Slovo pre chorých: Sedembolestná Panna Mária

Drahý brat, sestra!Číslovka sedem v biblii naznačuje plnosť. To znamená, že Mária bola tá, ktorá prežívala bolesť v plnosti. Presne tak, ako jej Syn, ktorého nie len videla umierať na kríži, ale sprevádzala Ho celým procesom utrpenia, ktoré do hĺbky zasahovalo jej dušu. Mária, je Matkou. V plnosti prežíva všetko so svojim dieťaťom. Ty sám si trpiacim človekom. Z vlastnej skúsenosti preto vieš, aká neodmysliteľná je blízkosť matky pri kríži vlastného dieťaťa. Áno, je to práve matka, ktorej žiadna bolesť nie je ľahostajná. Bolesť dieťaťa sa stáva jej bolesťou. Či chceš, alebo nie, musíš pripustiť skutočnosť, že každý problém a tu možno zaradiť aj bolesť sa vo dvojici lepšie znáša.

Je pravda, že samotná bolesť sa ťažko prežíva a ešte ťažšie vníma. Zvlášť v okamihu, ak ju prežíva niekto, koho poznáme len z bežného počutia, alebo ako to zvykneme hovorievať z videnia. Bolesť dieťaťa však vyruší, často znepokojí, ale aj motivuje k preukázaniu služby. Ak ináč nie, tak aspoň trpezlivým státím pod krížom. Presne tak, ako to urobila Mária. Z jej postojov je vidieť, že v odovzdanosti plnila vôľu Pána, ktorý si ju vyvolil pre materstvo. Možno konštatovať, že aj ona sama ako Matka Božieho Syna prešla svojou osobnou krížovou cestou, ktorá sa začala v okamihu, keď jej Syn uzrel svetlo sveta. Už vtedy sa vydala na cestu, ktorá bola poznačená obavami o život vlastného dieťaťa už v jeho začiatkoch. Potom nastúpili obavy Matky vo chvíli, keď sa ako dvanásť ročný stratil v chráme. Máriinu prítomnosť je možné vnímať aj na krížovej ceste, keď Ježiša stretáva na krížovej ceste. Sprevádza ho mlčanlivo, pohľadom, už vtedy vie, že nemôže urobiť viac. Pri tom však robí veľa. Keď je Ježiš na vrchole kalvárie pribitý na drevo kríža – On nevinný medzi dvoma zločincami, vtedy Mária plná bolesti trpezlivo stojí pod krížom a intenzívne vníma a prežíva bolesť vlastného Syna. Opäť nebedáka, nezatína päste, ale mlčanlivo hľadí na Syna, ktorý o niekoľko okamihov vydýchne... Mária, Matka Boha i nás je skutočným vzorom, pre každú z matiek, ktorej poslaním a istým druhom obety je stáť pri kríži vlastného dieťaťa. Toto poslanie nie je jednoduchou záležitosťou. Každá matka to neraz dokáže len s vypätím všetkých síl. Ak úkon služby pri trpiacom človeku je vnímaný ako neznesiteľné bremeno, v takej chvíli je dobré spomenúť si na Ježišove slová z kríža, ktoré povedal učeníkovi, ktorého miloval: „Syn môj, hľa tvoja Matka“ a Márii povedal: „Žena, hľa Tvoj syn“. V týchto slovách je vyjadrená skutočnosť, že Ježiš nám daroval Máriu za Matku. Mária je našou Mamou a mamou všetkých mám, ktoré stoja pod krížom vlastných detí. Mária ako Matka rozumie bolesti, pretože s ňou má osobnú skúsenosť. Ona je tá, ktorej je potrebné dôverovať, lebo má prednostné právo u Syna orodovať za nás i za každú mamu, ktorá chce s láskou preukázať službu pri kríži trpiaceho dieťaťa. Bolesť je čosi, čo nie je príjemné, čo je náročné a ťažké. Skutočnosť bolesti však formuje, okresáva a v neposlednom rade robí nás citlivejšími voči svojmu okoliu, v ktorom žijeme. Navyše, v istom zmysle by sme mali byť vďační za to, že na svojich pleciach znášame bremeno bolesti. Totiž, len ak cítiš, že ťa niečo bolí, vtedy vieš, že žiješ. Ak niečo bolí, je to známkou toho, že náš organizmus nie je ochrnutý. Vtedy si možno aj sám uvedomíš, že vďaka tomu, že cítiš bolesť, máš ešte príležitosť prežiť na tomto svete niekoľko vzácnych okamihov.

Aby si naozaj pochopil, že sa oplatí dôverovať Márii a snáď aj to, že sa oplatí podstúpiť utrpenie, ponúkam ti nasledujúci možno povedať príbeh zvaný dobrodružstvo lásky. Nie, nie je to náhoda. Volala sa Mária, bola jednoduchou, skromnou ženou. Vo vlastnej rodine, ktorá je úprimne veriacou rodinou nadobudla skúsenosť viery. Nie je náhoda ani to, že pracovala v nemocnici... Vždy usmiata a plná života. Pre každého, kto to potreboval mala milé slovo i úsmev... Zdá sa, že sme to nemuseli ani potrebovať, sama dokázala milé slovo, či úsmev darovať. Jej životné postoje boli dôkazom toho, že praktický život viery bol svedectvom. Popri svojich povinnostiach súvisiacich s prácou v nemocnici sa obetavo starala o svoju mamku, ktorá pre vek a snáď i vlastnú bolesť bola odkázaná na jej pomoc... Nikto však netušil, že tá ktorá potrebuje pomoc, bude stáť pri kríži choroby a bolesti vlastnej dcéry. Žalm hovorí, že Pánove rozhodnutia sú správne a dokonca potešujú srdce... V lete Mária putovala za našou Nebeskou Matkou, ktorú milovala a ktorej bezhranične dôverovala. Putovala, aby tam prosila za seba i za iných... Čo ponúkla Ježišovi cez dlane Márie, to sa dnes už nik nedozvie. Po návrate z púte ťažko ochorela. Možno sa pýtať? Choroba, či požehnanie? Nepochybujem o tom, že išlo o požehnanie. Tá, ktorá denne stála pri kríži pacientov, ale predovšetkým pri kríži vlastnej mamy sa sama ocitá na kríži. Slová zúfalstva a beznádeje, jej aj v najťažších chvíľach boli cudzie. Prijala všetko, čo je nutné prijať pri prežívaní choroby. Prijala ťarchu samoty i bolesti. Nepýtala sa prečo? Bezhranične dôverovala Ježišovi a Márii. Bol sviatok Premenenia Pána a dobrý Pán sa vo svojom milosrdenstve rozhodol, že jej bolesť premení na trvalú radosť v Nebi. Siedmeho augusta v ranných hodinách si ju Pán povolal do Večnosti. Niet pochýb, že je v spoločenstve s Pánom, pretože sa s ním ani na chvíľu nezahrala na schovávačku. A navyše pri jej kríži okrem blízkych stálo mnoho ľudí. Toľkým prosbám predsa Boh nemôže odolať. Vďaka ti Pane, za tak vzácneho človeka ako bola a je Mária. Vďaka i za tých, ktorí stoja pri kríži, aby zmiernili intenzitu bolesti.

Ivana Mochorovská