Generálna audiencia Benedikta XVI.: sv. Ján Zlatoústy

Vatikán (19. septembra, RV) – V katechéze na dnešnej generálnej audiencii sa pápež Benedikt XVI. venoval osobnosti sv. Jána Chryzostoma, nazývaného “zlatoústy” vďaka jeho výrečnosti a dielam. Dnes sa sústredil na roky, ktoré svätec strávil v Antiochii. Narodil sa v roku 349 v sýrskej Antiochii (dnešnej Antakyi na juhu Turecka), ako kňaz pôsobil asi 11 rokov, až do roku 397, keď sa stal biskupom Konštantinopolu a vykonával svoju službu v hlavnom meste impéria. Začiatkom piateho storočia krátko po sebe nasledovali dva pobyty v exile, v rokoch 403 a 407.
“Odkedy mu v ranom veku zomrel otec, žil s matkou Antusou, ktorá mu vštepila znamenitú ľudskú citlivosť a hlbokú kresťanskú vieru. Absolvujúc nižšie a vyššie štúdiá, korunované kurzmi filozofie a rétoriky, mal za učiteľa pohana Libania, najslávnejšieho rétora doby. V jeho škole sa Ján stal najväčším rečníkom neskorého gréckeho staroveku. Pokrstený bol v roku 368 a cirkevnú formáciu prijal od biskupa Meletia, ktorý ho ustanovil za lektora. Toto znamenalo oficiálny Chryzostomov vstup do cirkevného diania. V rokoch 367 – 372 navštevoval seminár v Antiochii spolu so skupinou mladých, z ktorých niekoľkí sa neskôr stali biskupmi, pod vedením slávneho exegétu Diodora z Tarzu, ktorý Jána zasvätil do historicko-literárnych exegéz, charakteristických pre antiochijskú tradíciu.”

Ako uviedol Svätý Otec, po skončení štúdií sa Ján Zlatoústy odobral medzi pustovníkov na hore Silpius, kde sa venoval čítaniu Svätého Písma a premýšľaniu nad Božím slovom.
“Pokračoval v samote aj počas ďalších dvoch rokov, ktoré prežil sám v jaskyni pod vedením staršieho mnícha. V tom čase sa úplne odovzdal rozjímaniu nad Kristovými zákonmi, evanjeliami a zvlášť nad Listami sv. Pavla. Keď ochorel a nedokázal sa o seba sám postarať, musel sa vrátiť do kresťanského spoločenstva v Antiochii (por. Palladio, Vita 5). Pán – vysvetľuje autor životopisu – zasiahol chorobou v pravom čase, aby umožnil Jánovi nasledovať svoje skutočné povolanie.”
 
Podľa Benedikta XVI. intímny vzťah s Božím slovom, zušľachťovaný rokmi pustovníckeho života, v Jánovi dozrel v neodolateľnú potrebu ohlasovať evanjelium, dávať ostatným to, čo získal počas rokov rozjímania. “Urobilo ho to ideálnym misionárom, zapálenou dušou v pastoračnej starostlivosti.” V rokoch 378-79 sa Ján vrátil do mesta. V roku 381 sa stal diakonom a o 5 rokov neskôr kňazom a postupne nadobúdal povesť známeho kazateľa v kostoloch.
“Prednášal homílie proti ariánom, nasledované pamätnými homíliami o antiochijských mučeníkoch a ďalšími o hlavných liturgických sviatkoch. Išlo o veľké vyučovanie viery v Krista aj vo svetle jeho svätých. Rok 387 bol Jánovým “hrdinským rokom”, v ktorom sa uskutočnila tzv. “vzbura sôch”. Ľud strhával cisárske sochy na znak protestu proti zvyšovaniu daní. Ako vidíme, niektoré veci v dejinách sa nemenia! V dňoch pôstu a tiesne, spôsobenej doliehajúcimi trestmi zo strany cisára, predniesol 22 úderných homílií o sochách, zameraných na pokánie a obrátenie.”

Pokiaľ ide o literárnu tvorbu, Ján Zlatoústy je považovaný za jedného z najplodnejších otcov Cirkvi. Pripisuje sa mu 17 traktátov, viac ako 700 pôvodných homílií, komentárov k sv. Matúšovi a sv. Pavlovi a 241 spisov. Ako uvádza Benedikt XVI., nebol mysliteľským teológom. Prednášal však tradičnú náuku, v ktorej mala pevné miesto Cirkev, aj v období teologických kontroverzií, vyvolaných predovšetkým arianizmom, ktorý popieral božskosť Krista. Je teda dôveryhodným svedkom dogmatického rozvoja, dosiahnutého cirkvou IV. – V. storočia. Pred smrťou napísal, že hodnota človeka spočíva v “presnom poznaní skutočnej náuky a v poctivosti života” (List z exilu). Tieto dve veci, poznanie pravdy a poctivosť života, kráčajú ruka v ruke: poznanie sa musí premieňať do života. Všetky Jánove príhovory boli zamerané na to, aby vo veriacich rozvíjali precvičovanie inteligencie, pravého rozumu, aby pochopili a pretavili do praxe morálne a duchovné nároky viery. Ako uviedol Svätý Otec, Ján Zlatoústy si dal záležať, aby jeho spisy prispievali k celkovému rozvoju človeka v dimenzii fyzickej, intelektuálnej a náboženskej. Rôzne fázy vývoja prirovnáva k mnohým moriam, ktoré tvoria oceán a prvé z týchto morí predstavuje detstvo.
“Už od toho najnižšieho veku vystrojte deti duchovnými zbraňami a učte ich, ako sa rukou robí znamenie na čele (Homília 12,7)… Po detstve nasleduje more dospievania, kde vejú silné vetry… pretože v nás rastie telesná žiadostivosť” (Homília 81,5). Napokon prichádzajú zasnúbenie a manželstvo: “Po mladosti nasleduje vek zrelosti, v ktorej sa k slovu dostáva rodina – je tu čas hľadania manželky” (ibid)… Keď sa narodí prvé dieťa, je “ako most; všetci traja sa stanú jedným telom, pretože dieťa spája obe časti” (Homília 12,5) a všetci traja tvoria “jednu rodinu, malú Cirkev” (Homília 20,6).”

Ako uviedol Svätý Otec, pastoračný plán Jána Zlatoústeho bol vložený do života Cirkvi, v ktorej laickí veriaci prijatím krstu na seba berú “úrad kňazský, kráľovský a prorocký”.
“Odtiaľ pramení základná povinnosť poslania, pretože každý je do istej miery zodpovedný za spásu ostatných: “Toto je princíp nášho spoločenského života… nezaujímať sa iba o seba!” (Homília 9,2 o Knihe Genezis). Všetko sa rozvíja medzi dvomi pólmi, ktoré sú vo vzájomnom vzťahu: veľkou Cirkvou a “malou Cirkvou”, ktorou je rodina.”

 
Medzi tisíckami pútnikov na Námestí sv. Petra vo Vatikáne boli aj slovenskí veriaci. Benedikt XVI. sa im prihovoril týmito slovami:
“S láskou vítam pútnikov zo Slovenska! Bratia a sestry, pozajtra budeme sláviť sviatok svätého Matúša, apoštola a evanjelistu. Jeho veľkodušná odpoveď na Kristovo povolanie nech osvecuje váš kresťanský život. S týmto želaním zo srdca žehnám vás i vaše rodiny. Pochválený buď Ježiš Kristus!”
Na záver generálnej audiencie Benedikt XVI. udelil veriacim apoštolské požehnanie. -dj,sg-