Rozhovor so šanghajským patriarchom: Všetci katolíci v Číne sú oddaní pápežovi

Čína (18. júla, RV) – Sadnúť si k mikrofónu so šanghajským patriarchom biskupom Aloysiusom Jin Luxianom znamená rozprávať sa s múdrym starcom s jezuitskou gráciou a s potemehúdskym úsmevom. On sám seba nazýva „starým úbohým polohluchým človekom“, ale je o ňom známe, že napriek mnohým chorobám má stále dar bystrej mysle. Prinášame vám časť rozhovoru, ktorý v súvislosti s nedávnym listom Benedikta XVI. čínskym katolíkom uverejnil taliansky mesačník 30 giorni.
 
Pred dvoma rokmi ste vysvätili za pomocného biskupa mladého Jozefa Xinga, ktorý by sa mal stať vaším nástupcom. Ako sa zapracoval?

Xinga vymenoval Rím. Pred dvoma rokmi som ho ja vysvätil za pomocného biskupa. Pracuje veľmi dobre. Jeho prvoradou zodpovednosťou je pastoračná práca v diecéze. Máme 140 kostolov a 150-tisíc veriacich. Spočiatku sme dúfali, že aj príslušníci tajnej Cirkvi ho uznajú, lebo ho vymenoval Rím. Ale skutočnosť nie je taká jednoduchá. Tajný biskup už stratil pamäť a zástupca Vatikánu v Hongkongu vymenoval generálneho vikára pre tajné cirkevné spoločenstvo. Mnohí si tu preto myslia, že Rím nemá skutočný úmysel nechať tajných vyjsť z utajenosti.

Kedy vás Xing nahradí na čele diecézy?

On sám nechce, aby sa to uskutočnilo hneď, lebo je veľmi mladý, Šangajská diecéza je veľká, situácia veľmi komplikovaná. Okrem toho, podľa kánonického práva je Xing iba pomocným biskupom a nemá nástupnícke právo. Preto aj ja očakávam, že Rím ho vymenuje za biskupa koadjútora a že dostane vládne schválenie. Čo sa týka mňa, chcel by som mu vytvoriť miesto už zajtra. Veď mám, napokon, už 91 rokov.

Menovanie a vysvätenie Xinga sa zdalo byť vzorovým pre celú Čínu: menovaný Apoštolskou stolicou, zvolený zástupcami diecézy, schválený vládou. Potom, roku 2006, sa uskutočnili dve nelegálne svätenia.

Naozaj dúfam, že jeho svätenie sa stane vzorom, aby sme našli riešenie otázky biskupských ordinácií. Ale vec nie je taká jednoduchá. Jeden zahraničný diplomat mi povedal, že keď sa chce niečo spraviť v Číne, treba na to predovšetkým trpezlivosť, potom treba vytrvať a potom treba ešte venovať veľkú pozornosť taktike.

V apríli zomrel pekingský biskup Michele Fu Tieshan...

Biskup Fu Tieshan zomrel po chorobe trvajúcej dva roky. Ale napriek tomu, že na to mal príležitosť, nezabezpečil prípravy na svoje následníctvo. To je veľká chyba. Teraz dúfam, že Svätá stolica a čínska vláda rozvinú dobré vzťahy, aby sme sa vyhli nie nevyhnutným problémom.

Rozhovor sa koná ešte pred vydaním listu Svätého Otca čínskym katolíkom: čo vy osobne očakávate od tohto dokumentu?

Veriaci celej Číny očakávajú pastoračný list Svätého Otca, lebo je to veľmi dôležitá vec. Nepochybujem o pápežovej znalosti čínskej situácie, o jeho hlbokej láske k Číne a o jeho dôvere. Verím, že list bude uholným kameňom v dejinách Cirkvi v Číne. A dúfam, že už čoskoro nadíte pre Cirkev v Číne „čas po liste“.

Misionár Jeroom Heyndrickx napísal, že pápežský list by mal dať odpoveď na kľúčovú otázku, ktorá ostala visieť nad krajinou už od 80. rokov: a síce, či kňazi a veriaci „oficiálnych“ a „tajných“ spoločenstiev môžu spoločne sláviť Eucharistiu a sviatosti.

Čítal som článok otca Heyndrickxa. On rozumie Číne a miluje Cirkev v Číne. Dúfam, že aj prílušní funkcionári si preštudujú tento článok a budú súhlasiť s jeho myšlienkami.

Kardinál Zen dúfa predovšetkým, že v liste budú jasné pravidlá, ktorým sa všetci budú musieť podriadiť, aby sa tak odstránilo nedorozumenie tzv. „nezávislej“ čínskej Cirkvi. Aj podľa vás je potrebné dosiahnuť jasnosť v tomto bode?

Videl som aj prejav kardinála Zena, v ktorom boli aj správy o stretnutí, ktoré Svätá stolica zorganizovala v januári, aby sa prerokovala čínska otázka. Na záver tohto stretnutia vydali veľmi krátke vyhlásenie, ktoré bolo veľmi dobré a ja som ho veľmi ocenil. Ďalšie správy o tom neboli vydané. Chcel by som povedať niekoľko vecí. Po prvé, až na niekoľko výnimiek, všetci katolíci v Číne majú jedného ducha hlbokej lásky a dokonalej poslušnosti Svätej stolici; čo sa týka Šanghaja trúfam si zaručiť, že sto percent veriacich je úplne oddaných Svätému Otcovi. Po druhé, v Cirkvi v Číne neexistuje otázka nezávislosti a, opakujem, čínski katolíci vonkoncom nechcú, aby sa Katolícka cirkev v Číne oddelila od pápeža, naopak, hlboko pohŕdajú ľuďmi, ktorí kujú plány na oddelenie Cirkvi v Číne. Po tretie, otázka biskupského svätenia nie je jedinou otázkou, ktorá musí byť vyjasnená. Dúfam, že sa budú riešiť aj ďalšie otázky. Čo sa mňa týka, chcem povedať, že tzv. „osem bodov“, ktoré vydala Kongregácia pre evanjelizáciu národov roku 1988 (a ktoré zakázali plné sviatostné spoločenstvo s kňazmi a biskupmi zaregistrovanými vo Vlasteneckom združení, pozdn. red.) už stratilo svoj význam.

Aj vy ste prijali biskupské svätenie bez výslovného schválenia Ríma a dlhé roky ste boli považovaný za nelegálneho biskupa. Aký je rozdiel medzi prijatím nelegálnej vysviacky v Číne na začiatku 80. rokov a jej prijatím dnes, roku 2007?

 
Ja som sa stal pomocným biskupom roku 1985 bez toho, aby som získal pápežské menovanie. Ale okolnosti roku 1985 a roku 2007 sú úplne odlišné. V tých časoch bolo nemožné kontaktovať sa s Rímom. Pred svojou vysviackou som pozval kňaza Tanga Hana z Hongkongu a otca Murphyho zo Spojených štátov, aby boli prítomní na slávnosti. Prišli a priniesli mi veľkú útechu. Vedel som, že prišli, a bol som presvedčený, že keby Vatikán s tým nesúhlasil, nebolo by to možné.

Medzinárodné spoločenstvo však predsa len akceptovalo – aj v moslimských a komunistických krajinách – skutočnosť, že menovanie biskupov závisí od pápeža a že to neznamená žiadne nebezpečenstvo pre národnú zvrchovanosť. Čo bráni tomu, aby bola aj v Číne prijatá táto zásada?

Biskupi sú potrební na zaručenie apoštolskej postupnosti a platnosti sviatostí, nie sú politickými vodcami zahraničnej mocnosti. Dúfam, že aj čínska vláda pochopí túto okolnosť a že prostredníctvom dialógu dospeje k riešeniu. V minulosti Svätá stolica uzavrela dohody s Mussoliniho Talianskom aj so Španielskom Francisca Franca a riešila nimi problémy tohto druhu. Prečo by malo byť nemožné vyriešiť také isté problémy podobným spôsobom aj s čínskou vládou? Ja zastávam názor, že treba chrániť princípy, ale pri ich aplikácii môže byť určitá flexibilita. Čo sa týka kresťanstva, Čína stále trpí pre veci, ktoré už patria minulosti. Postupom času by sa niektoré nedorozumenia mohli prekonať.

Podľa niektorých pozorovateľov sú to predstavitelia Vlasteneckého združenia, ktorí bránia normalizácii vzťahov medzi vládou, Cirkvou v Číne a Svätou stolicou.

Ktovie, možno niektorí ľudia z Vlasteneckého združenia nechcú, aby sa medzi Čínou a Vatikánom ustanovili diplomatické vzťahy, lebo by mohli stratiť moc. No ja osobne sa domnievam, že Vlastenecké združenie nemôže zasahovať do politických rozhodnutí Číny. Stačilo by, aby sa niekto na vysokej politickej úrovni rozhodol znovu nadviazať vzťahy s Vatikánom, a Vlastenecké združenie by nemalo viac možnosť klásť tomu prekážky.

V mnohých situáciách v minulosti a v niektorých prípadoch aj dnes Svätá stolica súhlasila, aby sa občianske vlády zúčastňovali na výbere biskupov. Aký model by bol vhodný v čínskej situácii?

Voľba biskupov prislúcha Svätej stolici, na tejto zásade treba trvať. Ale keďže politiká, historická a ekonomická situácia sa mení v závislosti od krajiny, Svätá stolica často uzatvára s jednotlivými vládami konkrétne dohody. Ja stále dúfam, že čínska vláda a Vatikán uzavrú zmluvu, ktorá bude zahŕňať aj otázku menovania biskupov. Ako príklad si môžeme vziať Vietnam: Vatikán navrhuje dvoch kandidátov a vláda z nich vyberá jedného. Hovorí sa, že ministerstvo zahraničia, ministerstvo Jednotného frontu Ústredného výboru a Národný úrad pre náboženské záležitosti poslali delegáciu na návštevu ku kardinálovi Ho-Či-Minovho mesta, aby s jeho pomocou lepšie pochopili otázku menovania biskupov vo Vietname. Myslím si, že aj to istým spôsobom naznačuje budúcu tendenciu.

Problémom je, že medzi čínskymi katolíkmi sa mohí – hľadiac do dejín posledných 50 rokov – domnievajú, že pravá viera si vyžaduje odmietanie akejkoľvek podriadenosti občianskej moci. Čo si vy myslíte o tejto perspektíve?

Postoj väčšiny čínskych katolíkov je tento: predovšetkým sme poslušní Ježišovmu učeniu „dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie“. Poslúchame aj to, čo vyučoval apoštol Pavol v Liste Rimanom: „Každý nech sa podriadi ustanoveným vládcom; lebo nie je vláda, ktorá by nebola od Boha, a tie, ktoré sú, sú ustanovené Bohom“. Sv. Pavol tiež hovorí, že „vládcov sa netreba báť, keď sa robí dobre, ale keď sa robí zle“. Podľa neho „je nevyhnutné podriaďovať sa, nielen pre strach z trestu, ale aj pre dôvody svedomia“ a treba dať „každému to, čo sme mu povinní: komu poplatok, tomu poplatok; komu daň, tomu daň; komu strach, tomu strach; komu úctu, tomu úctu“. Tunajšia vláda komunistickej strany bola ustanovená už pre 60 rokmi a odvtedy je to výkonná vláda Číny. Udalosti posledných desaťročí dokazujú, že súčasná vláda je najlepšia v dejinách Ľudovej Číny. Prečo by sa mali katolíci, ktorí predstavujú menej ako jedno percento populácie, vzpierať čínskej vláde?

Zo strany čínskych predstaviteľov možno zaznamenávať ťažkosti s prijímaním pravej sviatostnej povahy Cirkvi, ktorá sa stále chápe ako politický prvok. Podľa vás, čo by mohlo prispieť k prekonaniu nedorozumení a predsudkov?

Čínska vláda je materialistická, lebo si ako ornát oblieka marxizmus. Pohľad čínskej vlády na náboženstvo možno len sotva oslobodiť od tohto vplyvu. Nečakané zmeny vo východnej Európe potvrdili názor, že čínska vláda sa priživovala na politickej úlohe, ktorú zohrala Katolícka cirkev. Myslím si, že sa ukáže, že Vatikán nesleduje žiaden politický cieľ, a že zoči-voči faktom môže čínska vláda zmeniť svoj postoj k Vatikánu.

Zmierenie medzi dvoma spločenstvami sa stáva ťažkým vinou dvoch psychologických postojov, ktoré ho poznačujú. Príslušníci tajnej Cirkvi sa kedysi pripodobnili k „pracovníkom prvej hodiny“, ustarosteným, že tí, čo prišli poslední, majú tú istú mzdu ako oni. Tí, ktorí navštevujú otvorené kostoly, zasa považujú tajných za „márnotratných synov“, ktorí by mali uznať, že ich voľba života viery mimo štátnej kontroly bola chybná. Čo môže pomôcť zmiereniu?

Zmiernie a návrat k jednote medzi oficiálnymi a neoficiálnymi spoločenstvami ešte čakajú veľké ťažkosti. Terajší postoj, s ktorým oficiálni a tajní očakávajú pastoračný list Svätého Otca, nie je rovnaký. My sme plní nádeje a očakávame pastoračný pápežov list s určitým optimizom, zaručujeme, že ho prijmene s nadšením. Tajní sa nemôžu vyhnúť istým obavám alebo strachu z toho, že budú neuznaní, čo sa odráža v článkoch plných nevôle napísaných niektorými kňazmi na Taivane. Ja si myslím, že tieto obavy sú neopodstatnené. Pevne veríme, že Cirkev je milosrdná matka a že Svätá stolica bude s nimi zaobchádzať so srdcom milosrdného otca. Musíme sa zbaviť strachu z toho, že budeme odvrhnutí.

V Číne sú mladí, ktorí sa teraz stávajú kresťanmi a nevedia nič o dejinách Cirkvi v Číne. Keď pozerajú na pretrvávajúce rozdelenia, môže sa niekedy aj slávna minulosť mučeníctva a svedectva stať záťažou.

V dnešnej Číne je mnoho mladých, ktorí sa vážne zaoberajú veľkými otázkami ľudského života. Mali iba málo príležitostí stretnúť sa so starou morálkou. Po oslobodení sa nezachovali a nedoceňovali tradičné čnosti. Teraz, v konzumistickej spoločnosti, kde vládne ekonomická moc, sa mnohí mladí cítia prázdni v srdci. Chceli by spoznať Krista. Keď ho spoznajú, časť z nich je ním pritiahnutá a stáva sa kresťanmi. Títo ľudia nepoznajú dejiny kresťanstva v Číne. Čas beží a to, čo je dôležité, je hľadieť do budúcnosti. Ja osobne si myslím, že netreba hovoriť týmto mladým o našich nepokojných dejinách. Dúfam predovšetkým, že s Kristovým Duchom dokážu žiť v budúcej spoločnosti a zúčastňovať sa na jej budovaní. Tak nech sa stane.

Dlhé obdobie svojho života ste boli nepochopený. Nazývali vás „červeným biskupom“ alebo priamo „žltým pápežom“... Čo vás teraz znepokojuje a čo upokojuje, keď hľadíte na svoju skúsenosť a na súčasné podmienky Cirkvi v Číne?

Niektorí hovoria, že Boh je hádanka. Tu takmer všetci starí biskupi boli vo väzení a stali sa biskupmi, keď boli odtiaľ prepustení. O nich sa nešomre, všetci majú v zahraničí dobre meno. To, čo sa teraz o mne hovorí vnútri v Číne, je vo všeobecnosti pozitívne: oceňuje sa môj otvorený spôsob rečí a vládne mienka, že som politicky transparentný. Ale v zahraničí sa ďalej o mne šíria také ohováračky, že by sa pod nimi skryli nebo aj zem. Neviem si to vysvetliť a radšej sa nad tým všetkým usmievam, nechcem súdiť. To, čo ma znepokojuje, je súčasnosť a budúcnosť Cirkvi v Číne. Tá sa teraz nachádza pred mnohými naliehavými potrebami. Musíme chrániť svojich kňazov, seminaristov a rehoľníčky pred zlým vplyvom vonkajšieho sveta, aby boli pravými svedkami Krista: toto je to najdôležitejšie, na toto musíme sústrediť všetku svoju energiu. V politike a ekonomike postupuje Čína veľkými skokmi. Ja si myslím, že o menej než dvadsať rokov bude hrať Čína vo svete veľmi dôležitú rolu. Miliarda a 300-tisíc Číňanov má nádej na vytvorenie harmonickej spoločnosti. Dúfam, že aj Cirkev bude môcť prispieť k tomuto procesu. Za daných okolností by som naozaj nechcel, aby sa v Cirkvi ukázalo rozdelenie, nesúlad. Práve vo chvíli, keď sú všetci Číňania zapojení do uskutočňovania veľkého ekonomického a občianskeho zázraku, dúfam, že 10 miliónov katolíkov nezaujme voči tomuto veľkému množstvu ľudí izolovanú pozíciu, dúfam, že nebudú spievať falošným hlasom, čo by malo za následok budúce vylúčenie na okraj. Prosím vás, modlite sa k Bohu za nás. Dúfam, že každý, kto môže, využije svoj vplyv na vedenie našej Cirkvi v Číne k vnútornej harmónii, k harmónii celej Cirkvi v Číne so všeobecnou Cirkvou, aby sme moli byť aj tu údmi v spoločenstve jedného tela. -te-