Rozhovor Benedikta XVI. s kňazmi: Dva lieky na ťažký osud rozvedených – príprava na manželstvo a prijímanie utrpenia

Lorenzago (26. júla, RV) – Prepis dvojhodinového dialógu pápeža Benedikta XVI. s kňazmi dvoch talianskych diecéz v mieste jeho dovolenkového pobytu má takmer 9 000 slov. Vatikán ho zverejnil včera a my vám z neho postupne prinesieme jednotlivé otázky kňazov a odpovede Svätého Otca. Dnes obrátime spolu s klérom diecéz Treviso a Belluno-Feltre pozornosť na čoraz početnejšie osudy ľudí, ktorí sa rozviedli a znovu zosobášili alebo vstúpili do nemanželského zväzku a žiadajú od Cirkvi pomocnú ruku vo svojom duchovnom živote. Často prichádzajú za kňazmi s bolestnou otázkou, prečo nemôžu pristupovať k sviatostiam. Od kňazov a veriacich si to vyžaduje schopnosť poskytnúť útechu a zdieľať tieto utrpenia. Benedikt XVI. na prosbu o ľudské, duchovné a pastoračné postoje, ktoré by zosúlaďovali aj milosrdentstvo, aj pravdu, kňazom povedal:
 
„Áno, je to bolestivý problém a jednoduchý recept, ktorý by ho vyriešil, samozrejme nejestvuje. Všetci trpíme týmto problémom, lebo všetci máme okolo seba ľudí v týchto situáciách a vieme, že je to pre nich bolesť a utrpenie, lebo túžia po plnom spoločenstvev s Cirkvou. Avšak puto predchádzajúceho manželstva je putom, ktoré umenšuje ich účasť na živote Cirkvi. Čo robiť? Povedal by som, že prvým krokom je, prirodzene, prevencia, nakoľko je možná. Príprava na manželstvo sa teda stáva čoraz podstatnejšou a nevyhnutnejšou. Kánonické právo hovorí, že človek ako taký, bez nejakých veľkých inštrukcií, má sklon k manželstvu zodpovedajúcemu ľudskej prirodzenosti, tak ako je vykreslené v prvých kapitolách knihy Genezis. Je človekom, má ľudskú prirodzenosť, a teda vie, čo je to manželstvo.“

Táto axióma sa však dnes podľa Benedikta XVI. mení. Správne konanie už človeku nediktuje prirodzenosť, ale „to, čo robia všetci“. A to, čo robia všetci, už viac nie je jednoducho prirodzené manželstvo podľa vôle Stvoriteľa. Ľudia sa ženia a vydávajú s myšlienkou, že jedného dňa môže manželstvo skrachovať a môže sa uzavrieť druhé, tretie, štvrté... Ten, kto si myslí, že takýto model „ako robia všetci“ ide proti ľuskej prirodzenosti, nenachádza porozumenie a ocitá sa v ťažkej situácii. Úlohou Cirkvi je preto dnes pomáhať ľuďom naozaj pochopiť manželstvo, znovu nadobudnúť schopnosť počúvať prirodzenosť.
 
„Odkryť v tom, čo robia všetci, to, čo nám hovorí samotná prirodzenosť, ktorá hovorí niečo iné ako tieto moderné zvyklosti. Pozýva nás do manželstva pre život, do vernosti pre život, hoci aj s utrpením, ktoré prináša spoločné dozrievanie v láske. Predmanželské náuky by teda mali byť znovuobjavovaním hlasu prirodzenosti, Stvoriteľa v nás, odkrývaním uprostred toho, čo robia všetci ľudia, toho, čo nám hovorí osobne naše vlastné bytie. Náuky (...) majú pomáhať dospieť k pravému rozhodnutiu pre manželstvo podľa plánu Stvoriteľa a Vykupiteľa. (...) Ale príprava nestačí, veľké krízy ešte len prichádzajú potom. Veľmi dôležité je preto sústavné sprevádzanie, aspoň počas prvých desiatich rokov. Farnosť sa má starať nie iba o prípravné náuky, ale aj o spoločenstvo na následnej ceste, o sprevádzanie, o vzájomnú pomoc.“

To všetko je podľa Svätého Otca úlohou kňazov, ale aj rodín, ktoré už majú tieto skúsenosti za sebou, poznajú tieto pokušenia a mali by byť mladomanželom naporúdzi vo chvíľach krízy. Dôležité je preto budovať vo farnostiach rodinné siete vzájomnej pomoci v modernej situácii, keď „všetko hovorí proti vernosti životu“. Túto vernosť treba podľa Benedikta XVI. znovu nachádzať a učiť sa jej, hoci aj cez utrpenie.
 
„Ak napriek všetkému dôjde k rozpadu manželstva, čo znamená, že partneri sa ukážu neschopnými zotrvať v prvotnom rozhodnutí, je tu vždy otázka, či to naozaj bolo rozhodnutie vo sviatostnom význame. Potom možno prípadne pristúpiť k procesu vyhlásenia nulity manželstva. Ak to bolo pravé manželstvo, a teda sa nemôžu druhýkrát zosobášiť, ustavičná prítomnosť Cirkvi pomáha týmto ľuďom obstáť v ďalšom utrpení. Prvým utrpením bolo prekonanie tejto krízy, učenie sa pretrpenej a zrelej vernosti. Druhým utrpením je život v novom zväzku, ktorý už nie je sviatostný, a teda nedovoľuje plné sviatostné spoločenstvo s Cirkvou. Tu je pred nami úloha učiť a učiť sa žiť s týmto utrpením.“

Ako konštatuje Svätý Otec, v našej generácii a kultúre musíme znovu odhaliť hodnotu utrpenia, učiť sa, že utrpenie môže byť veľmi pozitívnou skutočnosťou, ktorá nám pomáha dozrievať, stávať sa viac samými sebou a bližšími Pánovi, ktorý trpel pre nás s trpí s nami. Aj v situácii rozvedených a znovu zosobášených alebo žijúcich v iných nesviatostných zväzkoch je preto veľmi dôležitá prítomnosť kňaza, rodín, hnutí, osobného aj širšieho spoločenstva.
 
„Pomoc lásky blížneho, lásky veľmi osobitnej, je veľmi, veľmi dôležitá. Myslím si, že iba táto láska pociťovaná v Cirkvi, ktorá sa uskutočňuje v rôznorakom sprevádzaní, môže pomôcť týmto ľuďom spoznať, že sú milovaní Kristom a že sú členmi Cirkvi, aj keď sa nachádzajú v ťažkej situácii, a tak im môže pomôcť prežívať vieru.“ -te-