Generálna audiencia: Gregor Naziánsky učí o Božom smäde po našom smäde

Vatikán (22. augusta, RV) – Pri dnešnej generálnej audiencii nadviazal Benedikt XVI. na minulotýždňovú katechézu o sv. Gregorovi Naziánskom, biskupovi zo 4. storočia. Dnes sa sústredil na jeho učenie. Odrazil sa od Gregorovho poslania, ktoré on sám sformuloval slovami: „Bol som stvorený, aby som svojimi činmi vystúpil až k Bohu“ (Oratio 14, 6 de pauperum amore: PG 35, 865). Gregor preto vložil do služby Bohu a Cirkvi svoje spisovateľské aj rečnícke nadanie. Napísal nespočetné prejavy, kázne, chválospevy, listy, básne. Ako s obdivom konštatoval Benedikt XVI., v jeho pozostalosti sa narátalo až 18 000 veršov. „Som služobník Slova, priľnul som k službe Slova,“ napísal o svojom poslaní zverenom od Boha sv. Gregor. „Toto povolanie si cením a som zaň vďačný, čerpám z neho viac radosti ako zo všetkých ostatných vecí pospolu“ (Oratio 6, 5: SC 405, 134; porov. aj Oratio 4, 10).
 
„Naziánčan bol muž mierny a vo svojom živote sa vždy snažil konať v Cirkvi svojich čias, trápenej nesvornosťami a bludmi, dielo pokoja. S evanjeliovou odvahou namáhavo prekonával vlastnú plachosť, aby mohol ohlasovať pravdu viery. V hĺbke cítil dychtivosť po priblížení sa Bohu, po zjednotení sa s ním. Ako vyjadril on sám v jednej svojej básni: medzi ‚veľkými vlnami na mori života, / zmietaného sem a tam divokými vetrami, / ... / len jedna vec mi je drahá, je mojím bohatstvom, / útechou a zabudnutím na ťažkosti, / svetlo Svätej Trojice‛ (Carmina (historica) 2, 1, 15: PG 37, 1250ss.).“

Téma Najsvätejšej Trojice bola jednou z hlavných v diele Gregora Naziánskeho, ktorý po Nicejskom koncile bránil vieru Cirkvi v jedného Boha v troch rovnocenných, ale odlišných osobách. Vo svojej básni nazval Otca, Syna a Svätého Ducha „trojakým svetlom, ktoré sa združuje v jednom jase“. V duchu náuky sv. Pavla napísal: „Je tu pre nás jeden Boh, Otec, z ktorého pochádza všetko; jeden Pán, Ježiš Kristus, skrze ktorého je všetko; a jeden Duch Svätý, v ktorom je všetko (Oratio 39, 12: SC 358, 172).
 
„Gregor veľmi zdôrazňoval plné človečenstvo Krista: aby vykúpil človeka v celosti tela, duše a ducha, prijal Kristus všetky zložky ľudskej prirodzenosti, lebo inak by človek nebol spasený. Proti Apollinarovej heréze, ktorá tvrdila, že Ježiš Kristus neprijal racionálnu dušu, argumentoval Gregor vo svetle tajomstva spásy: ‚To, čo nebolo prijaté, nebolo uzdravené‛ (Ep. 101, 32: SC 208, 50), a ‚ak Kristus neobdržal aj racionálny rozum, ako by mohol byť človekom?‛ (Ep. 101, 34: SC 208, 50). Bol to práve náš rozum, naša racionalita, ktorá potrebovala a potrebuje vzťah, stretnutie s Bohom v Kristovi. Keď sa Kristus stal človekom, daroval nám možnosť stať sa mu podobnými. Naziánčan povzbudzuje: ‚Usilujme sa byť ako Kristus, lebo aj Kristus sa stal podobným nám: stávať sa bohmi skrze neho, ako sa on sám skrze nás stal človekom. Vzal na seba zlo, aby nám daroval dobro‛ (Oratio 1, 5: SC 247, 78).“

Ďalšou témou v učení sv. Gregora Naziánskeho je Panna Mária, ktorá dala Kristovi ľudské telo a je pravou Božou Matkou. S ohľadom na svoje vznešené poslanie bola „vopred očistená“. V tomto Gregorovom tvrdení zaznieva akoby vzdialená predohra dogmy o nepoškvrnenom počatí. Máriu kládol pred oči kresťanov, najmä panien, ako vzor a ako pomocnicu vzývanú v rozličných potrebách.
 
„Gregor nám pripomína, že ako ľudské osoby musíme byť navzájom solidárni. Píše: ‚Všetci sme jedno v Kristovi (porov. Rim 12, 5), bohatí aj chudobní, otroci aj slobodní, zdraví aj chorí; a jeden je vodca, z ktorého všetko vychádza: Ježiš Kristus. A ako medzi údmi jedného tela každý sa stará o každého a všetci o všetkých‛. Potom sa obracia na chorých a na ľudí v ťažkostiach a uzatvára: ‚Toto je jediná spása nášho tela a našej duše: láska k nim‛ (Oratio 14, 8 de pauperum amore: PG 35, 868ab). Gregor podčiarkuje, že človek musí napodobňovať Božiu dobrotu a lásku, a preto pripomína: ‚Ak si zdravý a bohatý, uspokojuj potreby toho, kto je chorý a chudobný; ak si nepadol, podporuj toho, kto padol a žije v utrpení; ak si veselý, utešuj toho, kto je smutný; ak si šťastný, pomáhaj tomu, koho prikvačilo nešťastie. Preukáž Bohu vďačnosť, lebo patríš medzi tých, ktorí môžu robiť dobre, a nie medzi tých, ktorí potrebujú dobrodenie... Buď bohatý nielen na veci, ale aj na milosrdenstvo; nielen na zlato, ale aj na čnosti, alebo lepšie, iba na ne. Nasýť hlad svojho blížneho a ukáž sa lepším od všetkých, staň sa Bohom pre nešťastníka a napodobňuj Božie milosrdenstvo‛ (Oratio 14, 26 de pauperum amore: PG 35, 892bc).“

Gregor Naziánsky veľa hovoril aj o dôležitosti a nevyhnutnosti modlitby. Tvrdil, že „je nevyhnutné obracať sa na Boha častejšie ako sa nadychovať“, lebo modlitba je stretnutie Božieho smädu s naším smädom. Boh má smäd po tom, aby sme my mali smäd po ňom (porov. Oratio 40, 27: SC 358, 260). V modlitbe máme obracať svoje srdce na Boha a darovať sa mu ako obeta, aby nás očistil a premenil. V modlitbe sa nám všetko ukazuje v Kristovom svetle, padajú naše masky, ponárame sa do pravdy v načúvaní Bohu a oživujeme oheň lásky.
 
„V jednej básni, ktorá je meditáciou o cieli života a priamym vzývaním Boha súčasne, Gregor píše: ‚Máš jednu úlohu, duša moja, / jednu veľkú úlohu, ak chceš. / Dôsledne skúmaj samu seba, / svoje bytie a svoj cieľ; / odkiaľ prichádzaš a kam by si mala dospieť; / usiluj sa spoznať, či je to, čo žiješ, život / alebo je tu ešte niečo viac. / Máš jednu úlohu, duša moja, / očisťuj preto svoj život: / skúmaj, prosím, Boha a jeho tajomstvá, / pátraj, čo bolo pred týmto vesmírom / a čím je on pre teba, / odkiaľ prišiel a aký je jeho cieľ. / Hľa, tvoja úloha, / duša moja, / očisťuj preto svoj život‛ (Carmina (historica) 2, 1, 78: PG 37, 1425-1426). Svätý biskup neprestajne žiadal Krista o pomoc, aby ho znovu zodvihol a znova postavil na cestu: ‚Sklamal som sa, ó, môj Kriste, / pre moje priveľké očakávania: / z výšok som padol hlboko dole. / Ale zodvihni ma teraz znova, lebo vidím, / že som bol oklamaný samým sebou; / ak ešte priveľmi dôverujem samému sebe, / hneď padnem, a ten pád bude osudový‛ (Carmina (historica) 2, 1, 67: PG 37, 1408).“

Gregor teda cítil potrebu približovať sa k Bohu, aby prekonal únavu vlastného ja. Zakúsil rozmach duše, živosť citlivého ducha a nestálosť prchavého šťastia. Pre neho v dráme života zaťaženej vedomím vlastnej slabosti a úbohosti, vždy prevažovala skúsenosť Božej lásky.
 
„Máš jednu úlohu, duša, - hovorí sv. Gregor aj nám -, úlohu nájsť pravé svetlo, nájsť pravú veľkosť svojho života. A tvojím životom je stretnúť sa s Bohom, ktorý má smäd po našom smäde.“ -te-