Generálna audiencia: Katechézy Cyrila Jeruzalemského sú aj dnes vzorom formácie celého človeka

Vatikán (27. júna, RV) – Na dnešnej generálnej audiencii upriamil Svätý Otec pozornosť na sv. Cyrila Jeruzalemského. V jeho živote sa podľa slov Benedikta XVI. stretávajú dva rozmery: pastoračná starostlivosť a nie celkom zámerné zapletenie sa do horúcich sporov, ktoré sužovali východnú Cirkev jeho čias. Cyril sa narodil okolo roku 315 v Jeruzaleme alebo na okolí a dostal výborné literárne vzdelanie zamerané na štúdium Biblie. Za kňaza ho vysvätil biskup Maximus, a keď ten zomrel, vysvätil ho roku 348 za biskupa Akáius, vplyvný metropolita Cézarey v Palestíne, prívrženec ariánov, ktorý dúfal, že Cyril bude v tomto jeho spojencom. Toho preto podozrievali, že získal biskupské menovanie pre styky s arianizmom.
 
„V skutočnosti, Cyril sa veľmi skoro dostal do sporu s Akáiom, a to nielen na vieroučnej pôde, ale aj na právnej úrovni, lebo bránil autonómiu vlastného biskupstva pred cézarejskou metropolou. Počas 20 rokov sa trikrát ocitol vo vyhnanstve: prvýkrát roku 357 rozhodnutím Synody v Jeruzaleme; potom roku 360 Akáiovým pričinením a napokon tretíkrát, najdlhšie – až 11 rokov –, roku 367 z iniciatívy cisára Valenta spriazneného s ariánmi. Až roku 378, po cisárovej smrti, mohol Cyril definitívne zaujať miesto na svojom stolci a znova vniesť medzi veriacich jednotu a pokoj.

 
V prospech jeho pravovernosti, spochybňovanej niektorými vtedajšími prameňmi, hovoria iné zdroje, rovnako staré. Najvierohodnejším spomedzi nich je synodálny list z roku 382, po druhom ekumenickom koncile, ktorý sa konal v Konštantinopole roku 381 a Cyril sa na ňom zúčastnil v úlohe kvalifikovaného člena. V tomto liste poslanom rímskemu pontifikovi východní biskupi oficiálne uznávajú Cyrilovu úplnú pravovernosť, právoplatnosť jeho biskupského svätenia a záslužnosť jeho pastoračnej služby, ktorú ukončila smrť roku 387.“

Cyril Jeruzalemský nám zanechal 24 slávnych katechéz, ktoré predniesol ako biskup okolo roku 350, väčinou v Bazilike sv. hrobu, katechumenom a tzv. photizomenojom. Uvádza ich Prokatechéza. Prvých päť sa potom týka podmienok krstu, odvrátenia sa od pohanských zvykov, sviatosti krstu a desiatich vieroučných právd obsiahnutých v Kréde. Nasledujúcich 13 prestavuje akúsi pokračujúcu katechézu o Jeruzalemskom symbole v antiariánskom duchu. Z posledných piatich, nazývaných mystagogické, predkladajú prvé dve komentár ku krstným obradom a posledné tri sa venujú krizme, Kristovmu telu a krvi a liturgii Eucharistie. Zahŕňajú aj vysvetlenie modlitby Otče náš, čím sa začína uvedenie do modlitby, ktoré Cyril rozvíja paralelne s uvedením do troch sviatostí: krstu, birmovania a Eucharistie.
 
„Základné uvedenie do kresťanskej viery plnilo aj úlohu polemiky s pohanmi, židokresťanmi a manichejcami. Argumentácia sa zakladala na aktualizácii prísľubov Starého zákona, v jazyku bohatom na obrazy. Katechéza bola dôležitým momentom začleneným do širokého kontextu celého života – zvlášť liturgického – v kresťanskom spoločenstve, v ktorého materskom lone sa uskutočňovalo vedenie budúceho veriaceho, sprevádzané modlitbou a svedectom bratov. Cyrilove homílie tvria vo svojom celku systematickú katechézu o znovuzrodení kresťana prostredníctvom krstu. Katechumenovi hovorí: ‚Padol si do siete Cirkvi (porov. Mt 13, 47). Nechaj sa teda chytiť živý; neutekaj, lebo je to Ježiš, kto ťa berie na svoju udicu, aby ti dal nie smrť, ale vzkriesenie po smrti. Musíš teda zomrieť a znovu vstať (porov. Rim 6, 11. 14)... Zomri hriechu a oddnes ži pre spravodlivosť‛ (Procatechesi).“

Z doktrinálneho hľadiska komentuje Cyril Jeruzalemský symbol s odkazom na typológiu Písma, na „symfonický“ vzťah medzi oboma Zákonmi, ústiaci v Kristovi, ústrednom bode vesmíru. Túto typológiu jasne opísal Augustín z Hyppo, keď napísal, že Starý zákon je závojom Nového zákona a v Novom zákone sa zjavuje Starý (De catechizandis rudibus 4, 8).
 
„Morálna katechéza je zakotvená v hlbokej jednote s vieroučnou katechézou: dogma postupne zostupuje do duší, ktoré sú tak povzbudzované premieňať pohanské správanie na základe nového života v Kristovi, krstného daru. ‚Mystagogická‛ katechéza značí napokon vrchol katechézy, ktorý Cyril už neurčuje katechumenom, ale novokrstencom počas veľkonočného týždňa. Viedla ich k tomu, aby pod krstnými obradmi veľkonočnej vigílie objavili tajomstvá, ktoré v nich boli ukryté a teraz sú odhalené. Ožiarení svetlom viery prehĺbenej silou krstu boli novokrstenci konečne schopní lepšie ich pochopiť v obradoch, ktoré konečne slávia.“

V prípade krstencov gréckeho pôvodu sa Cyril zvlášť zameriaval na ich vizuálne schopnosti a usiloval sa ich viesť od rítu k tajomstvu. Využíval pritom psychologický účinok prekvapenia a zážitku veľonočnej noci. Vo svojej Druhej mystagogickej katechéze vysvetlil tajomstvo krstu takto: „Trikrát ste boli ponorení do vody a zakaždým ste sa vynorili, čo symbolizuje tri dni Kristovho pochovania a napodobňuje tak nášho Spasiteľa, ktorý strávil tri dni a tri noci v lone zeme (porov. Mt 12, 40). Prvým vynorením sa z vody ste oslávili spomienku prvého dňa, ktorý Kristus strávil v hrobe, ako ste prvým ponorením vyznali prvú noc strávenú v hrobe: ako ten, kto je v noci, nevidí, a kto je, naopak, vo dni, teší sa zo svetla, tak aj vy. Kým kedysi ste boli ponorení v noci a nevideli ste nič, keď ste znovu vstali, ocitli ste sa v plnom dni. Tajomstvo smrti a zrodenia, táto voda spasenia bola pre vás hrobom i matkou... Pre vás... sa čas na smrť zhoduje s časom na narodenie: v jednom a tom istom čase sa stali obe udalosti“ (Seconda Catechesi Mistagogica, 4).
 
„Tajomstvo, ktoré tu treba pochopiť, je Boží plán, ktorý sa uskutočňuje prostredníctvom spásnych činov Krista v Cirkvi. K mystagogickej dimenzii sa pripája dimenzia symbolov, vyjadrujúcich duchovný zážitok, ktorý cez ne ‚prepuká‛. Cyrilova katechéza – založená na troch opísaných zložkách: vieroučnej, morálnej a, napokon, mystagogickej – ústí do globálnej katechézy v Duchu. Cez mystagogickú dimenziu sa predchádzajúce dve uskutočňujú a nasmerúvajú na sviatostné slávenie, v ktorom sa uskutočňuje spása celého človeka. Ide tak napokon o celostnú katechézu, ktorá je – zahŕňajúc telo, dušu i ducha – príznačná aj pre katechetickú formáciu kresťanov dnes.“ -te-