Obnova mníšskeho života
podľa autentických východných tradícií je jednou zo známok životnosti východných katolíckych
cirkví, ako to uvádza aj encyklika pápeža Jána Pavla II. Orientale Lumen.
Okrem tohto teoretického tvrdenia je vždy potešujúce stretnúť sa s konkrétnou skutočnosťou,
ktorá potvrdzuje túto skutočnosť.
Pred niekoľkými dňami som sa vrátil z duchovných
cvičení, ktoré som spolu s inými dvoma spolubratmi konal na Ukrajine v gréckokatolíckom
kláštore Usnutia Presvätej Bohorodičky v Unive, ktorý leží na území stryjskej eparchie,
asi 40. km na východ od Ľvova. Tento starobylý kláštor sa po prvej svetovej vojne
stal v ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi miestom obnovy typického východného mníšskeho
života - iniciátorom a duchovným otcom tejto obnovy bol vtedajší ľvovský metropolita,
Andrej Šeptyckyj. Po období rozkvetu v medzivojnovom období a po násilnej likvidácii
ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi v polovici 40-tych rokov minulého storočia prežili
mnísi desiatky rokov väznenia a prenasledovania. Po obnove a legalizácii ukrajinskej
gréckokatolíckej cirkvi začiatkom 90-tych rokov sa opäť vrátili do Univa a do jeho
ďalších tzv. dcérskych kláštorov, aby pokračovali v mníšskom živote modlitby, chudoby,
poslušnosti, a vydávania svedectva evanjeliových rád.
Najstaršie známky mníšskeho
života sú v Unive archeologicky doložené už od prelomu 11. a 12. storočia. V tom čase
sa mníšstvo, inšpirované byzantským vzorom spoločného života, teda cenobitizmu, všeobecne
pridŕžalo pravidiel, ktoré na základe textov sv. Bazila Veľkého upravili sv. Teodor
Studita a najmä patriarcha Alexius Studiata v prvej polovici 11. storočia. Každý
kláštor sa pridŕžal svojho tzv. Ustavu, teda súhrnu pravidiel mníšskeho života. Pre
univský kláštor môžeme predpokladať, že sa pridŕžal tohto tzv. studitského ustavu
istotne v období po tatárskom nájazde v rokoch 1241. Najstaršia písomná zmienka o
kláštore je z roku 1395. Stáročná história univského kláštora zaznamenáva obdobia
rozkvetu i úpadku. Univský kláštor sa postupne vyprofiloval na dôležité centrum
duchovného a mníšskeho života, stal sa tzv. Lavrou a spolu s Kyjevo-pečerskou a Počajevskou
lavrou patril do trojice najdôležitejších kláštorov Kyjevkej metropolie. Poľský kráľ
Žigmund I. mu v roku 1542 priznal titul archimandrie - čo znemená, že predstavený,
teda archimandrita, bol vyňatý spod právomoci miestneho biskupa a priamo podriadený
kyjevskému metropolitovi. Nájazdy Tatárov najmä v 15. a 16. storočí však pravidelne
ničili kláštor. Aj preto sa od 16. storočia dostal do správy tzv. opatrovníkov, či
ochrancov. Boli nimi často miestni veľmoži, ktorí na jednej strane zabezpečovali jeho
ochranu, ale súčasne využívali, či zneužívali jeho hospodársky potenciál. Kláštor
v 16. a 17. storočí po vonkajšej stránke nadobudol pevnostnú formu, a v čase vojenských
nájazdov Tatárov, či v čase občianskych vojen, poskytoval útočište obyvateľstvu z
okolia. Po tom, čo kyjevská metropolia a neskôr aj Ľvovské biskupstvo obnovili formálne
svoju jednotu s Rímom, aj miestni mnísi sa pripojili k tzv. Únii. V tom čase, teda
na začiatku 18. storočia žilo v kláštore okolo 300 mníchov. Na konci 18. storočia,
keď sa Halič dostala pod správu rakúskej monarchie, bol však kláštor v rámci jozefínskych
cirkevných, či skôr proti-cirkevných reforiem zatvorený. Kláštor sa stal najprv sídlom
civilnej administratívy a po roku 1818 dočasne aj sídlom Ľvovských metropolitov.
Na
viac ako 100 rokov v ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi teda vymizlo tradičné východné
mníšstvo. V 80.-tych rokoch 19. storočia bol Rád sv. Bazila obnovený v duchu tzv.
Dobromyľskej reformy - túto viedli otcovia jezuiti a celkom prirodzene vtlačili takto
obnovenému baziliánskemu rádu ducha aktívnej apoštolskej rehole. Duch Boží však vanie
kam chce a tak aj v ukrajinskej cirkvi na konci 19. storočia začali spontánne objavovať
snahy o obnovenie tradičného mníšskeho života. Tieto snahy podchytil a začal všemožne
podporovať ľvovský metropolia Andrej Šeptycký. Jeho zásluhou sa najprv vo Ľvove a
od roku 1918 aj v Unive začal obnovovať mníšky život podľa tzv. Studitskeho ustavu.
Toto hnutie obnovy mníšskeho života potvrdila v roku 1923 aj Kongregácia pre východnú
Cirkev. V medzivojnovom období sa studitské mníšske hnutie významne posilnilo, kláštor
v Unive bol obnovený, duchovne i hospodársky prekvital, zakladali sa z neho nové
dcérske kláštory. V kláštore bola znovu zriadená aj tlačiareň, pri kláštore fungovali
rôzne remeselnícke dielne. Pre siroty bol zriadený sirotinec. V ňom bolo počas vojny
ukrývaných aj mnoho židovských a poľských detí. Dnes to pripomína tabuľa bývalého
ministra zahraničných vecí Poľska Adama Rotfelda, ktorý vďačí za svoju záchranu tiež
univským mníchom. Medzi najznámejšie osobnosti medzivojnového obdobia univského kláštora
patria dvaja - dnes už blahoslavení mučeníci - Leonid Fjodorov a Klement Špetyckyj.
Leonid Fjodorov sa v roku 1917 stal prvým exarchom ruskej katolíckej cirkvi byzantského
obradu. Po nástupe komunistov v Rusku bol uväznený a zomrel vo väzení v Kirove v roku
1935. Podobný osud postihol po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi a po anexii Haliče
k Sovietskemu zväzu aj Fjodorovho nástupcu v exarcháte pre Rusko, mladšieho brata
metropolitu Šeptyckého, archimandritu Klementa Šeptyckého. Po štyroch rokoch väznenia
zomrel v Vladimirskej väznici v roku 1951. Ostatní studitskí mnísi, bratia i kňazi,
boli väznení, viacerí boli fyzicky zlikvidovaní, ale napriek tomu sa počas desaťročí
snažili v malých nelegálnych komunitách viesť mníšsky život. V kláštore bol zriadené
najprv väyenie, potom starobinec a psychiatrický ústav, knižnica bola rozkradnutá
alebo spálená, chrám bol premenený na klub, fresky zamaľované, ikonostas spálený.
Pri spomienke na túto skazu vzbudzuje dnešný stav kláštora o to povzbudivejší obraz.
Univská lavra je dnes opäť centrom obnoveného mníšskeho života. V chráme sa pravidelne
schádzajú na modlitbu 30. prevažne mladí mnísi, ktorí zachovávajú celkovo liturgický
poriadok modlitieb - utiereň, 1,3,6 a 9. hodinka, večiereň, povečerie i polnočnica.
Podľa tradičného východného modelu sa mnísi dodnes v Unive delia na štyri kategórie:
v kláštore žijú tzv. poslušnici, ktorých by sme mohli istým spôsobom porovnať s postulantami,
či novicmi v západných reholiach - nenosia však mníšsky odev, rjasoforní mnísi, teda
tí, ktorí prijali mníšske postrižiny - tonzúru a sú na prvom stupni mníšskeho zasvätenia,
na znak čoho nosia mníšsky odev gr. rason, v poslovančenej forme rjasu, ďalej mnísi
tzv. malej schymi, ktorí nosia mníšky plášť, tzv mantiju a nakoniec sú tu výnimočne
zaslúžilí a duchovne najzrelší starci, ktorí prijali tzv. veľku schymu, alebo ako
sa aj ináč hovorí odeli sa do veľkého anjelského rúcha. Denný život mníchov určuje
rytmus modlitby a manuálnej i duchovnej práce. V jedálni sa zachováva mlčanie a čítanie
sv. Písma, alebo spisov cirkevných otcov - strava je jednoduchá a - okrem sviatkov
- bezmäsitá. Mnísi sa venujú ikonopisu, tvorbe mozaík, ale i manuálnej práci na priľahlom
malom hospodárstve na ktorom si pestujú potraviny. Po duchovnej stránke sú mnísi-kňazi
k dispozícii početným pútnikom, ktorí do kláštora prichádzajú. Pri kláštore je rekolekčný
dom, ktorý umožňuje pobyt na duchovnú obnovu.
Obnova tradičného východného
mníšskeho života je požehnaním pre cirkev na Ukrajine. A keďže sme v Univskej lavre
stretli v radoch mníchov aj jedného brata a jedného kňaza z našej gréckokatolíckej
cirkvi na Slovensku, tak nám ostáva už len vysloviť prianie a nádej, aby sa táto forma
duchovného života, ktorá je znakom bohatstva a duchovnej plodnosti Cirkvi čoskoro
prebudila aj na Slovensku.