Rozhovor Benedikta XVI. s kňazmi: medzináboženský dialóg s imigrantmi
Lorenzago (30./24. júla, RV) – Na stretnutí s miestnymi kňazmi počas dovolenky
v Lorenzagu sa Svätý Otec vyjadril k aktuálnej téme Cirkvi v Taliansku, ktorá je konfrontovaná
s prílivom prisťahovalcov a utečencov. Tí si so sebou prinášajú svoje kultúrne návyky
i vlastné náboženstvo. Ako ich rešpektovať a zároveň nezabúdať na vlastné misijné
poslanie? Benedikt XVI. priznáva, že s touto praktickou situáciou sa skôr stretávajú
kňazi v pastorácii ako on, hoci na návštevách Ad Limina má možnosť rozprávať
o tom s biskupmi celého sveta. Vníma, že Západ sa stáva miestom stretnutia mnohých
náboženstiev.
“Žijeme v neustálom stretávaní sa, čo nás azda
pripodobňuje prvotnej Cirkvi, ktorá žila v rovnakej situácii. Kresťania boli drobnou
menšinou, horčičným zrnkom, ktoré začalo rásť, obklopené mnohorakými náboženstvami
a životnými podmienkami. Teda, musíme sa nanovo učiť tomu, čo prežívali kresťania
prvých generácií. Sv. Peter vo svojom prvom liste hovorí v tretej kapitole:
“Musíte byť stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť
nádej, ktorá je vo vás.” Takto formuloval pre obyčajného človeka tých
čias nevyhnutnosť spájať ohlasovanie a dialóg.”
Svätý Otec ďalej radí,
že veriaci musia poznať svoju vieru zvnútra. Len tak sa ona stane rozumnou. Dialóg
v spojení s ohlasovaním musí byť živený meditáciou nad evanjeliom, homíliami, katechézami,
aby sa stala viera premyslenou. Tu sa obrátil na kňazov s priamou výzvou, abz hľadali
rôzne spôsoby, ako sprítomňovať vieru.
“Toto všetko nás robí schopnými
hlavne žiť skutočne s blízkymi nekatolíkmi – zväčša sú to pravoslávni kresťania, protestanti
a potom veriaci iných náboženstiev, napr. moslimovia. Prvým aspektom je život
s nimi, spoznávajúc v nich blížneho, svojho blížneho. Teda v prvom rade žiť
lásku k blížnemu ako vyjadrenie našej viery. Myslím si, že toto už je veľmi silné
svedectvo a tiež istá forma ohlasovania: žiť skutočne s ostatnými lásku k blížnemu,
spoznať v nich svojho blížneho, a takto oni budú môcť
vidieť: táto ‚láska k blížnemu‛ je pre mňa. Ak sa toto uskutoční, oveľa
ľahšie budeme môcť odhaliť zdroj tohto nášho správania, že láska k blížnemu je vyjadrením
našej viery,” pokračuje v praktických pastoračných radách pápež.
Zároveň
pripomína, že v dialógu nemožno prejsť okamžite k veľkým tajomstvám viery, hoci moslimovia
majú isté poznanie o Kristovi, hoci zbavené rozmeru božstva, no predsa len spojené
s jeho výnimočným postavením medzi prorokmi. Nemožno zabudnúť na ich lásku k Panne
Márii. Aj to sú počiatočné body, o ktoré sa možno oprieť v spoločnom dialógu. Ako
realizovateľný spoločný krok Benedikt XVI. vidí hľadanie zhody pri životných hodnotách.
“Aj tu máme spoločný poklad, pretože hodnoty prichádzajú z Abrahámovej viery, objasňovanej
a prežívanej takými spôsobmi, že ich môžeme študovať a nakoniec
na ne odpovedať. Ale veľká a podstatná skúsenosť desiatich prikázaní je prítomná
a toto sa mi zdá ako téma na prehĺbenie. Prejsť k veľkým tajomstvám
mi pripadá ako neľahká úroveň, ktorá sa nedosahuje na veľkých stretnutiach.
Semienko musí vstúpiť do srdca a tak môže odpoveď viery
v špecifickejších rozhovoroch dozrievať na oboch stranách. To, čo môžeme
a musíme urobiť, je hľadanie porozumenia v základných hodnotách, vyjadrených v desatore,
zhrnutom do lásky k Bohu a k blížnemu. Takto sa budú môcť interpretovať v rôznych
oblastiach života.”
Na konci svojej odpovede na tému medzináboženského
dialógu pápež označil cestu viery za spoločné smerovanie k Bohu Abraháma, Izáka a
Jakuba. K Bohu, ktorý sa nakoniec zjavuje v ľudskej tvári Ježiša Krista, no tento
posledný krok sa dá urobiť iba pri hlbokých osobných stretnutiach, či v malých skupinách.
Preto katolíckym veriacim nesmie pri ohlasovaní tohto tajomstva chýbať pokora a trpezlivosť.
–rs–