Nový dokument o podstate Cirkvi nie je krok späť od ekumenického dialógu, ale, naopak, jeho podstatná podmienka

Vatikán (11. júla, RV) – Vyjasniť si vlastnú identitu a povedať partnerom, kto sme, ako sa chápeme, je základnou podmienkou dialógu. Z takéhoto pohľadu je dôležitým príspevkom do ekumenického dialógu práve včerajší nový dokument Kongregácie pre náuku viery, ktorý už prvé mimocirkevné reakcie stavajú do svetla kontroverzie, akoby išlo o krok späť zo strany Katolíckej cirkvi. Na to, prečo je to práve naopak, sa pozornejšie pozrieme v nasledujúcich minútach.

Dokument nesie názov Odpovede na otázky týkajúce sa niektorých aspektov náuky o Cirkvi a skladá sa z dvoch častí: z jasných a stručných odpovedí na päť otázok a z rozsiahlejšieho komentára. Kongregácia pre náuku viery ho zverejnila včera v talianskom, anglickom, francúzskom, španielskom, nemeckom, portugalskom a poľskom jazyku. Obsahuje dva hlavné body. Prvým je objasnenie toho, či Druhý vatikánsky koncil zmenil niečo na dovtedajšom učení o podstate Cirkvi ako takej. Druhým je vysvetlenie koncilového výrazu, že Kristova Cirkev „existuje v“ – subsistit in – Katolíckej cirkvi. Ďalšie body sa potom týkajú toho, v akom vzťahu sú k tomuto všetkému nekatolícke cirkvi a cirkevné spoločenstvá.

Pozrime sa najprv na všetkých päť otázok rad zaradom.

Prvá otázka znie: „Zmenil azda Druhý vatikánsky ekumenický koncil predchádzajúcu náuku o Cirkvi?“ Kongregácia potvrdzuje, že koncil túto náuku ani nechcel zmeniť, ani nezmenil, ale chcel ju iba rozvinúť, prehĺbiť a objasniť, čo napokon jasne potvrdil už Ján XXIII. pri otvorení koncilu, keď povedal: „... koncil... chce odovzdať katolícku náuku čistú a celú, bez oslabovania a zahmlievania.“

Druhú otázku možno označiť za ústrednú. Znie: „Ako sa má chápať tvrdenie, podľa ktorého Kristova Cirkev existuje v Katolíckej cirkvi?“ Práve toto je otázka s rozličnými interpretáciami, nie vždy v súlade s koncilovou náukou o Cirkvi. Kongregácia preto potvrdzuje tvrdenie koncilu, že Kristus založil na zemi jedinú Cirkev a „táto Cirkev (...) existuje v Katolíckej cirkvi, riadenej Petrovým nástupcom a biskupmi v spoločenstve s ním“. Existencia znamená trvalú historickú kontinuitu a prítomnosť všetkých zložiek ustanovených Kristom v Katolíckej cirkvi, v ktorej sa konkrétne nachádza Kristova cirkev na zemi.

Tretia otázka znie: „Prečo sa používa výraz ‚existuje v‛ a nie jednoducho slovesná forma ‚je‛?“ Tento jazykový posun niektorí interpretujú ako radikálnu zmenu v náuke o Cirkvi. V skutočnosti však výraz subsistit in, ktorý potvrdzuje úplnú totožnosť Kristovej Cirkvi s Katolíckou cirkvou, nemení náuku o Cirkvi. Naopak, jasnejšie vyjadruje, že mimo tohto jadra nie je nejaké cirkevné prázdno, ale nachádzajú sa tam „početné prvky posväcovania a pravdy“, „ktoré ako pravé dary Kristovej Cirkvi pobádajú do všeobecnej jednoty“.

Tieto odpovede nesú teda aj silný ekumenický náboj. Štvrtá otázka preto znie: „Prečo Druhý vatikánsky ekumenický koncil prisudzuje pomenovanie ‚cirkvi‛ východným cirkvám oddeleným od plnej jednoty s Katolíckou cirkvou?“ Dokument objasňuje, že spoločenstvo s Katolíckou cirkvou, ktorej viditeľnou hlavou je rímsky biskup a nástupca sv. Petra, nie je nejakým vonkajším doplnkom miestnej cirkvi, ale jedným z jej vnútorných určujúcich princípov. Východným kresťanským spoločenstvám síce prislúcha postavenie miestnych cirkví, ale tento vnútorný určujúci princíp im chýba.

Piata otázka znie: „Prečo koncilové texty a následné dokumenty Magistéria neprisudzujú titul ‚Cirkev‛ kresťanským spoločenstvám, ktoré sa zrodili z reformy 16. storočia?“ Dokument vysvetľuje, že tieto spoločenstvá pri svojom vzniku po jeden a pol tisícročí katolíckej tradície nezachovali apoštolskú postupnosť v sviatostnom kňazstve a obrali sa tak o základný určujúci prvok toho, čo znamená byť Cirkvou. Pre neprítomnosť služobného kňazstva neuchovali tieto spoločesntvá ani pravú a úplnú podstatu eucharistického tajomstva. Preto nemôžu byť podľa katolíckej náuky nazývané cirkvami v pravom zmysle.

Toľko päť otázok, ktoré tvoria prvú, stručnú, časť dokumentu. Druhou je rozsiahly vysvetľujúci komentár. Sekretár Kongregácie pre náuku viery Angelo Amato zdôraznil z neho tri body: „Predovšetkým je tu kontinuita v náuke tradície – koncilovej aj pokoncilovej. Nová tvár Cirkvi neznamená zlom, ale súlad v čoraz primeranejšom chápaní jej jednoty a jedinečnosti. Po druhé, jediná Kristova Cirkev – napriek rozdeleniam – existuje v dejinách Katolíckej cirkvi. Nie je preto správne myslieť si, že Kristova Cirkev dnes už neexistuje na žiadnom mieste alebo že existuje iba ako ideál či budúce zjednotenie rozličných sesterských cirkví, čo sa očakáva a sľubuje od dialógu. Po tretie, stotožňovanie Kristovej Cirkvi s Katolíckou cirkvou neznamená, že by mimo Katolíckej cirkvi bolo ‚cirkevné prázdno‛, pretože v oddelených cirkvách a cirkevných spoločenstvách sú prítomné dôležité cirkevné prvky.“

Kongregácia pre náuku viery týmto dokumentom nadväzuje na svoje predchádzajúce ekleziologické publikácie, z ktorých poslednou bolo vyhlásenie Dominus Jesus z roku 2000. Predtým vydala dva podobné dokumenty v rokoch 1973 a 1992. Týkajú sa koncilových dokumentov, ako je dogmatická koštitúcia Lumen gentium, dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio a dekrét o východných cirkvách Orientalium Ecclesiarum. Tie ďalej rozpracovali pápeži Pavol VI. v encyklike Ecclesiam suam z roku 1964 a Ján Pavol II. v encyklike Ut unum sint z roku 1995.

Nový dokument je však spätý predovšetkým s vyhlásením Dominus Jesus, ktoré si v Jubilejnom roku vyslúžilo veľký ohlas. Podsekretár kongregácie Augustine Di Noia o tom hovorí: „Pracoval som vtedy pre biskupskú konferenciu Spojených štátov, a keď sme dostali v predstihu výtlačky Dominus Jesus, bol som požiadaný, aby som naň biskupov pripravil. Povedal som: ‚Nie je tam absolútne nič nové, biskupi s tým nebudú mať problém‛. Ale, ako viete, reakcia na Dominus Jesus bola extrémne, povedzme tak, útočná, bol to veľmi náročný dokument.
Pozorovali sme, ako ľudia jednoducho nepochopili, že sme nehovorili iba o Kristovi ako všeobecnom Spasiteľovi, ale aj o tom, že Cirkev je tým podstatným prostriedkom, cez ktorý sa Ježišova milosť odovzdáva svetu. A to, ak si spomínate, vyvolalo veľa polemík, zvlášť na ekumenickom poli.
Bol to akýsi budíček: áno, povedal by som, že Dominus Jesus bol výzvou na prebudenie. Tridsať rokov po Druhom vatikánskom koncile sa zdalo, akoby ľudia zabudli na niečo veľmi podstatné, čo koncil uchopil. Práve od tej chvíle začali členovia kongregácie, ale aj iní ľudia, biskupi atď. klásť otázky na túto tému, takže sa kongregácia rozhodla pokračovať v objasňovaní.“

 
Otec Di Nois podčiarkol ako podstatný bod dokumentu potvrdenie toho, že pravá a pôvodná Kristova Cirkev aj dnes reálne existuje v konkrétnej podobe a netreba sa báť, žeby odlúčenie niektorých cirkevných spoločenstiev od Petrovho stolca ohrozovalo samotnú podstatu Cirkvi a jej pôsobenie, takže by viac nejestvovala vo svojej úplnosti a neporušenosti: „Z hľadiska osobnej skúsenosti je veľmi dôležité, že keď idete do Katolíckej cirkvi a stávate sa tam členom spoločenstva, nájdete vo svätej omši, vo sviatosti zmierenia, krstu, birmovania a vo všetkom ďalšom, o čo tam ide, všetko, čím má byť Cirkev podľa Kristovho zámeru, čo on chcel, aby bola.“

Práve takéto vyjasnenie vlastnej identity je základným predpokladom účinného ekumenického dialógu: „Platí, že dialóg nemôže byť príležitosťou na prispôsobovanie alebo zmierňovanie toho, ako naozaj chápeme seba, aby sme tak dosiahli nejaký falošný pocit zhody. Je základnou podmienkou dialógu, aby jeho účastníci mali jasnú svoju vlastnú identitu, čiže aby boli pravdiví. Tak pristupujú k stolu s jasným vyjadrením toho, ako chápu sami seba. V tomto zmysle byť jednoznačný v tom, kto sme, nie je nikdy krokom späť od dialógu, ale je to podstatná podmienka naň. Inak sú výsledky, ktoré by sme dosiahli, ľahko spochybniteľné skutočnou pravdou.“ -te-