Homília Benedikta XVI. na svätej omši v Mariazelli

Rakúsko (8. septembra, RV) - Drahí bratia a sestry, našou veľkou púťou do Mariazellu slávime slávnosť patróna tejto svätyne, sviatok Narodenia Panny Márie. Už 850 rokov sem prichádzajú ľudia z rôznych krajín a národov, ľudia, ktorí sa tu modlia, prinášajúc túžby svojich sŕdc a svojich krajín, starosti i nádeje svojho vnútra. Tak sa Mariazell stal pre Rakúsko a široko za jeho hranice miestom pokoja a uzmierenej jednoty. Tu ľudia zakúšajú uzmierujúcu dobrotu Matky, tu stretajú Ježiša Krista, v ktorom je Boh s nami, ako nás o tom uisťuje úryvok z dnešného evanjelia – Ježiš, o ktorom v čítaní z proroka Micheáša počujeme: „On bude pokoj“ (porov. 5, 4). Dnes sa tu začleňujeme do tohto veľkého putovania mnohých storočí. Zastavujeme sa na chvíľu pri Matke Pána a hovoríme jej: ukáž nám Ježiša. Ukáž nám, pútnikom, toho, ktorý je zároveň cesta i cieľ: pravda a život.

Evanjeliový text, ktorý sme práve počuli, otvára náš pohľad ešte ďalej. Predstavuje dejiny Izraela, počnúc Abrahámom, ako putovanie, ktoré s výstupmi i zostupmi, krátkymi i dlhými cestami vedie napokon ku Kristovi. Rodokmeň s jeho žiarivými i temnými postavami, s ich úspechmi i pádmi nám ukazuje, že Boh píše naše ľudské dejiny po priamych i kľukatých riadkoch. Boh nám ponecháva našu slobodu a napriek všetkému vie nájsť aj v naších pádoch pre svoju lásku nové cesty. Boh nepadá. Tak sa tento rodokmeň stáva zárukou Božej vernosti, zárukou, že Boh nás nenechá padnúť, pozvaním zameriavať náš život vždy znova na neho a stále znova kráčať ku Kristovi.

Vydať sa na púť znamená byť zameraní istým smerom, kráčať k nejakému cieľu. To dáva ceste a námahe s ňou spojenej osobitnú krásu. Medzi pútnikmi v Ježišovom rodokmeni boli niektorí, čo zabudli na cieľ a chceli sami seba postaviť ako cieľ. No Pán vždy znova vzbudzoval aj ľudí, ktorí sa nechali podnecovať nostalgiou po cieli a k nemu zameriavať svoj život. Rozlet kresťanskej viery, začiatok Cirkvi Ježiša Krista bol možný, lebo v Izraeli boli ľudia s hľadajúcim srdcom – ľudia, ktorí sa neuspokojili v pohodlí a zvykovosti ale pátrali po niečom oveľa väčšom: Zachariáš, Alžbeta, Simeon, Anna, Mária a Jozef, Dvanásti a mnohí iní. Pretože ich srdce bolo plné očakávania, mohli v Ježišovi rozpoznať toho, ktorého poslal Boh a stáť tak na počiatku jeho veľkej rodiny. Cirkev pohanov sa mohla uskutočniť pretože tak v Stredomorí ako na Blízkom a Strednom Východe, kam prišli poslovia Ježiša Krista, boli ľudia, plní očakávania, ktorí sa neuspokojovali s tým, čo robili a mysleli všetci, ale hľadali hviezdu, ktorá by im ukázala cestu k samej Pravde, k živému Bohu.

Takéto nepokojné a otvorené srdcia potrebujeme aj my. To je jadro putovania. Ani dnes nestačí v istom zmysle žiť a myslieť ako všetci ostatní. Projekt nášho života je oveľa väčší. Potrebujeme Boha, toho Boha, ktorý nám ukázal svoju tvár a otvoril svoje srdce: Ježiša Krista. Ján oprávnene tvrdí, že on je „Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca“ (porov. 1, 18). Len on, z najhlbšieho vnútra samého Boha, mohol zjaviť Boha nám a zjaviť nám aj to, kto sme my, odkiaľ prichádzame a kam kráčame. Iste, v dejinách sú mnohé veľké osobnosti, ktoré mali krásne a dojemné zážitky Boha. Avšak stále to sú ľudské skúsenosti s ich ľudskými limitmi. No len On je Boh a preto len On je most, ktorý človeka privádza do bezprostredného kontaktu s Bohom. Ak ho teda voláme jediným Prostredníkom spásy, platného pre všetkých, ktorý všetkých zaujíma a ktorého v konečnom dôsledku všetci potrebujú, to neznamená pohŕdanie inými náboženstvami, ani pyšné absolutizovanie nášho názoru. Znamená to len, že si nás získal ten, ktorý sa nás hlboko dotkol a naplnil darmi, aby sme aj my z našej strany mohli obdarovať iných. Naša viera sa totiž zásadne stavia proti rezignácii, ktorá považuje človeka za neschopného pravdy, akoby pravda bola pre neho príliš veľká. Táto rezignácii voči pravde je jadrom krízy Západu, krízy Európy. Ak totiž pre človeka nejestvuje pravda, napokon nemôže ani rozlišovať medzi dobrom a zlom. Preto sa potom aj veľké a obdivuhodné poznatky vedy stávajú dvojsečné: môžu otvárať dôležité perspektívy pre dobro, pre záchranu človeka, no môžu – ako to vidíme -, sa stať krutou hrozbou, ničením človeka a sveta. Preto potrebujeme pravdu. Iste, naše dejiny nám ponúkajú dôvody obávať sa, aby nás viera v pravdu neviedla k netolerancii. Ak nás napĺňa tento strach, ktorý má svoje dejinné opodstatnenie, je čas hľadieť na Ježiša, ako ho vidíme tu, v mariazellskej svätyni. Vidíme ho na dvoch obrazoch: ako dieťa v náručí Matky, a na hlavnom oltári baziliky ako ukrižovaného. Tieto dva obrazy baziliky nám hovoria: pravda sa nepotvrdzuje prostredníctvom vonkajšej moci ale je pokorná a dáva sa človeku len prostredníctvom vnútornej sily, svojou opravdivosťou. Pravda dokazuje samu seba láskou. Nikdy nie je naším vlastníctvom, naším produktom, tak ako ani lásku nemožno vytvoriť ale iba prijať a odovzdať ako dar. Potrebujeme túto vnútornú silu pravdy. Tejto sile pravdy my kresťania dôverujeme. Sme jej svedkami. Musíme ju odovzdávať ako dar, tak isto, ako sme ju ako dar dostali.

„Hľadieť na Krista“ je motto dnešného dňa. Toto pozvanie pre hľadajúceho človeka s stále znova mení na spontánnu prosbu, prosbu, s ktorou sa obraciame osobitne na Máriu, ktorá nám darovala Krista ako svojho Syna: „Ukáž nám Ježiša!“ Preto sa dnes modlime s celým srdcom, modlime sa aj inokedy na našej ceste vnútorného hľadania Vykupiteľovej tváre: „Ukáž nám Ježiša!“. Mária odpovedá tým, že nám ho ukazuje predovšetkým ako dieťa. Boh sa kvôli nám stal malým. Boh neprichádza vo vonkajšej moci ale v bezmocnosti svojej lásky, ktorá sa stáva jeho silou. Vkladá sa do našich rúk. Volá po našej láske. Pozýva nás, aby sme sa aj my stali malými, aby sme zostúpili z naších vysokých trónov a naučili sa byť pred Bohom deťmi. Ponúka nám svoje „Ty“. Pozýva nás, aby sme sa mu zverili a naučili sa tak žiť v pravde a láske. Dieťa Ježiš nám samozrejme pripomína aj všetky deti sveta, v ktorých nám prichádza v ústrety. Deti, ktoré žijú v biede, choré a trpiace deti, deti, ktoré sú zneužívané ako vojaci, ktoré nikdy nezakúsili lásku rodičov, ale i deti radostné a zdravé. Európa sa stala chudobnou na deti: chceme mať všetko len pre seba a možno málo dôverujeme v budúcnosť. Ale zem bude bez budúcnosti len vtedy, keď vyhasnú sily ľudského srdca a mysle, osvecovanej srdcom – ak nad zemou nebude žiariť Božia tvár. Tam, kde je Boh, je aj budúcnosť.

„Hľadieť na Krista“: zamerajme na krátko svoj pohľad aj na Ukrižovaného nad hlavným oltárom. Boh nevykúpil svet mečom ale prostredníctvom kríža. Zomierajúc, Ježiš roztvára náručie. Je to predovšetkým gesto utrpenia, v ktorom sa necháva za nás pribiť klincami aby nám dal svoj život. Rozpäté ruky sú však zároveň postoj modliaceho sa, postoj, ktorý zaujíma kňaz keď sa modlí: Ježiš premenil utrpenie – svoju bolesť a smrť – na modlitbu, na akt lásky k Bohu a k ľuďom. Preto sú rozpäté ramená napokon aj gestom objatia, ktorým nás Ježiš chce privinúť k sebe, objať nás rukami svojej lásky. Takto je obrazom živého Boha, Boha samého, ktorému sa môžeme zveriť.

„Hľadieť na Krista!“ Ak tak činíme, uvedomujeme si, že kresťanstvo je niečo viac a niečo celkom iné ako morálny systém, komplex požiadaviek a zákazov. Je darom priateľstva, ktoré pretrvá život i smrť: „Už vás nenazývam sluhami, ale priateľmi“ (porov. Jn 15, 15), hovorí Pán svojim. Do tohto priateľstva sa zverujeme aj my. Práve preto, že kresťanstvo je oveľa viac ako morálka, je darom priateľstva, práve preto nesie v sebe aj veľkú morálnu silu, ktorú vzhľadom na výzvy dnešných čias tak veľmi potrebujeme. Ak s Ježišom Kristom a s jeho Cirkvou znova a znova čítame Desatoro zo Sinaja, prenikajúc tak do jeho hĺbok, javí sa nám zrazu ako veľká škola. Desatoro je predovšetkým „áno“ Bohu, Bohu, ktorý nás miluje a vedie, nesie nás a zároveň nám ponecháva našu slobodu, ba činí ju skutočnou slobodou (prvé tri prikázania). Je to „áno“ rodine (štvrté prikázanie), „áno“ životu (piate prikázanie), „áno“ zodpovednej láske (šieste prikázanie), „áno“ solidarite, sociálnej zodpovednosti a spravodlivosti (siedme prikázanie), „áno“ pravde (ôsme prikázanie), „áno“ rešpektovaniu druhých a toho, čo im patrí (deviate a desiate prikázanie). V sile nášho priateľstva so živým Bohom žijeme toto mnohonásobné „áno“ a zároveň ho nesieme ako ukazovateľ cesty v našom svete.

„Ukáž nám Ježiša!“. Touto prosbou k Pánovej Matke sme sa vydali na cestu na toto miesto. Táto istá prosba nás bude sprevádzať aj v našom každodennom živote. A vieme, že Mária vypočuje našu prosbu: v istom okamihu, hľadiac na Máriu, nám ukáže svojho Syna. Tak môžeme nájsť správnu cestu, kráčať po nej z kroka na krok, plní radostnej dôvery, že cesta vedie k svetlu – v radosti večnej Lásky. Amen.

Preklad: Marián Gavenda