosťou. Aby si dokázal
vstúpiť do vzťahu s Otcom, je potrebné sa tomu naučiť. Učíme sa aj tým spôsobom, že
veci veľmi často opakujeme. Toto opakovanie nemá za cieľ, aby nás samotná modlitba
omrzela, ale práve naopak, aby sme si ju zamilovali. Pán iste bude ten, koho nikdy
neomrzí načúvať ti. S radosťou nakloní ucho tvojej prosbe. On je predsa prvý, komu
záleží na tom, aby ťa požehnal v tvojom živote, aby ti udelil milosti, ktoré potrebuješ.
Tu je veľmi potrebné uvedomiť si, že Boh nie je automat, ktorý ak doň vhodíš
mincu a stlačíš gombík, ponúkne ti požadovaný nápoj. Ak vstupujeme do vzťahu s Otcom,
nie sme Jeho priateľmi, sme synmi, či dcérami. Byť synom, či dcérou je viac, ako byť
priateľom. Treba rátať s tým, že dobrý Otec vychováva svoje dieťa, na ktorom mu záleží.
Vstupovať do vzťahu znamená zniesť aj bolesť, zažiť radosť, okúsiť šťastie. Toto všetko
ti môže sprostredkovať modlitba. Pokiaľ k nej pristúpiš s otvorenosťou a nie so strachom
a obavami, môžeš si byť istý, že zažiješ oslobodenie. Tak ako je samotný Boh tajomstvom,
tak je tajomstvom aj modlitba. Boh je iniciátor toho, že ťa chce voviesť v osobnom
kontakte s ním do krajiny, v ktorej sa ešte nevieš celkom dobre orientovať, do ktorej
sa možno aj bojíš vstúpiť. Mám tu na mysli krajinu ducha. Sám Boh veľmi túži, aby
si dokázal žiť v slobode Božieho dieťaťa. Aj keď vieš, že si slobodná ľudská bytosť,
predsa musíš pripustiť, že tento svet je plný lákadiel a nástrah, ktoré nám bránia
žiť dokonalú slobodu a bez obáv vstupovať do krajiny ducha. Pred Pánovu tvár je potrebné
prichádzať v pokore. Bez Jeho milostí nie sme ničím. Tieto milosti k nám však neprídu
samé od seba. Je treba, aby sme si o ne s dôverou poprosili a náš dobrý Otec vie,
čo potrebujeme. Neusilujme sa však len o postoj prosiaceho, ba niekedy až žobrajúceho
človeka... Modlitbou je aj vďaka. Vďaka za všetko, čo sme dostali ako nezaslúžený
dar. Možno sa ti to zdá nezmyselné, ale obrovským darom v tvojom prípade je aj milosť
utrpenia a bolesti v tých najrôznejších podobách. Možno je to tak, že vo svojom utrpení
niekedy nie si schopný predniesť ani tú najjednoduchšiu modlitbu. Ver, že ak trpíš
s láskou a v odovzdanosti, je to tvoja najkrajšia modlitba a Boh ju prijíma s radosťou.
Drahý brat, sestra, z úprimného srdca ti želám, aby si si zamiloval chvíle
ticha a modlitby, chvíle ktoré môžeš stráviť so svojim Bohom. Pros Ho, chváľ Ho, pozvi
Ho do každodenného prežívania. Buď si istý, že bude spoľahlivým spoločníkom, ktorý
nechce vybočiť z cesty, na ktorú ťa povolal. Chce ťa na nej stretať. Sám chce, aby
bol tvoj život modlitbou. Všemohúci Pane, buď v mojom srdci a na perách, lebo často
neviem ako sa mám modliť. Modli sa vo mne a so mnou a bude to miazga života.