Komentár Jozefa Haľka: Láska nemá dovolenku

Na celý minulý týždeň sa do oravských hôr na letnú dovolenku vybrala istá početná katolícka komunita z Bratislavy. Jedným z najzaujímavejších zážitkov bola pre nich nesporne krížová cesta, ktorú sa v piatok večer rozhodli spoločne pomodliť. Keďže boli ubytovaní relatívne ďaleko od kostola, rozhodli sa jednotlivé zastavenia prerozjímať v spoločenskej miestnosti ubytovne. Vtedy jednému z výletníkov napadlo, že má vo svojom osobnom počítači fotografie skutočných zastavení krížovej cesty - totiž tých priamo v Jeruzaleme. Navrhol teda: prečo ich nepremietnúť paralelne s čítaním príslušných rozjímaní z modlitebnej knižky? Bol to vskutku zvláštny zážitok: uprostred oravských hôr, pod štítmi Západných Tatier modlitba krížovej cesty s obrazmi jeruzalemských zastavení, na ktorých – či v blízkosti ktorých – sa odohrala skutočná kalvárska dráma. Miest, po ktorých naozaj kráčal Ježiš s krížom, miest, kde ho okrikovali, bičovali, trýznili, kde stretol svoju presvätú Matku. Tu niekde sa k nemu pridružil Šimon z Cyrény, či pristúpila Veronika. Ale fotografie z jeruzalemskej Via Dolorosa sa ukázali viac ako púhy ilustračný materiál, ktorý azda niektorých prekvapil, niektorých možno pomkol k hlbšiemu zamysleniu: veď táto krížová cesta prechádzala rušným prostredím obchodníkov, profánnym prostredím mesta, jeho obyvateľov a turistov, jeho bežného života. Aký zvláštny bol pohľad na výdatne osprejovanú kaplnku piateho zastavenia, na pult so zeleninou a ovocím rozložený priamo pred siedmym, či obyčajný roh dvoch múrov označený ako zastavenie desiate. Nuž naozaj, táto autentická jeruzalemská Via Dolorosa sa preveľmi líšila od všetkých tých tichých kalvárií, komponovaných na odľahlé pahorky, či do tichých lesíkov pútnických miest, oprávnene chránených pred hlukom unaháňanej každodennosti. Ale aj tak platí, že Ježiš sa nenechá uväzniť do vypreparovaného, preteoretizovaného sveta sacharínovej zbožnosti, lebo so svojím krížom chce znovu a znovu vstupovať - áno - do profánnej každodennosti; deň čo deň chce v ľuďoch a s ľuďmi znovu a znovu prežívať kalvárske stretnutia, v trpiacich túži stále znovu a znovu zažiť Šimonovo podoprenie, Veronikinu empatiu, súcit plačúcich žien, či Matkino pohladenie. Veď napokon, nie o tomto bolo aj evanjeliové čítanie minulej nedele? Nedal povestný milosrdný Samaritán príklad konkrétnej služby, v ktorej akoby sa do jedinej osoby zhutnila Veronikina príčinlivosť, Šimonova vytrvalosť a materinská blízkosť Panny? Lebo Samaritán v konkrétnej situácii pochopil výzvu konať, konať hneď, vecne a tvorivo. Pochopil potrebu ujať sa dobitého pocestného, ktorého kňaz a levita, uponáhľaný za azda aj veľmi ušľachtilými cieľmi, obišli.

Spomínaní veriaci výletníci pochopili, že vzdialenosť medzi Jeruzalemom a Tatrami je čisto geografická: krížová cesta a následné evanjelium o Samaritánovi sa aj pre nich stalo výzvou uskutočňovať konkrétnu lásku. Napríklad - hneď na výlete nasledujúci deň. Veď koľko Veroník, Šimonov a príčinlivých Samaritánov sa v tisícich drobných pozorností prejaví hoci aj počas spoločného výstupu do náročných tatranských terénov? Neaktualizuje evanjeliového Šimona súpútnik, ktorý vám ponúkne pomoc s priťažkým ruksakom? Nesprítomňuje evanjeliového Samaritána človek, ktorý sa zriekne ďalšieho výletu, aby zo svojho mobilu zorganizoval pomoc pre neznámeho turistu s podvrtnutým členkom? Nepodobá sa Matke ten, kto sa tiež zriekne výletu, aby v základnom tábore jedna chorá osoba nezostala celkom sama? Možno poviete: nuž ale čo je na tom až také pozoruhodné? Veď by to mali byť naprosto samozrejmé veci.

Pravdaže, mali by byť. Ale nie sú. Možno aj preto, že nedokážeme Ježiša dostatočne hlboko počúvať: počas pracovného roka preto, že máme vraj času málo, počas dovolenky zasa preto, že ho máme priveľa... Niet iného riešenia, ako počúvať Ježiša ako Mária, ktorá si podľa evanjelia budúcej nedele sadla k jeho nohám, na rozdiel od svojej horúčkovito pracovitej sestry Marty. Lebo medzi Samaritánom z evanjelia minulej nedele a Máriou z evanjelia nedele budúcej je akási duchovná symetria: konať každodennú konkretizovanú lásku môže iba ten, kto tiež každodenne sedí pri nohách svojho Božského majstra. Dovolenka je naozaj aj na to, aby sme prácu na chvíľu odložili, aby sme sa z polohy unaháňanej Marty presunuli do pokornej a pokojnej pozície počúvajúcej Márie a tak si spolu s ňou vybrali onen - Ježišom prisľúbený - „lepší podiel“. Modlitba cez prázdniny, keď nerozptyľuje pracovný stres a netlačia ťažko stíhateľné termíny, nie je žiadny luxus: dovolenka je šancou ponoriť sa do modlitby bez rušivého kolobehu povinností, je šancou na skúsenosť, po ktorej zatúžime hľadať ostrovy pokoja aj uprostred rozbúrených vôd pracovného kolotoča. Skúsenosť s Kristom, ktorý sľubuje byť s nami po všetky dni až do skončenia sveta. A po všetky tieto dni nám dávať ten pravý pokoj, ktorý môže dať len on.
Jozef Haľko