Príhovor kard. Jozefa Tomka: Skončí sa „čierna legenda“ o Piovi XII.?

Pred nedávnom vysoké osobnosti kultúrneho života predstavili v rímskom Kapitole knihu „Pius XII. Eugenio Pacelli. Človek na Petrovom stolci“, ktorú napísal spisovateľ a novinár Andrea Tornielli. Vo svojom obsiahlom diele (660 strán!) autor zverejnil, popri už známych dokumentoch, aj mnohé listy zo súkromných prameňov, najmä korešpondenciu s bratom Františkom, aby osvetlil charakter pápeža Pacelliho. Ako je známe, už vyše štyridsať rokov sa o ňom zámerne rozširuje propaganda, že mlčal, keď mal ako pápež denuncovať prenasledovanie židov zo strany nacizmu. Papier všetko znesie, a tak ho vykreslili dokonca ako „Hitlerovho pápeža“, chladného a bezcitného človeka. Vytvorili okolo neho „čiernu legendu“, ktorej výsledok sa dostal až do nápisu v národnej svätyni na pamiatku obetí „shoah“ v Jeruzaleme, proti ktorému musel zakročiť sám pápežský vyslanec. Nová kniha si všíma predovšetkým Pacelliho ako „človeka“ na pápežskom stolci.

Kto bol teda Pius XII.? Keď som prišiel do bombami a vojnou poškodeného Ríma v novembri 1945, rímski občania v ňom videli „anjelského pastiera“, ktorému dali verejný titul „obránca Mesta“ („Defensor Civitatis“), lebo vykonal všetko, aby sa Rím stal „otvoreným mestom“ a nebol zničený; nezabudli ako sa počas bombardovania objavila jeho vysoká biela postava medzi zranenými pri bazilike sv.Vavrinca, ani na pomoc trpiacim a chudobným, ktorú pod jeho vedením naširoko rozvinula Svätá Stolica, kde len mohla po svete. Pamätám sa na delegácie Židov z rôznych krajín, ale najmä z Ríma, ako aj na návštevu svetoznámej Goldy Meierovej z izraelskej vlády; tí všetci prichádzali ďakovať Piovi XII. za pomoc a ochranu počas vojny. Rímski seminaristi nám rozprávali o tom, koľko prenasledovaných osobností sa skrývalo v tomto seminári rímskeho biskupa-pápeža, ako aj po kláštoroch a iných cirkevných ústavoch.

Ja sám môžem spomenúť osobný zážitok počas zvláštnej audiencie, na ktorej ma Pius XII. ako mladého kňaza prijal spolu s profesorom Františkom Zemanom. Nemôžem zabudnúť na jeho jednoduchú otcovskú vľúdnosť, ale ani na manželský pár vedľa nás. Boli to nejakí vysoko postavení ľudia, ktorých pápež oslovil s milým úsmevom a otázkou o ich rodine, o deťoch a vnukoch. Tí ostali natoľko dojatí, že im po audiencii tiekli slzy z očí. Ešte viac ako ja dosvedčuje jezuita Peter Gumpel, ktorý mal častejšie styky s pápežom: „Nie je vôbec pravda, že by bol chladný a odmeraný; môžem dosvedčiť, že Pius XII. bola osobnosť príjemná, srdečná, až pokorná“.

Kto teda zažil dobu Pia XII. nemôže pripustiť škvrnu, alebo tieň na tomto veľkom pápežovi. Cirkev neváhala už začať proces smerujúci k jeho beatifikácii a kanonizácii. Ideologicky a politicky zamerané útoky na jeho ľudskú citlivosť nemôžu vôbec zatieniť jeho pontifikát v ťažkej vojnovej a povojnovej dobe, od roku 1939 do 1958, jeho snahy o pokoj, jeho premyslené, vždy bez papiera prednesené prejavy, jeho presné encykliky v otázkach učenia viery, ako je „Humani generis“, kde sa dotkol teórie evolucionizmu, alebo „Divino afflante Spiritu“ o štúdiu Svätého Písma, „Fidei donum“ o nutnosti misijnej spolupráce. K tomu treba pripojiť mnohé iné kroky v liturgii, v obrane umlčanej Cirkvi a ľudských práv, v múdrom a  rozvážnom vedení katolíckej Cirkvi. Aj keď mu choroba v posledných štyroch rokoch nedovolila vyhlásiť koncil, mnohé jeho materiály poslúžili počas Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý ho cituje vyše dvestokrát.

Ako je teda možné, že o jeho takzvanom „vinnom mlčaní“ vznikla čierna legenda? Podnet k nej dala divadeľná dráma „Zástupca“ („Vikár“), v ktorej spisovateľ (teda nie historik) Rolf Hochhut pripísal Piovi XII. vinu za to, že neodsúdil pred celým svetom počas vojny prenasledovanie židov nacistami. Rozumní ľudia to zobrali ako voľný výplod dramaturga, ktorý si vymyslel toto vystupňovanie k vôli dráme, ktorú považovali za „fixion“, teda neobjektívnu a neskutočnú. Nápad však použila sovietska a komunistická propaganda, pre ktorú bol Pius XII. úhlavným nepriateľom. Nevyhli sa jej ani niektoré fanatické kruhy, ktoré vedia využívať mediálne prostriedky. Tie sa už postarali o rozšírenie tak- zvanej „čiernej legendy“ a spravili z Pia XII. dokonca Hitlerovho sympatizanta.

Aká je však historická pravda? Netreba zabudnúť, že kardinál Pacelli bol dlho pápežským nunciom v Nemecku a poznal celú vnútornú zlobu nacizmu. Jeho jasný úsudok dokumentovali už pred knihou Tornielliho viacerí historikovia; on iba doplňuje dôkazy. Práve Pacelliho si vybral za štátneho sekretára pápež Pius XI., ktorý vydal ostrú encykliku „Mit brennender Sorge“ proti nacizmu a „Non abbiamo bisogno“ proti fašizmu. Ako pápež Pius XII. už roku 1942 dal cez rádio a cez diplomatické cesty smernicu: „Príkaz tejto hodiny je: nie nariekať, ale konať“. A on sám naozaj konal. Múdro, aby nespôsobil väčšie zlo. Ako to roku 1964 napísal židovský sudca, činný aj na procese v Norimberku ako reakciu na Hochhuta: „Akékoľvek propagandistické prehlásenie Cirkvi proti Hitlerovej vláde by bolo nielen vedomou samovraždou...,ale by aj uskorilo vraždu omnoho väčšieho počtu židov a kňazov“. Aj známy britský historik, veriaci žid, Sir Martin Gilbert, obhajuje Pia XII.

Kniha Andreja Tornielliho teda dôkladne prispieva k očisteniu pamiatky tohto veľkého pápeža a človeka, Eugéna Pacelliho – Pia XII.

Jozef kard. Tomko