Slovo pre chorých: Potreba niekoho blízkeho

Drahý brat, sestra! V tento sviatočný letný večer ťa opäť vítam na vlnách rozhlasu. Dnes budeme spolu uvažovať o tom, aká veľmi dôležitá je pri prežívaní utrpenia a bolesti prítomnosť inej osoby. Boh, darca všetkých darov, sa vo svojej prozreteľnosti rozhodol, že to budeš práve ty, koho povolá k životu. Možno povedať, že toto povolanie je viditeľným prejavom Jeho vôle. Pán je Ten, ktorý chce, aby si tu bol a aby si každému z prežitých dní dokázal s Jeho pomocou a požehnaním dať zmysel. V konečnom dôsledku tomu, čo prežívaš, nie len dávaš zmysel, ale v prežívanom zmysel aj nachádzaš. K tomu, aby sme mohli dávať a nachádzať zmysel prežívanej reality života veľmi často, ba takmer vždy potrebujeme iného človeka.

Tvojou realitou života, s ktorou sa stretávaš a vyrovnávaš takmer denne je fenomén utrpenia a bolesti. Ten, komu skutočnosť utrpenia a bolesti nie je cudzia, mi dá iste za pravdu, že v tomto prípade nie je možné iba „sucho“ skonštatovať: „Len sa neboj, Pán Boh ti pomôže, ono to už nejako dopadne...“ Konštatovania tohto a podobného znenia sú známkou bezmocnosti, ktorú veľmi často cítime pri stretnutí s človekom, na ktorého dolieha ťarcha utrpenia, ktoré sa tiahne našim životom ako tenučká neviditeľná niť. To znamená, že skutočnosť utrpenia a bolesti nijako nemožno vylúčiť zo života ľudí. Ak si veriacim človekom, potom ti iste netreba pripomínať, že praktický život viery je neustále prežívanie utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania. Veľkonočné trojdnie je reálne možné prežívať v každom jednom dni života, ktorý nám je darovaný. Je to tak, denne líhame na kríž. Prijímame ťarchu dní, ktoré v sebe nesú striedanie okamihov, páľavu, chlad, dážď slov... Takmer denne umierame niečomu, čo chceme zo svojho života vylúčiť, čo v ňom chceme zmeniť... Pri takomto vnímaní udalostí musíme pochopiť, že umieranie je zrod čohosi nového... Nového života, nového vnímania seba i ľudí vo svojom okolí... Neoddeliteľnou súčasťou života je aj pravá chuť radosti, aj keď Veľkonočné obdobie je už dávno za nami, predsa v každom dni pre nás akokoľvek náročnom a ťažkom pokúsme sa objaviť pravú chuť Veľkonočnej radosti, ktorá pramení zo vzkriesenia.

Brat, sestra, k tomu, aby si bolesť, ktorú nesieš ako bremeno na svojich
pleciach dokázal zvládnuť nutne potrebuješ v svojej blízkosti človeka. Vypovedaná bolesť sa stáva znesiteľnejšou a iste ti dobre padne aj povzbudenie zo strany toho, kto sa odhodlal vypočuť ťa a do istej miery zdieľať s Tebou Tvoj život. Skúsenosť je totiž neprenosná. Dovolím si povedať, že skúsenosť s ľudskosťou, pokojom a „normálnosťou“, je to, čo ťa môže uzdraviť. Inými slovami povedané, ak chceš stretnúť Boha, musíš stretnúť človeka. Pán ti cez neho ukáže cestu k dokonalej slobode, ktorej sa všetci musíme učiť. Ak je to tak, že bolesť znášaš sám, potom je normálne, že sa z času na čas stane pre teba neznesiteľnou. Zdieľanie je to, čo nám aj v spoločenstve, do ktorého patríme chýba. Celkom mi nie je jasné, či sa bojíme rozprávať o tom, čo nás bolí, čo nás teší, alebo je tu iný problém, že to, čo prežívame, nemáme s kým zdieľať... Ak sa nájde v tvojom živote človek, ktorý je blízko pri tebe, aby ťa počúval, buď za to vďačný. V osobnom zdieľaní totiž nejde len o to, aby si ty bol ten, kto fňuká a sťažuje sa, ale osobné zdieľanie a blízkosť toho druhého zväčša slúži aj k tomu, aby sme objavili samých seba. Ak sa k utrpeniu ešte pridruží fenomén samoty, ktorý len z ťažkosťami dokážeš zvládať, potom sa celkom ľahko môže stať, že tvoje vlastné utrpenie sa stane pre teba otroctvom a nenájdeš v ňom zmysel.

Osobné zdieľanie ti pomôže k tomu, aby si v tom, čo prežívaš, teda v utrpení a bolesti objavil zmysel, ak toto dokážeš, buď si istý, že svoj stav budeš vnímať ako dar. Dar, na ktorom bude mať účasť aj tvoje okolie. Možno z vlastnej skúsenosti vieš, že ak si svoju bolesť vnímal ako neznesiteľnú ťarchu, bolo to zraňujúce aj pre tvoje okolie, v ktorom žiješ. Ak mocným dotykom Božej milosti pri osobnom zdieľaní pochopíš svoj stav ako dar, ver, že aj toto bude mať široký dosah na tvoje okolie. Ako som už naznačila, utrpenie nie je možné odstrániť ani vylúčiť zo života jednotlivca. Zdieľaním, v ktorom dáme priestor aj pravde o sebe, je možné utrpenie zmierniť až natoľko, že ho nebudeš vnímať ako neznesiteľné bremeno, ktoré spočíva na tvojich pleciach, ale ako jedinečný dar, ktorý je určený tebe, ale ak ho dokážeš prijať do svojho života, rozbalíš ho a ponúkneš tým, ktorí to potrebujú. Osobné zdieľanie nie je jednoduchou záležitosťou. Je to skutočné umenie, ktorému sa treba naučiť. Všetko sa dá za predpokladu, že si uvedomíš, aké je to potrebné a že to naozaj chceš. Želám ti, aby sa ti podarilo nájsť človeka, ktorý je ochotný zdieľať s tebou Tvoj kríž. Aj toto je cesta duchovného rastu a postupné vchádzanie do krajiny ducha. Môj Pán a môj Boh. Povolaním k životu dal si mi milosť utrpenia. Odpusť, že som ju veľmi často vnímala ako ťarchu, ktorá pre mňa nemala zmysel. Ďakujem Ti za to, že si sa ma dotkol a Tvoja milosť spôsobila, že rozumiem svojej bolesti a vnímam ju ako dar a poslanie. Som šťastná, že blízko mňa je vždy niekto, s kým sa učím umeniu zdieľať. V strede tohto spoločenstva zostaň Pane Ty sám. Lebo moje dni života neprestanú byť spomínaným trojdním. Každý deň bude naplnený bolesťou, smrťou, v ktorej vždy niečomu umierame a v neposlednom rade radosťou, ktorá pramení zo vzkriesenia. Nech je Pane so mnou svetlo Tvojho ducha, aby som vo Večnosti pochopila, čo si urobil, keď si chcel, aby som žila.

Ivana Mochorovská