Benedikt XVI. v Rakúsku: 2. deň, súhrn

Rakúsko (8. septembra, RV) - Cieľ druhého dňa apoštolskej cesty Benedikta XVI. - pútnické miesto Mariazell v rakúskej diecéze Graz-Seckau - patrí medzi najznámejšie a najnavštevovanejšie v Európe. Jeho založenie je datované do roku 1157, po zázraku, ktorý sa udial na príhovor Panny Márie. Benediktínsky mních Magnus z Kláštora sv. Lambrechta, vyslaný opátom, aby ohlasoval v tejto oblasti evanjelium, so sebou priniesol sošku Panny Márie z lipového dreva. Na cestu, po ktorej kráčal, spadla obrovská skala, práve na miesto, kde dnes stojí chrám. Mních sa v modlitbe obrátil na Božiu Matku a požiadal ju o pomoc. Na jej príhovor sa skala rozdelila na dve polovice a on mohol pokračovať v ceste. Keď dorazil na určené miesto, postavil malú “celu”, nemecky “zelle”, ktorá sa stala prístreškom pre sochu Panny Márie a ktorej označenie sa stalo základom pre názov pútnického miesta Mariazell.

Účasť na oslavách 850. výročia založenia tamojšej mariánskej svätyne prisľúbil Svätý Otec ešte ako kardinál Ratzinger v septembri 2004, kedy toto miesto navštívil v rámci púte stredoeurópskych národov. Dnes ho tu už ako pápeža čakali predstavitelia Katolíckej cirkvi, prezident Heinz Fischer so sprievodom a spolu s nimi napriek neustávajúcemu dažďu aj niekoľko desiatok tisíc veriacich, ktorí prišli nielen z Rakúska, ale aj z iných európskych krajín, Slovensko nevynímajúc. Kroky Svätého Otca najskôr smerovali do kaplnky Najsvätejšej Sviatosti, kde je umiestnená socha Madony z Mariazellu. Nástupca sv. Petra sa pomodlil k Panne Márii a krátko po 10:30 začal slávenie Eucharistie na priestranstve pred mariánskou svätyňou. V homílii poukázal na to, že na toto pútnické miesto už celé storočia prichádzajú ľudia z rôznych krajín a národov, prinášajúc túžby svojich sŕdc a svojich krajín, starosti i nádeje svojho vnútra.


„Tu ľudia zakúšajú uzmierujúcu dobrotu Matky, tu stretajú Ježiša Krista, v ktorom je Boh s nami, ako nás o tom uisťuje úryvok z dnešného evanjelia – Ježiš, o ktorom v čítaní z proroka Micheáša počujeme: „On bude pokoj“ (porov. 5, 4). Dnes sa tu začleňujeme do tohto veľkého putovania mnohých storočí. Zastavujeme sa na chvíľu pri Matke Pána a hovoríme jej: ukáž nám Ježiša. Ukáž nám, pútnikom, toho, ktorý je zároveň cesta i cieľ: pravda a život.“

Svätý Otec poukázal na to, že Boh píše naše ľudské dejiny po priamych i kľukatých riadkoch. Ponecháva nám našu slobodu a napriek všetkému dokáže nájsť aj v našich pádoch pre svoju lásku nové cesty. Stále znova nás pozýva zameriavať náš život naňho a kráčať ku Kristovi.
 
„Vydať sa na púť znamená byť zameraní istým smerom, kráčať k nejakému cieľu. To dáva ceste a námahe s ňou spojenej osobitnú krásu. Medzi pútnikmi v Ježišovom rodokmeni boli niektorí, čo zabudli na cieľ a chceli sami seba postaviť ako cieľ. No Pán vždy znova vzbudzoval aj ľudí, ktorí sa nechali podnecovať nostalgiou po cieli a k nemu zameriavali svoj život. Rozlet kresťanskej viery, začiatok Cirkvi Ježiša Krista bol možný, lebo v Izraeli boli ľudia s hľadajúcim srdcom – ľudia, ktorí sa neuspokojili v pohodlí a návyku, ale pátrali po niečom oveľa väčšom: Zachariáš, Alžbeta, Simeon, Anna, Mária a Jozef, Dvanásti a mnohí iní. Pretože ich srdce bolo plné očakávania, mohli v Ježišovi rozpoznať toho, ktorého poslal Boh a stáť tak na počiatku jeho veľkej rodiny.“
Jadrom putovania sú podľa Benedikta XVI. nepokojné a otvorené srdcia. Ani dnes nestačí v istom zmysle žiť a myslieť ako všetci ostatní. Projekt nášho života je oveľa väčší. Potrebujeme Boha, toho Boha, ktorý nám ukázal svoju tvár a otvoril svoje srdce: Ježiša Krista. Len on, z najhlbšieho vnútra samého Boha, mohol zjaviť Boha nám a zjaviť nám aj to, kto sme my, odkiaľ prichádzame a kam kráčame.
 
„Iste, v dejinách sú mnohé veľké osobnosti, ktoré mali krásne a dojemné zážitky s Bohom. Avšak stále to sú ľudské skúsenosti s ich ľudskými limitmi. No len On je Boh a preto len On je most, ktorý človeka privádza do bezprostredného kontaktu s Bohom. Ak ho teda voláme jediným Prostredníkom spásy, platným pre všetkých, ktorý všetkých zaujíma a ktorého v konečnom dôsledku všetci potrebujú, to neznamená pohŕdanie inými náboženstvami, ani pyšné absolutizovanie nášho názoru. Znamená to len, že si nás získal ten, ktorý sa nás hlboko dotkol a naplnil darmi, aby sme aj my z našej strany mohli obdarovať iných.“

Benedikt XVI. vo svojej homílii niekoľkokrát zopakoval motto „Hľadieť na Krista“, ktoré je hlavnou témou jeho apoštolskej cesty do Rakúska. „Zamerajme na krátko svoj pohľad aj na Ukrižovaného nad hlavným oltárom. Boh nevykúpil svet mečom ale prostredníctvom kríža. Zomierajúc, Ježiš roztvára náručie. Je to predovšetkým gesto utrpenia, v ktorom sa necháva za nás pribiť klincami aby nám dal svoj život. Rozpäté ruky sú však zároveň postoj modliaceho sa, postoj, ktorý zaujíma kňaz keď sa modlí: Ježiš premenil utrpenie – svoju bolesť a smrť – na modlitbu, na akt lásky k Bohu a k ľuďom. Preto sú rozpäté ramená napokon aj gestom objatia, ktorým nás Ježiš chce privinúť k sebe, objať nás rukami svojej lásky. Takto je obrazom živého Boha, Boha samého, ktorému sa môžeme zveriť.“

Ak naozaj hľadíme na Krista, uvedomujeme si podľa Svätého Otca, že kresťanstvo je niečo viac a niečo celkom iné ako morálny systém, komplex požiadaviek a zákazov.
„Je darom priateľstva, ktoré pretrvá život i smrť: „Už vás nenazývam sluhami, ale priateľmi“ (porov. Jn 15, 15), hovorí Pán svojim. Do tohto priateľstva sa zverujeme aj my. Práve preto, že kresťanstvo je oveľa viac ako morálka, je darom priateľstva, práve preto nesie v sebe aj veľkú morálnu silu, ktorú vzhľadom na výzvy dnešných čias tak veľmi potrebujeme.“

Benedikt XVI. si počas svätej omše spomenul aj na tých, ktorí trpia záplavami v Rakúsku. „Chcem ich uistiť o mojich modlitbách, o mojej spoluúčasti a smútku. Som si istý, že mnohí im preukážu solidaritu a pomoc. Ďalej by som si chcel spomenúť aj na dvoch pútnikov, ktorí tu zomreli, zahrnul som ich do svojich modlitieb počas svätej omše. Môžeme si byť istí, že Božia Matka ich privedie rovno pred Božiu tvár, veď prišli na toto pútnické miesto k nej, aby sa spolu s ňou stretli s Ježišom.“

Na záver svätej omše Benedikt XVI. adresoval pútnikom pozdravy v rôznych jazykoch. Jeden z nich zaznel aj po slovensky: Srdečne pozdravujem slovenských pútnikov. Drahí priatelia, Mater Gentium Slavorum – Matka slovanských národov nech vám pomáha ostať vždy vernými Kristovi a Cirkvi.
 
Popoludňajší program pápeža Benedikta XVI. sa začal krátko pred 17. hodinou slávením vešpier s kňazmi, rehoľníkmi, diakonmi a seminaristami v mariánskej svätyni.
Vo svojej homílii pripomenul, že v mariánskej svätyni v Mariazelli počas mnohých generácií ľudia prosili o pomoc Božiu Matku.
 
„Aj my to chceme dnes urobiť. Chceme spolu s ňou zvelebovať nekonečnú Božiu dobrotu a vyjadriť Pánovi našu vďačnosť za všetky prijaté dobrodenia, obzvlášť za neoceniteľný dar viery. Chceme jej tiež zveriť otázky, ktoré nosíme v srdci: prosiť o jej ochranu za Cirkev, zvolávať jej orodovanie za dar dobrých povolaní pre naše diecézy a rehoľné komunity, prosiť o jej pomoc pre rodiny a o jej milosrdné orodovanie za všetkých ľudí, ktorí hľadajú východisko zo svojich hriechov a svoje obrátenie a napokon zveriť jej materinskej starostlivosti chorých a starých ľudí. Kiežby táto veľká Matka Rakúska a Európy pomohla všetkým nám uskutočniť hlbokú obnovu viery a života!“
Svätý Otec prítomným kňazom, rehoľníkom a rehoľníčkam pripomenul, že sú sluhami a služobníčkami Kristovho poslania.
 
„Podobne, ako pred dvetisíc rokmi Ježiš povolal ľudí k nasledovaniu, tak aj dnes sa mladí muži a ženy sa vydávajú na putovanie, aby ho nasledovali. Sú Ním fascinovaní a pohnutí túžbou poskytnúť vlastný život do služby Cirkvi, ako dar pre pomoc ľuďom. Majú odvahu nasledovať Krista a chcú byť jeho svedkami. Život v nasledovaní Krista je skutočne riskantným podujatím, pretože sme vždy ohrození hriechom, nedostatkom slobody a možnosťou zrady. Preto všetci potrebujeme jeho milosť, tak ako ju v plnosti prijala Mária. Učme sa hľadieť vždy na Krista, ako Mária, ako na náš vzor. Môžeme mať účasť na univerzálnom spásonosnom poslaní Cirkvi, ktorej je On hlavou. Pán povoláva kňazov, rehoľníkov, rehoľníčky a laikov aby vstúpili do sveta v jeho komplexnej realite a aby spolupracovali na budovaní Božieho kráľovstva. Robia to vo svojej veľkej mnohorakosti a rôznorodosti: v ohlasovaní, v budovaní komunít, v rozličných pastoračných službách, v konkrétnych dobrých skutkoch a prejavoch žitej lásky, vo výskume a vo vede, ktorými sa zaoberajú v apoštolskom duchu, v dialógu s kultúrou v tom prostredí, v ktorom sa nachádzajú, v podporovaní spravodlivosti podľa Božej vôle a v neposlednom rade v sústredenej kontemplácii trojjediného Boha a v jeho spoločnej oslave.“
Benedikt XVI. zdôraznil, že účasť na ceste viery obnáša rozmer kríža – s neúspechmi, utrpeniami, nepochopenia, ba aj priamo pohŕdaním a prenasledovaním, ale aj skúsenosť hlbokej radosti v jeho službe a skúsenosť hlbokej útechy pochádzajúcej zo stretnutia s ním. Ako Cirkev, tak aj farnosti, spoločenstvá a každý pokrstený kresťan, majú pôvod svojho poslania v skúsenosti ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista.
„Nasledovať Krista znamená rásť v zdieľaní citov a v asimilácii Kristovho štýlu života (por. Flp 2,5). „Hľadieť na Krista“ je mottom týchto dní. Hľadiac na neho, veľkého Učiteľa života, Cirkev objavila tri charakteristiky, ktoré vyúsťujú do hlbokého vzťahu k Ježišovi. Tieto tri charakteristiky, nazývame ich aj „evanjeliové rady“, sa stali určujúcimi zložkami života oddaného radikálnemu nasledovaniu Krista: chudoba, čistota a poslušnosť.“

 
Svätý Otec v homílii rozvinul každú z týchto rád, poukázal na priority, ktoré by sa v ich zachovávaní mali dodržiavať. Podľa jeho slov každý, kto chce radikálne nasledovať Krista, sa musí rozhodne zriecť materiálnych dobier. Ale musí žiť túto chudobu spôsobom, zameraným na Krista, aby bol slobodný pre Boha a blížneho. Pre všetkých kresťanov, ale zvlášť pre kňazov a rehoľníkov, ako pre jednotlivcov, tak aj v komunite, musí byť chudoba neustálym predmetom vážneho spytovania svedomia.
Pokiaľ ide o čistotu, Benedikt XVI. prízvukoval, že kňazi a rehoľníci nie sú vylúčení z medziľudských vzťahov. Svojím sľubom celibátnej čistoty sa nezasväcujú individualizmu alebo životu v izolácii. Stávajú sa mužmi a ženami nádeje – staviacimi všetko na Boha, otvárajú priestor pre jeho prítomnosť – pre prítomnosť Božieho kráľovstva – v našom svete.
Treťou evanjeliovou radou, nad ktorou sa Svätý Otec zamyslel, je poslušnosť. Načúvanie bohu a poslúchanie nemá nič spoločné s vonkajším nátlakom a stratou seba samého. Iba vstúpením do Božej vôle podľa pápeža dospejeme k našej skutočnej podstate. Dnešný svet potrebuje svedectvo takejto skúsenosti najmú kvôli neustálej túžbe po „sebarealizácii“ a „sebaurčení“.

V závere homílie zveril Svätý Otec kňazov a rehoľníkov a ich prácu na cirkevnom, pastoračnom a ľudskom poli do ochrany Panny Márie. Poďakoval im za pôsobenie v Pánovej vinici a udelil im svoje apoštolské požehnanie. Po skončení vešpier Svätého Otca pozdravil biskup diecézy Graz-Seckau Mons. Egon Kapellari, starosta Mariazellu a prezident regiónu. Potom nasledoval návrat na Apoštolskú nunciatúru do Viedne, kde pápež strávi dnešnú noc. – ls –