Komentár Jozefa Kováčika: Upratovanie vo výstrižkoch

Poznáme tú situáciu, keď potrebujeme niečo prichystať a niekto nám v tom okamihu výdatne pomôže. Ušetrí nám to energiu a poteší.

Priznám sa, drahí poslucháči, že i ja mám takého pomocníka. Najmä pri príprave kázní a príhovorov. Môj pomocník začal vznikať už počas mojich prvých mesiacoch pobytu v seminári. Na radu jedného skúseného kňaza som si začal pripravovať archív výstrižkov, myšlienok, článkov... A aby z toho všetkého nebola iba kopa nahromadeného novinového papieru, je potrebné ho roztriediť a katalogizovať. Kvôli prehľadnosti i orientácii.

Niekedy sa ale stane, že materiál sa hromadí a hromadí a ja, aj keď viem, že je potrebné ho vytriediť, akosi nemám čas. Raz sa vyhovorím sám sebe na to, že nemám lepidlo, inokedy čas. Poznáme to - výhovorka sa nájde pomerne ľahko.

V lete som s hrôzou zistil, že k triedeniu článkov som sa nedostal viac ako pol roka. A hoci som si dokonca i kúpil lepidlo, prácu som stále odkladal. Až raz ma to dostalo - necítil som sa zdravotne najlepšie a tak som zostal doma. A tak som sa dal do triedenia, vystrihovania, lepenia. Okrem nahromadenej práce to malo svoje kúzlo i osoh. Je dôležité niečo nielen vykonať, ale k výsledku sa i vrátiť, zhodnotiť. Prvým pozitívnym okamihom bola chvíľa, keď som sa medzi výtlačkami Katolíckych novín dostal zrazu z januára do decembrových čísel. Zrazu mi pohľad úplne skočil a uvedomil som si, ako sa tie staršie noviny ťažšie čítajú. Áno, v januári totiž Katolícke noviny zmenili dizajn. Na pozitívnu zmenu sme si rýchlo zvykli. Až pri spätnom pohľade však naplno oceníme prácu, ktorej výsledok sa nám dnes zdá už úplne samozrejmý. A tak som prechádzal jednotlivé kauzy, komentáre, recenzie, články. Za prvý polrok sa Cirkev na Slovensku nenudila. Nebolo kedy. Kauzy spojené s pamäťou národa, otázkami Slovenského štátu, príprava pastoračného plánu, Ad limina apostolorum, cesty a vyjadrenia Svätého Otca... To všetko mi bolo svedkom, že Cirkev žije a je vitálna. To, že by z nej chcel mať občas niekto namiesto bežca na dlhé trate okamžite svetového rekordéra v behu na sto metrov, je tak trochu tiež pochopiteľné. Žijeme v dobe, keď je ocenené iba to, čo prináša úspech a uspokojenie okamžite a bez minimálnych nárokov.

V tomto zhone ma o to viac teší záujem jednoduchých ľudí. A práve na ľuďoch je postavená aj poctivá práca, ktorá ovplyvňuje kultúru. Pocítil som to aj v Nitre počas svätej omše na sviatok svätých Cyrila a Metoda, kde s úctou, bez zábran a bez pocitu menejcennosti kľačali v okamihu premenenia redaktori troch televízií. Bude to práve osobná viera, ktorá nakoniec prekvasí novodobých ideológov.

„Ježiš Kristus založil jednu, nie dve, tri, alebo 150 cirkví“. Tento argument som používal ako základ pri vyjadreniach pre médiá ohľadom dokumentu Kongregácie pre náuku viery ohľadom učenia o podstate Cirkvi. 5 otázok, 5 odpovedí. Zámerne som používal príklad, ktorý je logický a nespochybniteľný. Cesta ekumenizmu, teda hľadania jednoty a naplnenia Ježišovho odkazu „Aby všetci jedno boli“ predpokladá pravdu. A jej hľadanie prináša nielen súhlas a pochopenie, ale i názorové rozdiely. Problém, ktorý kongregácia nastolila, je problémom teologickým. Ponúkla jasné argumenty a katolícke učenie. Reakcie boli zaujímavé. Tí, ktorí sa v ekumenickej oblasti doteraz stretávali a viedli dialóg, prijali dokument bez väčších emócií. Jeden z nich, evanjelik, človek, ktorého si osobne veľmi vážim, povedal, že dokument neprináša nové tvrdenia, len opakuje, čo Katolícka cirkev hovorí roky. Zo strany iných zaznievali väčšinou citové prejavy. Vyhlásenia typu „to by sme si my nikdy nedovolili“ nie sú argumentami, ale citovými reakciami.

Práve o argumenty však totiž ide. Katolícka cirkev oboznamuje svojich veriacich, čo je katolíckym učením, a ponúka do dialógu s inými cirkvami argumenty. Je potrebné, aby zazneli aj z opačných pozícií.

Zaujímavá bola aj reakcia Pravoslávnej cirkvi, ktorú dokument nazýva „sesterskou“. Ich predstaviteľ zhodnotil vyjadrenie Vatikánu ako odvážne, pretože „sa nebojí nahlas povedať to, s čím sa aj my stotožňujeme".

Nuž, krátky dokument, rôzne reakcie. Je dôležité vedieť, kto sme a kam patríme.

Materiál v mojom výstrižkovom archíve je opäť v poriadku. Zmizla nielen hŕba nahromadených novín a výstrižkov z mojej police, ale z hromady papiera sa stal ďalší kúsok prehľadného a hlavne použiteľného archívu pre ďalšiu prácu.

Verím, že i naše chvíle odpočinku a dovoleniek nám umožňujú triediť, archivovať, ale hlavne následne používať naše skúsenosti.

Jozef Kováčik