Otec Bossi: Verím, že nadíde deň, keď v sebe spoznáme bratov

Taliansko (21. júla, RV) – Cirkev vo svete sa raduje z prepustenia talianskeho misionára pátra Giancarla Bossiho, ktorého na Filipínach od 10. júna väznili únoscovia. Od štvrtku je po náročných rokovaniach zasa na slobode: schudnutý, vyskúšaný, ale pripravený čoskoro sa zasa vrátiť do bežnej služby. V Manile, kde teraz trávi niekoľko dní oddychu, sme ho zachytili telefonicky:

„Mám sa dobre. Trochu som schudol, ale celkovo je všetko v poriadku. Je to veľmi tvrdá skúsenosť, ktorú neželám nikomu. Na druhej strane však postupne chápem mnohé veci. Verím, že ešte budem mať čas popremýšľať v týchto mesiacoch o tom, čo sa skutočne stalo.“

Boli aj chvíle, keď ste strácali odvahu a upadali do beznádeje?
 
„Nie, vďaka Bohu som nikdy nebol deprimovaný. Vďaka skúsenosti otca Benedikta, uneseného a potom prepusteného, ako aj otca Jozefa Pierantoniho, tiež uneseného a prepusteného. Preto som cítil v srdci pokoj a povedal som si: Aj ja budem v jeden deň prepustený. Nikdy som nestratil vnútorný pokoj a za toto musím skutočne ďakovať Pánovi, ktorý mi stále dával pokoj zoči-voči tomu, čo sa so mnou dialo.“

Rozprávali ste sa so svojimi únoscami?
 
„Každý deň sme sa rozprávali, viac alebo menej. Oni sa modlili aj ja som sa modlil. Jedna z otázok, ktorú som im kládol, a ktorú som kládol aj samému sebe, znela: Vidím, že vy sa modlíte s puškou napravo a ja unesený naľavo: modlíme sa teda k tomu istému Bohu alebo k inému? Je to ten istý Boh, ktorý chce toto všetko, alebo čo je to? Niektoré otázky vo mne stále ostávajú a ešte musím pouvažovať o význame týchto vecí.“

Vysvetlili vám motívy vášho únosu?
 
„Chceli peniaze, aby mohli kúpiť zbrane, a dôvod, prečo ma uniesli, bol, že som Talian, čiže nie Filipínec, a vláda sa bude v každom prípade usilovať oslobodiť ma.“

Boli ste informovaný o mnohých modlitbových a solidárnych aktivitách, aj o modlitbe Benedikta XVI. za vás?
 
„Zo srdca ďakujem za modlitbu Svätému Otcovi aj pátrovi Giannimu, svojmu predstavenému, ktorý mi v týchto dňoch porozpráva aspoň čiastočku z toho všetkého, čo sa kvôli mne dialo. Musím sa mu poďakovať, lebo každým dňom moja radosť čoraz väčšmi rastie. Treba ďakovať aj všetkým ľuďom, ktorí sa za mňa modlili. Jednou z mojich skúseností je, že vo voľnom čase, ktorého som mal veľa, som myslel na svoj život, na všetkých ľudí, ktorých som postretal, na tváre priateľov, priateľov živých aj priateľov mŕtvych, a myslím si, že aj toto bolo veľmi krásne.“

Páter Bossi, ste misionár. Ako táto skúsenosť ovplyvnila váš pohľad na misijné povolanie?
 
„Verím, že mi dala pochopiť, že sme ešte veľmi vzdialení od toho, aby sme videli v sebe navzájom bratov. Dúfam a verím, že nadíde deň, keď budeme môcť spolu povedať, že Boh je naším Otcom a my sme Božie deti, a keď spoznáme, že sme navzájom skutočne bratmi a sestrami.“

Mnohí misionári prežili dramatické skúsenosti. Je to dôvod na strácanie misijného ducha, alebo naďalej robia to, čo predtým? Odpovedá generálny predstavený Pápežského inštitútu pre zahraničné misie (PIME), ktorých je otec Bossi členom, páter Giambattista Zanchi:
 
„Po týchto skúsenostiach – a už sme ich mali mnoho v rozličných krajinách, aj počas vojen – nám všetci hovoria, že sú to práve misionári, ktorí chcú ostať, ktorí sa nechcú vrátiť, aj keď ich vyzývajú zanechať svoje miesto, lebo môže byť nebezpečné. Toto je súčasťou nášho povolania. Ideme za ním a sme pritom v Božích rukách; ideme v záujme dobra všetkých a to pochopili aj moslimovia v oblasti Payao. Otec Bossi je skutočne v službe ľudu, jednoducho preto, aby ukazoval, že Boh chce dobre všetkým.“ -te-