Generálna audiencia: Veľký Kapadóčan sv. Bazil dokázal múdro zladiť službu dušiam a rozjímanie v samote

Vatikán (4. júla, RV) – Na poslednej generálnej audiencii pred mesačnou prázdninovou prestávkou sa dnes pápež Beneikt XVI. stretol s veriacimi v Bazilike sv. Petra a na námestí pred ňou. Vo svojej katechéze im priblížil postavu sv. Bazila, ktorý sa narodil okolo roku 330.
 
„Drahí bratia a sestry! Dnes si chceme pripomenúť jedného z veľkých cirkevných otcov, sv. Bazila, označovaného v byzantských liturgických textoch za ‚svetlo Cirkvi‛. Bol veľkým biskupom 4. storočia, na ktorého s obdivom hľadí ako východná Cirkev, tak západná, a to pre svätosť jeho života, pre znamenitosť jeho náuky, pre harmonickú syntézu jeho špekulatívnych aj praktických darov. (...) Nespokojný so svojimi svetskými úspechmi vo vedomí, že premrhal veľa času v márnosti, on sám vyznáva: ‚V jeden deň, akoby som sa zobudil z hlbokého sna, obrátil som sa k zázračnému svetlu evanjeliovej pravdy... a plakal som nad svojím biednym životom‛ (porov. Ep. 223: s. 32, 824a). Pritiahnutý Kristom začal hľadieť na neho a počúvať iba jeho.“

Sv. Bazil sa tak rozhodol pre mníšsky život v modlitbe, v rozjímaní o svätých písmach a o dielach cirkevných otcov a v charitatívnej činnosti. A to napriek tomu, že predtým študoval u najlepších dobových učiteľov v Aténach a v Konštantinopole. K rozhodnutiu ho priviedla aj výchova v rodine, považovanej za skutočnú domácu cirkev a spoločenstvo svätých. Jeho sestra Makrína sa rozhodla pre mníšsky život už pred ním. Bazil bol vysvätený za kňaza a roku 370 aj za biskupa v Cézarei v Kapadócii v súčasnom Turecku.

Cez kázne a spisy rozvinul intenzívnu pastoračnú, teologickú a literárnu činnosť. Ako konštatoval Benedikt XVI., s „múdrou rozvahou dokázal zladiť službu dušiam a odovzdanie sa modlitbe a rozjímaniu v samote“. Na základe svojej osobnej skúsenosti podporoval zakladanie „bratských“ komunít kresťanov zasvätených Bohu, ktoré často navštevoval. Ústne aj listami, z ktorých mnohé sa zachovali dodnes, ich povzbudzoval, aby žili a rástli v dokonalosti. Z jeho diel potom čerpali rozliční tvorcovia prvých mníšskych regúl vrátane sv. Benedikta, ktorý Bazila považoval za svojho učiteľa.
 
„Sv. Bazil vytvoril v skutočnosti veľmi výnimočné mníšstvo: nie uzavreté pred spoločenstvom miestnej cirkvi, ale otvorené pre ňu. Jeho mnísi boli súčasťou miestnej cirkvi, boli jej oduševneným jadrom, ktoré predčilo ostatných veriacich v nasledovaní Krista a nie iba vo viere a pevné priľnutie k nemu – lásku k nemu – prejavovali predovšetkým v charitatívnych dielach. Títo mnísi, ktorí vlastnili školy a nemocnice, slúžili chudobným a tak ukazovali kresťanský život v jeho úplnosti. Keď Boží služobník Ján Pavol II. hovoril o mníšstve, napísal: ‚Mnohí sa domnievajú, že táto základná štruktúra cirkevného života, ktorou je mníšstvo, bola ustanovená na všetky časy predovšetkým sv. Bazilom; alebo že prinajmenšom nebola vo svojej najvlastnejšej povahe ustanovená bez jeho rozhodného príspevku‛ (apoštolský list Patres Ecclesiae, 2).“

 
Ako biskup a pastier svojej rozľahlej diecézy sa Bazil ustavične staral o ťažké materiálne podmienky, v ktorých žili veriaci; vytrvalo odsudzoval zlá; zasadzoval sa v prospech najbiednejších a najutláčanejších; zasahoval u vládcov, aby zmierňoval utrpenie ľudi, zvlášť po kalamitách; bdel nad slobodou Cirkvi a odporoval mocným aj v obrane práva na vyznávanie pravej viery. To všetko o ňom napísal vo svojej Reči na Bazilovu chválu Gregor Naziánsky. Sv. Bazil vybudoval mnoho nemocníc pre biednych a tak vzniklo „mesto milosrdenstva“, ktoré nesie jeho meno Baziliáda. Predstavuje počiatok moderných nemocničných ustanovizní.
 
„Vedomý si toho, že ‚liturgia je vrcholom, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveń zdrojom, z ktorého sa šíri všetka jej čnosť‛ (Sacrosanctum Concilium 10), sa Bazil stal – popri starostlivosť o uskutočňovanie charitatívnej lásky, ktorá je znakom viery – múdrym ‚liturgickým reformátorom‛ (porov. Gregor Naziánsky, Oratio 43, 34 in laudem Basili: s. 36, 541c). Zanechal nám vskutku veľkolepú eucharistickú modlitbu (alebo anaforu), ktorá sa volá podľa neho, a dal základné pravidlá modlitbe a spevu žalmov: vďaka jeho podnetu ľud miloval a poznal Žalmy a prichádzal modliť sa ich aj v noci (porov. Basilio, In Psalmum 1, 1-2: s. 29, 212a-213c). Tak vidíme, ako liturgia, adorácia, modlitba kráčajú spolu s láskou a vzájomne sa podmieňujú.“

Bazil dokázal nadšene a odvážne odporovať heretikom, ktorí popierali božstvo Ježiša Krista a Ducha Svätého. Preto sa považuje za jedného z veľkých cirkevných otcov, ktorí sformulovali doktrínu o Trojici: jediný Boh, práve preto, že je Láskou, je jedným Bohom v troch osobách, ktoré tvoria tú najhlbšiu jednotu, aká jestvuje, božskú jednotu. V láske ku Kristovi a jeho evanjeliu sa veľký Kapadóčan angažoval aj v odstraňovaní rozdelení vnútri Cirkvi. Usiloval sa, aby sa všetci obrátili ku Kristovi a k jeho slovu ako k zjednocujúcej sile, ktorú musia všetci veriaci poslúchať.
 
„Bazil sa úplne strávil vo vernej službe Cirkvi a v mnohorakej činnosti v rámci biskupskej služby. Podľa programu, ktorý on sám načrtol, sa stal ‚apoštolom a služobníkom Krista, správcom Božích tajomstiev, ohlasovateľom kráľovstva, vzorom a mierou zbožnosti, okom v tele Cirkvi, pastierom Kristových oviec, súcitným lekárom, otcom a živiteľom, Božím spolupracovníkom, Božím roľníkom, budovateľom Božieho chrámu‛ (porov. Moralia 80, 11-20: s. 31, 864b-868b).

 
Toto je program, ktorý svätý biskup zanechal ohlasovateľom Slova – tak včera ako dnes –, program, ktorý sa on sám veľkodušne usiloval uviesť do praxe. Roku 379 sa Bazil, ešte ani nie päťdesiatročný, strávený námahou a askézou, vrátil k Bohu, ‚v nádeji na večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána‛ (De Baptismo, 1, 2, 9). Bol mužom, ktorý žil s pohľadom skutočne upretým na Krista, mužom lásky k blížnemu. Plný nádeje a radosti z viery nám Bazil ukazuje, ako byť skutočne kresťanmi.“ -te-