Komentár Jozefa Kováčika: Pohodovo?

Leto sa pomaly končí. Prázdniny i dovolenky väčšiny z nás sú za nami. Čo nám teda leto ponúklo?

Už tradične to boli festivaly. Hudobné. Od výmyslu sveta. Priznám sa, že ani ja som neodolal. Navštívil som dva. Jeden gospelový, druhý folklórny.
Ten prvý sa už tradične koná v Námestove na Orave. Hoci je jeho názov Verím Pane, čím viac sa začína udomácňovať i motív „Doma je doma“. Hoci som si nemohol vychutnať celé trvanie festivalu, aj za tú krátku chvíľu som pochopil, že pre mnohé skupiny, spevákov, hudobníkov, byť v Námestove je byť „doma“. I vďaka neúnavnému nadšencovi a ako sa v Námestove stále viac opakuje, legende slovenského gospelu Ďurovi Drobnému. Ten už roky vedie mladých hudobníkov k tomu, aby pochopili, že peniaze sú v živote síce dôležité, ale nedokáž vždy zabezpečiť pocit domova.

Druhý tradičný festival som navštívil v Terchovej. 45. ročník bol už tak trochu tradične poznamenaný aj dažďom, no tentokrát to až tak nevadilo. Aspoň mne nie. Naživo som si vychutnal všetko, čo Terchová a Terchovci vo svojom repertoári ponúkajú. Od najmenších detí cez zrelých hudobníkov až po starčekov. Každý z nich hral, spieval a tancoval, ako by inej radosti na svete nebolo. Zámerne nechcem menovať, aby nikto z nich nezostal zabudnutý. Terchová je príkladom, kde tradície a kultúra idú ruka v ruke s vierou. Chodím sa tam nadýchať nielen čerstvého vzduch, poprípade sa unaviť cestou na Rozsutec, ale chodím tam rád i kvôli ľuďom. Z mnohých z nich dýcha človečina, ako by povedali Radošinci.

Zaiste, aj tu dýcha na chrbát krásnym tradíciám komercia, či alkoholový zápach jedincov ktorí sa amfiteáter pomýlili s krčmou. Zvlášť to bolelo pri pohľade na mladých, osobitne na opité dievčatá. V pamäti však tieto obrazy prekryli tie pozitívne. Desiatky mladých ľudí, pre ktoré je hudba a tanec ich pozitívneho prístupu k životu. Pozorujúci ich vystúpenia som si uvedomoval, koľko námahy a voľného času musia obetovať. To, že to dokážu, je znakom, že nie všetko je u nás choré a poznačené marazmom.

Počas leta som navštívil spolu so Súrodencami Jendruchovcami aj Taliansku Umbriu. Ich tretie koncertné turné v Taliansku sa stretlo s úspechom. I vďaka slovenským kňazom pôsobiacim v kraji Svätého Františka. A potom- predsa len, spievajúca rodina s toľkými členmi, to je vždy rarita. Moderoval som koncerty a tak som mohol aj zo zákulisia vnímať, ako sa menil postoj ľudí- od zvedavosti k úprimnému obdivu.
Na tejto ceste som však mal možnosť zároveň vidieť pastoráciu v konkrétnom talianskom regióne. Všímať si prístup ľudí k farnosti a naopak, prístup ich pastierov k nim. Jeden z kňazov mi rozprával o prieskume verejnej mienky v krajine. Podľa výsledkov si 80 percent Talianov myslí, že žijú v chudobe... Prečo? Lebo nemôžu ísť na exotickú dovolenku /rozumej takú, ktorá stojí na naše peniaze viac ako 100 tisíc na osobu/, nemôžu si dovoliť v zime tradičný biely týždeň vo vychýrených lyžiarskych strediskách, nemajú viac áut, alebo vilu pri mori. A tak sú chudobní... Priznám sa, práve takéto nálady obyvateľstva, ako sa tomu zvykne hovoriť, stretávam aj v iných tzv. vyspelých krajinách. A Slovensko, v porovnaní s 90 percentami ostaných krajín už nevynímajúc.

Práve vďačnosť a schopnosť tešiť sa z toho, čo mám, nie nadávať na to, čo nemám, je jedným zo základných prvkov radosti života. Priamy dôsledok konzumizmu a blbá nálada z politických bojov na smetisku môžu byť aj presne cielené a vytvárajúce zisk. Pre konkrétne skupiny. A tak ma ani neprekvapil ďalší z článkov, ktorý v uhorkovej sezóne počas leta tvrdil, že Slováci patria medzi najsmutnejších obyvateľov Európskej únie.

Čaká nás jeseň. Ako sa zdá, pomerne horúca. Pôjde totiž o život. Doslova a dopísmena. Ústavný súd by sa mal začať zaoberať témou úcty k životu. Bude rozhodovať, či platí Ústava našej republiky, alebo zákon, ktorý umožňuje vraždenie nenarodených detí. Pamätajme na ústavných sudcov v našich modlitbách. Boj o svedomie sa už začal. Na školách s príručkou, za ktorú by sa podpísal nejeden likvidátor ľudstva- uvidíme, či aj ministerstvo školstva a výhradou vo svedomí pre lekárov. Zdá sa nám to ako valiace zlo. Podstatné je, že sa nevzdávame. Moja rada však znie, aby sme pri tom všetkom nezabudli na radosť zo života. Možno práve tým, že poďakujeme za to, čo máme. Hoci to budú v úvodzovkách „len“ dve zdravé ruky a zdravý rozum.

Jozef Kováčik