Týždeň so Svätým Otcom

Vatikán (10. augusta, RV) - Svätý Otec vo svojom nedeľnom príhovore pred modlitbou Anjel Pána nadviazal na evanjelium, keď sa na veriacich obrátil s výzvou k zamysleniu sa nad našim vzťahom k materiálnym veciam, keď povedal: „Bohatstvo, aj keď má v sebe obsiahnuté dobro, nepovažujeme za dobro skutočné. Hlavne nám nezabezpečuje spásu, ba dokonca by sa dalo povedať, že môže odvádzať od nej. (...) Skutočné poklady, ktoré by sme mali my kresťania neustále hľadať sú „hore“ kde Kristus sedí po pravici Otca“. Toto nám dnes pripomína sv. Pavol v Liste Kolosanom a pripája, že náš život „je s Kristom ukrytý v Bohu“ (por. 3, 1 – 3). K tomu, aby sme upriamili zrak smerom „hore“ k nebu, nás vyzýva aj sviatok, Premenenia Pána,“ - pokračoval Benedikt XVI. - . „V evanjeliovej rozprave o premenení na vrchu, sme dostali boží znak, ktorý nám upriamuje letmý pohľad na kráľovstvo svätých, kde sa aj my, na konci našej pozemskej púte budeme môcť zúčastňovať na oslave Krista, ktorá bude úplná, celková a definitívna. Celý vesmír sa premení a ukáže sa nebeské zjavenie spásy.“

„Pastier, oduševnený hľadaním Boha a oddaný ohlasovaniu evanjelia svetu, veľká postava Cirkvi vo Francúzsku.“ Tak v utorok charakterizoval zosnulého kardinála Jeana Marie Lustigera v kondolenčnom telegrame pápež Benedikt XVI. Zdôraznil v ňom nasadenie kardinála so židovským pôvodom v úsilí za „bratskejšie vzťahy medzi kresťanmi a židmi“. Vyzdvihol tiež jeho osobitnú pozornosť venovanú mladým a obnove formácie kňazov i laikov. Benedikt XVI. sa s parížskym kardinálom, ktorý zomrel túto nedeľu, naposledy osobne stretol 10. februára v rámci audiencie francúzskej Akadémie politických a morálnych vied.

Na stredajšej generálnej audiencii si pápež Benedikt XVI. ako tému svojej katechézy vybral veľkého teológa, kazateľa, obrancu viery a básnika 4. storočia sv. Gregora Naziánskeho, ktorý bol priateľom sv. Bazila a podobne ako on pochádzal z Kapadócie. „Ako Gregor vyznáva vo svojej autobiografii (porov. Carmina [historica] 2,1,11 de vita sua 340-349: PG 37,1053), kňazské svätenie prijal s určitou neochotou, lebo vedel, že potom bude musieť byť pastierom, starať sa o druhých, o ich záležitosti, teda už nebude môcť byť uzobraný iba v meditácii: no akokoľvek, potom prijal toto povolanie a prevzal pastoračnú službu v plnej poslušnosti, prijímajúc, ako sa to v jeho živote často stávalo, vedenie Prozreteľnosti tam, kam sám nechcel ísť (porov. Jn 21,18).“

Okolo roku 379 bol sv. Gregor povolaný do hlavného mesta Konštantinopolu, aby viedol malé katolícke veriace spoločenstvo v duchu učenia Nicejského koncilu a trojičnej viery. Väčšina sa však hlásila k arianizmu, ktorý bol v tých časoch „politicky korektný“ a pokladaný pre cisárov za politicky výhodný. Tak sa ocitol v menšinovom postavení, obklopený nepriateľstvom. V Kostolíku Zmŕtvychvstania predniesol päť slávnych Teologických prejavov (Orationes 27-31: SC 250,70-343) práve na obranu trojičnej viery a tiež na jej zrozumiteľné vysvetlenie. „Sú to prejavy, - pokračoval Svätý Otec vo svojej katechéze, - „ktoré sa stali slávnymi pre spoľahlivosť náuky a obratnú argumentáciu, ktorá skutočne pomáha pochopiť, že toto je Božia logika. A tiež krása formy ich dnes robí obdivuhodnými. Gregor dostal vďaka týmto prejavom prívlastok „teológ“. Tak ho nazývajú v Pravoslávnej cirkvi: „teológ“. A to preto, lebo teológia nie je pre neho iba čisto ľudským uvažovaním, a ešte menej je iba výsledkom komplikovaných špekulácií, ale vychádza zo života modlitby a svätosti, z neúnavného rozhovoru s Bohom. A práve takto sa nášmu rozumu vyjavuje Božia skutočnosť, trojičné tajomstvo. V kontemplatívnom tichu, naplnenom úžasom nad zázrakmi zjaveného tajomstva, nasáva duša Božiu krásu a slávu.“
 
Počas Druhého ekumenického koncilu roku 381 bol sv. Gregor zvolený za konštantinopolského biskupa, takže hneď prevzal vedenie koncilu. Rýchlo sa však proti nemu zdvihla silná opozícia, až natoľko, že sa situácia stala neznesiteľnou, zvlášť pre takú citlivú dušu, akú mal Gregor. Zopakovalo sa to, nad čím už raz výstižnými slovami žalostil: „‚Rozdelili sme Krista, my, ktorí tak milujeme Boha a Krista! Klamali sme jedni druhých v mene Pravdy, živili sme v sebe city nenávisti v mene Lásky, oddelili sme sa jeden od druhého!‛ (Oratio 6, 3: SC 405, 128). V tejto napätej atmosfére spejeme k jeho odstúpeniu. V preplnenej katedrále predniesol Gregor veľmi účinnú a dôstojnú rozlúčkovú reč (porov. Oratio 42: SC 384, 48-114). Svoj výstižný prejav zakončil týmito slovami: ‚Zbohom, veľké mesto, milované Kristom... Deti moje, prosím vás, chráňte poklad (viery), ktorý vám bol zverený (porov. 1 Tim 6, 20), pamätajte na moje utrpenia (porov. Kol 4, 18). Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je s vami všetkými‛ (porov. Oratio 42, 27: SC 284, 112-114).“

Svätý Gregor sa potom vrátil do Naziánu a približne dva roky sa venoval pastoračnej starostlivosti o tamojšie kresťanské spoločenstvo. Potom sa definitívne utiahol do samoty, na miesta blízko Ariánzu, svojej rodnej krajiny. Oddal sa štúdiu a asketickému životu. V tomto období zložil väčšinu svojich básní, najmä autobiografických. Vo veršoch znovu prechádzal svoju ľudskú a duchovnú púť, príkladnú púť trpiaceho kresťana, muža veľkej vnútornej hĺbky vo svete plnom konfliktov. Na záver katechézy Svätý Otec zdôraznil hodnotu posolstva sv. Gregora pre náš život, keď povedal: „Je to muž, ktorý nám umožňuje cítiť Božie prvenstvo, a preto sa prihovára aj nám, tomuto nášmu svetu: bez Boha človek stráca svoju veľkosť, bez Boha niet pravého humanizmu. Počúvajme preto tento hlas a snažme sa aj my spoznávať Božiu tvár. V jednej zo svojich básní napísal, obracajúc sa na Boha: „Si prívetivý, Ty, všetko Presahujúci.“ (Carmina [dogmatica] 1,1,29: PG 37,508). A roku 390 Boh prijal do svojho náručia tohto verného sluhu, ktorý ho s prenikavou bystrosťou obraňoval vo svojich spisoch a ktorý mu s takou láskou spieval vo svojich básňach.“
-ls-