Komentár Jozefa Kováčika: Čo má Cirkev na práci...

Americký denník Wall Street Journal si v súvislosti s vydaním dokumentu Smerníc pre pastoráciu na cestách kladie otázku, či Vatikán nemá nič vážnejšie na práci, napríklad vojnové konflikty či hladomor.

Jedno vysvetlenie by tu vraj bolo, tvrdí denník: dokument vytvorila rada na čele s kardinálom Renatom Martinom. Jeho zmysel pre "odľahčené témy" vraj často irituje ostatných cirkevných predstaviteľov.

Nuž, nič nové pod slnkom. Ak nemôžem kritizovať podstatu veci, nájdem si nepodstatné okolnosti, ktoré vnesú negatívny pohľad. Zvlášť, ak ide o náboženstvo, Vatikán, či priamo pápeža. Tentokrát však denník trafil úplne vedľa. Vatikán má na práci dôležité veci. A k tým patrí aj zvrhlosť niektorých ľudí na cestách. Nemožno teda vylúčiť, že sa osobne dotkol i redaktora, ktorý daný článok napísal. Čo je však oveľa zavádzajúcejšie, je tvrdenie, že Vatikán sa nevenuje vojnovým konfliktom či hladomoru. Nik z verejných činiteľov neprotestoval viac a s takou rozhodnosťou proti vojne v Iraku a genocíde v Darfúre, ako Petrov nástupca. Pravidelne a intenzívne. Bežne mysliaci človek to vie. Nevedia to novinári? Alebo to nechcú vedieť?

Zvolil som si tento konkrétny príklad práve preto, lebo sa objavil v článku jedného zo slovenských denníkov. Bol súčasťou inak pozitívneho článku o spomínanom dokumente. Ako by to však bolo, ak by denník, ktorý sa vyprofiloval ako čisto liberálny, mohol priniesť iba pozitívnu informáciu o Cirkvi. Treba byť v úvodzovkách vyvážený. A tak musíme nájsť niečo negatívne. Ale napísať takúto, prepáčte mi za výraz somarinu, to je už o novinárskej cti a úrovni vzdelania.

Daný dokument však má aj ďalšie časti. Jedna z nich sa venuje otázkam spojeným s prostitúciou. Veľmi prezieravo upozorňuje na to, že ak hovoríme o prostitúcii, nemôžeme sa zastaviť iba pri dievčatách a ženách, ktoré postávajú na chodníkoch ulíc. Je potrebné sa zamerať na tých, ktorí tieto služby, ak ich tak chceme nazývať, využívajú, či lepšie povedané- zneužívajú. Je potrebné hovoriť o nich konkrétne, dať ich na verejnosť. Ak by totiž nebolo dopytu, ťažko by bola ponuka. A s tým spojené častokrát násilie a ponižovanie, nevynímajúc vraždy mladých dievčat. Má však spoločnosť toľko sily, aby takýto krok urobila?

V pondelok minulý týždeň som sa vracal zo služobnej cesty. Prichádzal som do Mlynskej doliny a už na jej začiatku lemovalo okraj cesty množstvo áut. Najskôr som sa zľakol, že ide o pohreb významnej osobnosti, nakoľko v blízkosti je najväčší bratislavský cintorín. Bol však večer a tak som od tejto verzie rýchlo upustil. Z omylu ma vyviedol priateľ, ktorý mi z okna svojho auta s humorom zakričal- „Invázia kresťanov“. Pochopil som. V Univerzitnom pastoračnom centre sa konala svätá omša. Nie hocijaká. Po dlhých rokoch sa lúčil jeho správca Milan Bubák a spolu s ním i Gašpar Habara. Pre viaceré generácie študentov vysokých škôl v Bratislave ľudia, ktorí poznačili navždy a hlboko ich životy. Milan dlhé roky trpezlivo sprevádzal študentov v ich bolestiach i radostiach. Sobášil, krstil, slúžil sväté omše, do skorého rána vysluhoval sviatosť zmierenia. Bol otcom, priateľom, bratom. A ak by som chcel parafrázovať výrok z návštevy Ad limina apostolorum, aj Dobrým Samaritánom. Ak by takým nebol, ťažko by pri rozlúčke s ním panovala Invázia kresťanov. Prišli ľudia nielen z Bratislavy, ale ako svedčili značky áut, z celého Slovenska. Je dobré, že vďačnosť v srdciach ľudí na Slovensku nevyhasla. Dielo s názvom UPC je toho živým dôkazom. Nech sa mu i naďalej darí a nech je svedectvom prítomnosti živého Boha.

Začína leto a s ním aj čas oddychu. Potešil som sa aktivite Katolíckych novín, ktoré pripravili prázdninovú prílohu. Nie je to bezvýznamné. Je to práca i investícia navyše. Je však investíciou do budúcnosti. Určite je a bude počas leta o čom premýšľať, ukladať si myšlienky. Urobí tak aj Svätý Otec na horách. Poprajme si, drahí poslucháči, aby tieto chvíle boli pre nás dňami plnosti a nie prázdnoty.