Apoštolská cesta Benedikta XVI. do Rakúska: 3. deň, súhrn
Rakúsko
(9. septembra, RV) - Dnešný program v poradí už 7. zahraničnej apoštolskej cesty pápeža
Benedikta XVI. do Rakúska sa začal ráno niekoľko minút po deviatej hodine, kedy sa
autom presunul z apoštolskej nunciatúry k arcibiskupskému palácu vo Viedni a odtiaľ
v procesii pokračoval k Dómu sv. Štefana, kde o 10.00 hodine predsedal slávnostnej
svätej omši. Vo svojej homílii sa veriacim prihovoril týmito slovami: „Drahí
bratia a sestry! “Sine dominico non possumus!” Bez Pánovho daru, bez dňa Pánovho
nemôžeme žiť: takto odpovedali v roku 304 niektorí kresťania v meste Abitenev dnešnom
Tunisku, keď boli prepadnutí počas nedeľného slávenia Eucharistie, ktorá bola zakázaná
a boli predvedení pred sudcu, kde ich vyšetrovali s otázkou, prečo sa v nedeľu zúčastnili
týchto kresťanských obradov, hoci vedeli, že im hrozí trest smrti. “Sine dominico
non possumus!” V slove „dominico“ sú neoddeliteľne spojené dva významy, ktorých jednotnosť
sa musíme opätovne učiť vnímať. Je to predovšetkým dar od Pána – týmto darom je on
sám: Vzkriesený, s ktorým kresťania potrebujú prežívať ustavičný kontakt a blízkosť,
aby mohli byť sebou samými. Nie je to len duchovný kontakt, vnútorný, subjektívny:
stretnutie s Pánom sa uskutočňuje v čase prostredníctvom jedného určitého dňa. A týmto
spôsobom sa vpisuje do nášho konkrétneho života, telesného a spoločného, ktorý sa
odohráva v čase. Dáva nášmu času a teda nášmu životu v jeho celosti svoj stred a vnútorný
poriadok. Bez Toho, kto podporuje náš život svojou láskou, sám život je prázdny. Zradiť
alebo opustiť tento stred by znamenalo vziať samotnému životu jeho vlastný základ,
jeho vnútornú dôstojnosť a krásu.
Má tento postoj vtedajších kresťanov svoju
dôležitosť aj pre nás, kresťanov dneška? Áno, platí aj pre nás, ktorí potrebujeme
vzťah, ktorý nás podopiera a poskytuje orientáciu a obsah nášmu životu. Aj my potrebujeme
vzťah so Zmŕtvychvstalým, ktorý nás prevedie aj cez smrť. Potrebujeme toto stretnutie,
ktoré nás zjednocuje, ktoré nám poskytuje priestor slobody, umožňujúcimi vidieť za
našimi každodennými aktivitami stvoriteľskú Božiu lásku, z ktorej pochádzame a ku
ktorej zároveň putujeme.
Ak sa však započúvame do dnešného evanjelia, v ktorom
sa k nám prihovára Pán, preľakneme sa. „Kto sa nezriekne všetkých svojich dobier
a nezanechá aj všetky vzťahy s rodinou, nemôže byť mojim učeníkom“. Chceli by
sme namietnuť: čo hovoríš, Pane? Či azda nie je pre svet dôležitá práve rodina? Či
nie je preň dôležitá otcovská a materinská láska, láska medzi rodičmi a deťmi, medzi
mužom a ženou? Nepotrebujeme lásku k životu, radosť zo života? A nepotrebuje svet
ľudí, ktorí investujú do dobier tohto sveta a tak zveľaďujú zem, ktorú sme dostali,
aby z nej všetci mohli čerpať jej dary? Nebolo nám zverené tiež poslanie zabezpečiť
rozvoj sveta a jeho dobier?
Ak sa lepšie započúvame do Pánových slov v ich
celistvosti, potom pochopíme, že Ježiš nevyžaduje od všetkých to isté. Každý má svoje
osobné poslanie a osobitný spôsob nasledovania Pána, ktorý je projektovaný pre každého
z nás. V dnešnom evanjeliu Ježiš hovorí o tom, čo nie je úlohou mnohých, ktorí sa
pridali na púť do Jeruzalema, ale hovorí o osobitnom povolaní pre Dvanástich. Títo
musia predovšetkým prekonať pohoršenie kríža a potom musia byť pripravení zanechať
skutočne všetko a prijať misiu, ktorá sa javí absurdnou - ísť až po kraj zeme a aj
so svojou nedostatočnou kultúrnou vybavenosťou ohlasovať svetu, ktorý je plný domnelej
vzdelanosti, či predstieranej alebo opravdivej učenosti, - ako zaiste osobitným spôsobom
aj ľudom chudobným a jednoduchým - evanjelium Ježiša Krista. Musia byť pripravení
na ich putovaní rozsiahlym svetom podstúpiť v prvej osobe mučeníctvo, aby tak svedčili
o evanjeliu ukrižovaného a vzkrieseného Pána.
Ak je Ježišovo slovo adresované
predovšetkým Dvanástim, jeho povolanie prirodzene ide poza historický okamih a vzťahuje
sa na všetky storočia. Počas všetkých čias povoláva osoby aby sa spoľahli iba na Neho,
zanechali všetko a tak sa Mu úplne ponúkli k dispozícii a takto aj k dispozícii ostatným:
aby tak vytvárali oázy nezištnej lásky vo svete, v ktorom sa tak často zdá, že to,
čo platí, je len moc a peniaze. Ďakujme Pánovi, že nám počas všetkých storočí daroval
mužov a ženy, ktorí z lásky k Nemu zanechali všetko a tak sa stali žiarivými znameniami
jeho lásky! Stačí si spomenúť na ľudí ako sú: Benedikt a Školastika, František a Klára,
Alžbeta Uhorskáa Hedviga Sliezska, či Ignác z Loyoly, Tereza Avilská
až po Matku Teréziu z Kalkaty a Pátra Pia! Všetci títo celým svojim životom sa stali
interpretáciou Ježišových slov, ktoré sa v nich stali blízkymi a pochopiteľnými aj
pre nás. Prosme Pána, aby aj v našich časoch daroval mnohým ľuďom odvahu zanechať
všetko, aby sa tak stali disponovanými pre všetkých.
Ak teraz opäť upriamime
pozornosť na evanjelium, môžeme si všimnúť, že Pán sa neprihovára len malému počtu
osôb a ich osobitnému poslaniu. Jadro toho, o čom hovorí, platí pre všetkých. To,
na čo v konečnom dôsledku poukazuje, vyjadruje na inom mieste týmto spôsobom: „Lebo
kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni
si ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a seba samého by stratil
alebo poškodil?!“ (Lk, 9, 24 – 25). Kto chce len vlastniť svoj život, žiť ho len
sám pre seba, stratí ho. Iba ten, kto sa daruje iným, získa svoj život. Iným slovami:
iba ten, kto miluje, nachádza život. Láska vyžaduje vždy vychádzať zo seba samých,
vyžaduje zanechať seba samých. Kto sa obracia nazad, aby hľadal seba samého a chce
mať druhého len pre seba, týmto spôsob stratí seba a aj toho druhého. Bez tejto hĺbky
stráca sám seba, niet v nej viac života. Nespokojná životná chtivosť, ktorá dnes znepokojuje
mnohých ľudí, končí sa strateným životom v prázdnote. „Kto stratí svoj život pre
mňa...“, hovorí Pán: zanechajúc samých seba tým najradikálnejším spôsobom je možné
iba tak, že do toho prázdna na konci nespadneme, ale sa odovzdáme rukám Lásky vo večnosti.
Len láska Boha, ktorý stratil sám seba pre nás, ktorý sa nám dáva, je aj pre nás možnosťou
stať sa slobodnými, zanechať všetko a tak nájsť skutočný život. Toto je základ toho,
čo nám chce Pán povedať v úryvku evanjelia zdanlivo tak tvrdo v dnešnú nedeľu. V jeho
slove je však istota, že môžeme rátať s jeho láskou, láskou Boha, ktorý sa stal Človekom.
A ak si uvedomíme toto, nájdeme múdrosť, o ktorej hovorí dnešné čítanie. Je však dôležité
si tiež uvedomiť, že všetka múdrosť sveta je nám na nič, ak sa nenaučíme žiť, ak na
seba nevezmeme to, čo je v živote skutočne dôležité. „Sine dominico
non possumus!“ – Bez Pána a bez dňa, ktorý patrí Jemu, nie je možný skutočný život.
Nedeľa sa v našej západnej spoločnosti zmenila na koniec týždňa, na voľný čas. Voľný
čas, hlavne v zhone dnešnej doby, je úžasná a potrebná vec. Ale ak voľný čas v sebe
nemá vnútorný stred, od ktorého sa odvíja to ostatné, potom sa z neho stáva iba prázdne
miesto, ktoré nás neposilňuje a neobnovuje. Voľný čas musí mať vnútorný obsah – a tým
je stretnutie Toho, ktorý je naším pôvodcom a aj naším cieľom. Môj veľký predchodca
na biskupskom sídle v Mníchove a Freisingu kardinál Faulhaber to raz vyjadril takto:
„Daj duši svoju nedeľu a daj nedeli svoju dušu.“
A keďže nedeľa je hlbokým
stretnutím, prostredníctvom Božieho slova a Sviatosti, so zmŕtvychvstalým Kristom
lúč tohto dňa objíma celú skutočnosť. Prví kresťania oslavovali ako Pánov deň prvý
deň týždňa, pretože to bol deň vzkriesenia. Ale veľmi skoro si Cirkev uvedomila fakt,
že prvý deň týždňa je ránom stvorenia, dňom, v ktorom Boh povedal: „Buď svetlo!“
(Jn 1,3). Práve preto je nedeľa v Cirkvi tiež oslavou týždňa stvorenia – oslavou vďačnosti
a radosti Božieho stvorenia. A tento rozmer nedele by sme si mali uvedomovať o to
viac v čase, keď je stvorenstvo vystavené mnohorakým rizikám zásahmi samotného človeka.
V prvotnej Cirkvi sa potom prvý deň postupne pripodobnil aj dedičstvu siedmeho dňa
– „šabatu“. Sme teda účastní na Božom oddychu, oddychu, ktorý objíma všetkých
ľudí. Práve takto vnímame v tento deň niečo zo slobody a rovnosti so všetkými Božími
stvoreniami.
V modlitbe dnešnej nedele si spomíname najmä na to, že Boh
nás prostredníctvom svojho Syna vyslobodil a osvojil si nás ako svojich milovaných
synov. Veď sa k nemu modlíme, aby zhliadol s náklonnosťou na svojich veriacich v Krista
a daroval nám skutočnú slobodu a večný život. Modlime sa za láskavý pohľad Boha. Potrebujeme
tento pohľad láskavosti, nielen v nedeľu, ale v každodennom živote. V modlitbe zakusujeme,
že tento pohľad nám už bol daný a vieme, že Boh si nás adoptoval ako svoje deti, skutočne
nás začlenil do svojho spoločenstva. Byť dieťaťom znamená – a veľmi dobre to vedela
aj prvotná Cirkev – byť slobodným človekom, nie otrokom, ale tým, ktorý je osobitne
začlenený do rodiny. A tiež to znamená byť dedičom. Ak patríme tomu Bohu, ktorý má
moc nad všetkou mocou, tak sme bez strachu a slobodní. Sme dedičmi. Dedičstvo, ktoré
nám On zanechal je On sám, je to jeho láska. Áno Pane, daj, aby nás toto vedomie
naplnilo do hĺbky duše a aby sme tak pochopili radosť z vykúpenia. Amen.“
Napoludnie
sa Svätý Otec presunul na námestie pred Dómom sv. Štefana, kde sa spolu s veriacimi
pomodlil mariánsku modlitbu Anjel Pána. Pred ňou sa im prihovoril:
„Drahí
bratia a sestry, dnešné dopoludnie bolo pre mňa osobitne krásnou skúsenosťou, keď
som mohol s vami všetkými sláviť Pánov deň takým slávnostným a úctivým spôsobom.
Eucharistický rítus slávený s primeranou pompéznosťou nám pomáha uvedomiť si nesmiernu
veľkosť daru, ktorý nám Boh dáva vo svätej omši e napĺňa nás hlbokou radosťou. Preto
som vďačný všetkým, ktorí sa aktívne podieľali na príprave a priebehu tejto liturgie
ako aj prostredníctvom uzobranej prítomnosti na svätých tajomstvách vytvorili atmosféru,
v ktorej bolo možné prítomnosť božiu skutočne zažiť. Úvaha o zmysle
nedele a o dnešnom evanjeliovom úryvku nás priviedli k objavu Božej lásky, ktorá „sa
zriekla seba samej“ aby sa darovala nám a aby nás priviedla k vnútornej slobode. Tá
nám umožňuje „stratiť“ vlastný život, aby sme týmto spôsobom našli život večný. Účasť
na tejto láske dala aj Márii silu k svoju bezpodmienečnému „áno“. Vzhľadom na rešpektujúcu
a jemnú Božiu lásku, ktorá pre uskutočnenie plánu spásy očakáva slobodnú spoluprácu
svojich stvorení, Panna Mária mohla bez akýchkoľvek rozpakov s dôverou sa odovzdať
do jeho rúk. Plne disponovaná, celostne otvorená vo svojom vnútri a slobodná od seba,
poskytla Bohu možnosť, aby ju naplnil svojou láskou, so svojim Duchom Svätým. Takto
Mária mohla prijať v sebe Božieho Syna a darovať svetu spasiteľa, ktorý sa jej daroval.
Aj nám, počas eucharistickej slávnosti, bol dnes darovaný Boží Syn.
Kto sa zúčastnil na svätom prijímaní nesie v sebe osobitným spôsobom zmŕtvychvstalého
Pána. Ako ho Mária nosila vo svojom lone – bezbrannú maličkú ľudskú bytosť, úplne
závislú od svojej matky, tak aj Ježiš Kristus pod sposôbom chleba sa zveril vám, drahí
bratia a sestry. Milujte ho tak, ako ho milovala Mária! Prineste ho ľuďom, ako ho
Mária priniesla k Alžbete, vzbudzujúc plesanie a radosť! Panna Mária darovala Božiemu
slovu ľudské telo, aby mohlo vstúpiť do tohto sveta. Darujte aj vy vaše telá Pánovi,
aby sa tak stále viac stávali nástrojom Božej lásky, chrámom Ducha Svätého! Prineste
nedeľu, deň Pánov so svojim nesmiernym darom do tohto sveta! Prosme
Máriu aby nás naučila stať sa ako ona slobodnými od seba samých, aby sme tak našli
v disponovanosti pre Boha našu skutočnú slobodu, skutočný život, autentickú a trvalú
radosť.” Začiatok popoludňajšeho programu Svätého Otca bol naplánovaný
na 16.00 hod, keď jeho kroky z apoštolskej nunciatúry mali smerovať do cisterciánskeho
opátstva v Heiligenkreuzi. Odtiaľ potom do Wiener Konzerthaus, kde sa mal stretnúť
so zástupcami dobrovoľníckych organizácií. Po tomto stretnutí bol naplánovaný presun
na medzinárodné letisko Schwechat, kde bol na programe rozlúčkový ceremoniál, pričom
predpokladaný návrat Svätého Otca do letného sídla v Castel Gandolfo je plánovaný
okolo 22.00 hod. – ls –