Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Hilár z Poitiers
Vatikán (10. októbra, RV) – V katechéze na dnešnej generálnej audiencii sa
pápež Benedikt XVI. zameral na život a pôsobenie svätého Hilára z Poitiers: Drahí
bratia a sestry, dnes budeme hovoriť o veľkom cirkevnom otcovi Západu – svätom Hilárovi
z Poitiers, jednom z veľkých biskupov 4. storočia. V rozpore s ariánmi, ktorí považovali
Božieho syna Ježiša iba za stvorenie, hoc´ najdokonalejšie, ale predsa len
stvorenie, Hilár zasvätil celý svoj život obrane viery v Božstvo Ježiša Krista,
Božieho syna, Boha takého, akým je Otec, ktorý ho splodil od večnosti.
Nemáme
presné údaje o väčšine života sv. Hilára. Prastaré zdroje hovoria, že sa narodil v Poitiers,
pravdepodobne okolo roku 310. Pochádzajúc zo zámožnej rodiny získal solídnu jazykovú
formáciu, ktorá je dobre rozpoznateľná v jeho spisoch. Nezdá sa, že vyrástol v kresťanskom
prostredí. On sám hovorí o ceste, ktorou prešiel pri hľadaní pravdy a ktorá ho postupne
priviedla k uznaniu Boha Stvoriteľa a Boha vteleného, ktorý zomrel preto, aby nám
daroval večný život. Pokrstený okolo roku 345 sa stal biskupom rodného mesta okolo
roku 353-354. V nasledujúcich rokoch Hilár napísal svoje prvé dielo – Komentár
k Evanjeliu podľa Matúša. Ide o najstarší komentár tohto evanjelia v latinčine,
ktorý existuje. V roku 356 sa Hilár ako biskup zúčastnil na Synode v Béziers
na juhu Francúzska, tzv. „synode falošných apoštolov“, ako ju on sám nazýval, keďže
bola ovládaná filoariánskymi biskupmi, ktorí popierali Božstvo Ježiša Krista. Títo
„falošní apoštoli“ žiadali od imperátora Konstancia, aby biskupa z Poitiers poslal
do vyhnanstva. Tak bol Hilár prinútený opustiť Galiu v lete 356.
Ušiel
do Frýgie v súčasnom Turecku, kde sa ocitol v náboženskom prostredí úplne ovládanom
arianizmom. Aj tam ho pastoračná túžba motivovala horlivo pracovať za obnovu jednoty
Cirkvi, na základe pravdivej viery, formulovanej Nicejským koncilom. S týmto cieľom
začal písať svoje najdôležitejšie a najznámejšie dogmatické dielo De Trinitate
(O Trojici). V ňom Hilár vysvetľuje svoju osobnú cestu k poznaniu Boha a záleží
mu na tom, aby dôkladne zo Svätého Písma dokázal Božstvo Syna a jeho rovnosť s Otcom
nielen v Novom zákone, ale aj na mnohých stránkach Starého, v ktorom sa už zjavuje
mystérium Krista. Na rozdiel od ariánov trvá na pravdivosti mien Otca a Syna a rozvíja
celú svoju trojičnú teológiu z formuly krstu, ktorú nám zanechal sám Pán: „V mene
Otca i Syna i Ducha Svätého“.
Otec a Syn sú tej istej
podstaty. A ak niektoré časti Nového zákona by nás navádzať k mysleniu si,
že Syn je podriadený Otcovi, Hilár nám ponúka presné pravidlá, aby sme sa vyhli nesprávnym
interpretáciám. Niektoré texty Písma hovoria o Ježišovi ako Bohu, iné, naopak zdôrazňujú
jeho ľudskosť. Niektoré sa naňho odvolávajú v jeho preexistencii u Otca, iné zvýrazňujú
jeho poníženie sa (kenosi), jeho zostúpenie až k smrti. Iné ho, naopak, kontemplujú
v sláve jeho vzkriesenia. V rokoch svojho vyhnanstva Hilár napísal aj Knihu
synod, v ktorej opakuje a komentuje pre svojich spolubratov biskupov v Galii vyznania
viery a iné dokumenty zo synod, ktoré sa konali okolo polovice 4. storočia.
Vždy pevný vo svojom postoji k radikálnym ariánom sv. Hilár ukazuje zmierlivého ducha
voči tým, ktorí prijímajú tézu, že Syn je podobný Otcovi vo svojej podstate, snažiac
sa prirodzene ich priviesť k plnej viere, podľa ktorej tu nie je iba podobnosť, ale
skutočná rovnosť medzi Otcom a Synom v ich Božskosti. Aj toto sa mi zdá charakteristické:
duch zmierenia, ktorý sa snaží pochopiť tých, ktorí ešte nedospeli k plnej
viere a pomáha im s veľkou teologickou inteligenciou pochopiť pravé Božstvo Pána Ježiša
Krista.
V roku 360-361 sa Hilár konečne mohol vrátiť
z exilu do svojej vlasti a ihneď obnovil pastoračné aktivity vo svojej Cirkvi,
ale vplyv jeho učenia sa rozšíril veľmi ďaleko aj za jej hranice. Synoda, ktorá sa
konala v Paríži v roku 360-361, opäť prijala náuku Nicejského koncilu. Mnohí starovekí
autori si myslia, že tento protiariánsky obrat galského episkopátu bol z veľkej časti
spôsobený silou a miernosťou biskupa z Poitiers. Toto bolo jeho veľkým
darom: spojiť pevnosť vo viere a miernosť v medziľudských vzťahoch. V posledných rokoch
života napísal ešte Traktáty o žalmoch, čo je komentár k 58 žalmom,
interpretovaným podľa princípu, ktorý zdôraznil v úvode k tomuto dielu: „Niet pochýb,
že všetko, čo sa píše v žalmoch, treba chápať podľa evanjeliového ohlasovania spôsobom,
že akýkoľvek bol hlas, ktorým prorocký duch hovoril, všetko sa napokon vzťahuje na
vedomie o príchode nášho Pána Ježiša Krista, o jeho vtelení, umučení a kráľovstve
a na slávu a moc nášho vzkriesenia (Instructio Psalmorum 5). Vidí vo všetkých žalmoch
jasnosť mystéria Krista a jeho Tela, ktorým je Cirkev. Pri rôznych príležitostiach
sa Hilár stretol so sv. Martinom: práve blízko Poitiers budúci biskup z Tours
založil kláštor, ktorý existuje dodnes. Hilár zomrel v roku 367. Jeho liturgickú spomienku
slávime 13. januára. V roku 1891 ho blahoslavený Pius IX. vyhlásil za Učiteľa
Cirkvi.
Na zhrnutie podstaty jeho učenia by
som chcel povedať, že Hilár našiel východzí bod svojho teologického učenia v krstnej
viere. V De Trinitate píše: Ježiš „prikázal krstiť v mene Otca i Syna
i Ducha Svätého (por. Mt 28,19), čiže v mene Pôvodcu, Prvorodeného a Ducha. Jeden
jediný je Pôvodca všetkých vecí, pretože jeden je Boh Otec, z ktorého všetko vychádza
a jeden jediný je náš Pán Ježiš Kristus, skrze ktorého bolo všetko stvorené (1 Kor
8,6) a jeden jediný je Duch (Ef 4,4), ktorý je darom pre všetkých... V ničom nemôže
byť chyba v realite takej veľkej, v akej spolupracujú Otec, Syn a Duch Svätý v nekonečnosti
Večného, v zjavení Obrazu a v radosti Daru“ (De Trinitate 2,1). Boh Otec, keďže je
láskou v plnosti, je schopný podeliť sa v plnosti o svoje Božstvo so Synom. Za výnimočne
peknú považujem nasledujúcu myšlienku sv. Hilára: „Boh nevie byť nič iné, než láska,
nevie byť nikým iným, než Otcom. A kto miluje, nezávidí. A kto je Otec, ten ním je
v plnosti. Toto meno nepripúšťa žiadne kompromisy, ako keby Boh bol Otcom v niektorých
prípadoch, ale v iných ním nebol“ (ivi 9,61).
Pre
toto Syn je v plnosti Boh, bez toho, aby mu čokoľvek chýbalo, alebo bol akokoľvek
umenšený: „Ten, ktorý pochádza z dokonalého, je dokonalý, pretože ten, ktorý má všetko,
mu dal všetko (ivi 2,8). Iba v Kristovi, Božom synovi a synovi človeka, spása nachádza
ľudstvo. Prijmúc ľudskú prirodzenosť, On zjednotil so sebou každého človeka, stal
sa Telom pre nás všetkých“ (Traktát k žalmom 54,9); „prijal na seba prirodzenosť každého
tela a stal sa skrze neho pravým viničom a má v sebe korene každého výhonku“ (ivi
51,16). Práve preto je cesta ku Kristovi otvorená pre všetkých – pretože on pritiahol
všetkých do svojho bytia človekom – aj keď je vždy potrebné osobné obrátenie: „Prostredníctvom
vzťahu so svojím telom je prístup ku Kristovi otvorený všetkým, s podmienkou, že sa
vyzlečú zo starého človeka (por. Ef 4,22) a ukrižujú ho na jeho kríž (por. Kol 2,14);
s podmienkou, že opustia svoje predchádzajúce skutky a obrátia sa, aby s ním boli
pochovaní v jeho krste, aby získali život (por. Kol 1,12; Rim 6,4)“ (ivi 91,9).
Vernosť
Bohu je darom jeho milosti a preto sa sv. Hilár modlí na konci svojho traktátu o Trojici,
aby navždy zostal verný krstnej viere. A to je charakteristikou tejto knihy: premýšľanie
sa mení na modlitbu a modlitba sa stáva premýšľaním. Celá kniha je dialógom s Bohom. Chcel
by som ukončiť dnešnú katechézu jednou z jeho modlitieb, ktorá sa tak stane aj našou
modlitbou: „Urob, Pane – inšpirovaným spôsobom – aby som zostal vždy verný tomu, čo
som vyznal pri mojom znovuzrodení, keď som bol pokrstený v mene Otca i Syna i Ducha
Svätého, aby som ťa vždy uctieval, Otče náš, a spolu s tebou tvojho Syna, aby som
si zaslúžil tvojho Svätého Ducha, ktorý vychádza od teba skrze tvojho Jednorodeného...
Amen“ (De Trinitate 12,57). –ľr,dj-