Cirkev a svet: Augustové voľby by mohli Togo výrazne posunúť k demokracii

Togo (25. júna, RV) – Včera sa v africkom štáte Togo mali konať parlamentné voľby. Pre logistické, technické a finančné ťažkosti ich však preložili na 5. august. Ide totiž o veľmi významný krok v živote krajiny, od ktorého si medzinárodná spoločnosť sľubuje rozhodný posun k demokratickým štandardom a príležitosť na návrat domov pre 8-tisíc obyvateľov Toga. Tí sa nachádzajú na hraniciach so susedným Beninom a Ghanou už od roku 2005. Utekali pred násilnosťami rozpútanými po smrti diktátora a po následných zmanipulovaných prezidentských voľbách. O tom, v akej situácii sa Togo nachádza dnes, hovorili miestni bikupi so Svätým Otcom v rámci minulotýždňovej úradnej návštevy Ríma Ad Limina Apostolorum.
 
Spoločensko-politické napätie povoľuje

 
Togo je veľmi podobné Slovensku: má o niečo viac ako 56-tisíc kilometrov štvorcových a 5,5 milióna obyvateľov. Aj v dejinách by sme našli spoločné črty: v stredoveku ho postupne osídľovali rozličné okolité kmene a vládli mu rôzni králi, takže sa počas kolonizácie stalo ľahkou korisťou európskych štátov. Ako prví prišli Portugalci, potom si naň robili nárok Angličania, Francúzi a Nemci. Hlavným záujmom kolonizátorov bol obchod s otrokmi a portugalskí otrokári tak vytvorili zvláštne spojenie medzi africkým štátikom a juhoamerickou Brazíliou, kam Togáncov vyvážali. V 18. storočí sa zrazu z Brazílie začalo do Toga vracať mnoho tzv. afrobrazílčanov s typickými brazílskymi menami ako De Souza, d´Alveida, Olimpio do Silveira, do Rego...

Togo znamená v jednej z miestnych rečí zhruba „ísť k vode“ a štát dostal toto pomenovanie od kmeňa Ewe, ktorý sa tam usadil v 11. storočí. V Togu sa darí kakau, káve a bavlne, čo využili najmä nemeckí kolonizátori, ktorí krajinu získali na prelome 19. a 20. storočia. Zaviedli používanie najmodernejších technológií, vybudovali infraštruktúru, ktorá sa radila medzi najdokonalejšie v Afrike, a vytvorili tak tzv. Musterkolonie, čiže vzorovú kolóniu. Po prvej svetovej vojne však Spojené národy Togo rozdelili: západ Angličanom, východ Francúzom. Anglické Togo sa osamostatnilo roku 1956 pod názvom Ghana, francúzske Togo získalo samostatnosť roku 1960 ako Republika Togo. Preto je tam dodnes oficiálnym jazykom francúzština.

Prvý zvolený prezident však nevládol dlho, lebo už o tri roky nastal štátny prevrat – prvý v Afrike – a nasledovala vojenská diktatúra, na čele ktorej stál od roku 1967 až do svojej smrti roku 2005 seržant Étienne Gnassingbé Eyadéma. Medzinárodný tlak Eyadému načas donútil vzdať sa, ale po sérii politických atentátov a vrážd, keď sa krajina ocitla na pokraji občianskej vojny, ho ľud v zmanipulovaných voľbách pomerom hlasov 96 percent znova postavil do čela krajiny, a tak Eyadém vládol s prestávkou rovných 38 rokov. Po jeho smrti vojsko dosadilo na prezidentský stolec jedného z jeho početných synov Faura Gnassingbého. Aj toho medzinárodné spoločenstvo napokon donútilo usporiadať demokratické voľby. Ľudové manifestácie však boli krvavo potlačené, tisíce obyvateľov ušli pred násilnosťami do susedných štátov a zmanipulované voľby napokon aj tak vyhral Faure Gnassingbé, ktorý vládne dodnes. Európska únia pre nedodržiavanie demokratických štandardov od roku 1993 pozastavila Togu pomoc, ktorú práve v tomto čase obnovila. Prípravu na blížiace sa augustové voľby sprevádza pokojná atmosféra a medzinárodné spoločenstvo dúfa, že politické a spoločenské napätie v Togu konečne povoľuje.
 
Cirkev sa zastáva demokracie, žien, vidieka...

 
Dejiny Cirkvi v Togu sa začínajú rokom 1882, keď do krajiny prišli otcovia z tzv. Afrických misií z Lyonu. V Togu bola založená misia, roku 1902 bola posvätená katedrála v meste Lomé, vznikol tam apoštolský vikariát, neskôr apoštolská prefektúra a postupne sa sformovalo súčasných sedem diecéz. Svätý Otec Ján Pavol II. navštívil Togo počas svojej africkej cesty v októbri 1985.

Cirkev v Togu je aktívnou súčasťou občianskej spoločnosti, ktorá je ešte veľmi nezrelá a iba sa formuje. Počas diktatúry seržanta Eyadéma sa kresťanské organizácie spojili napríklad vo vyhlásení proti „paródii na demokraciu“, ktoré vydali pri príležitosti neslobodných volieb roku 2003 v Paríži. Otvorene hovorili o „atmosfére strachu, ktorá ľuďom nedovoľuje vyjadriť sa slobodne“. Po krvavých voľbách roku 2005 vydali biskupi v Togu apel na medzinárodnú spoločnosť, aby nezabúdala na viac než 36-tisíc utečencov. Vo vyhlásení s názvom O úteche a nádeji písali, že sa postia, modlia a obetujú za mier v Togu, a povzbudzovali obyvateľov, aby „napriek znášanému utrpeniu nestrácali odvahu“.

Medzinárodná organizácia františkánov Franciscan Internacionalis zasa roku 2004 na základe vlastných informácií o porušovaní ľudských práv v Togu požiadala Organizáciu Spojených národov o vyslanie delegácie do krajiny. Ako tvrdili františkáni, politickí vodcovia „zosmiešňujú slobodu vyjadrovania a informáci, novinári sú čoraz častejšie zastrašovaní, mučení a ohrozovaní“. Podobne zastrašovaní boli v tom čase aj cirkevní predstavitelia a mnohí členovia organizácií na ochranu ľudských práv boli prinútení opustiť krajinu, aby sa vyhli prenasledovaniu.

Medzi pastoračné priority Cirkvi v Togu patrí dôstojnosť ženy. Až tretina obyvateľov totiž aj v súčasnosti vyznáva tradičné africké náboženstvá, a ani tí, ktorí sa obrátia na katolicizmus, nezanechávajú polygamiu. Ženy sa často považujú za osoby druhej kategórie. Cirkev sa ďalej stará aj o práva roľníkov, lebo Togo v posledných rokoch zaznamenáva výrazný exodus vidieckeho obyvateľstva do miest. Zakladajú sa preto katolícke vidiecke združenia na podporu vidieckej ekonomiky. Dôležitou oblasťou cirkevného pôsobenia v krajine je tiež medzináboženský dialóg, lebo popri 28 percentách katolíkov, 10 percentách protestantov a 10 percentách iných kresťanských vierovyznaní žije v Togu 14 percent moslimov.

Biskup Djoliba: Zastávame sa svojho ľudu

Na všetky tieto aspekty spoločensko-politickej situácie v Togu sme sa spýtali predsedu tamojšej biskupskej konferencie Ambriosa Djolibu, biskupa diecézy Sokodé.
„Cirkev v Togu momentálne žije v pokojnej atmosfére, v ktorej sa všetci usilujú znovu dosiahnuť a vážiť si pokoj. Cirkev veľmi prispela k nastoleniu mieru a k pomoci tým, ktorí boli zasiahnutí spoločensko-politickými nepokojmi. Je otvorená ľuďom, ktorí trpia.“

Cirkev v Togu je známa tým, že sa často vyjadruje k zákonom smerujúcim proti morálke...
„To je normálne. Keď sa do dôsledkov zastávame svojho ľudu, potrat chápeme tiež ako niečo, čo mu ubližuje a čo sa nemôže takto infiltrovať do ducha národa. Mladé dievčatá sú s potratovým zákonom spokojné, ale národ s ním nemôže súhlasiť. Intervenovali sme preto u prezidenta, ktorý nám povedal, že hlasovanie o zákone je vecou parlamentu a že požiada parlament, aby diskusiu o ňom rozšíril. Ide tu o budúcnosť národa, o budúcnosť našej krajiny. Život sa musí ctiť. V Afrike, kde všetci hľadajú život, je protirečením, že sa tu tento život tak ľahko ničí. Koľko je párov, ktoré nemajú deti a s bolesťou po nich túžia, a tí, ktorí ich môžu mať, ničia život! Čo má toto znamenať?“

Ako chce Cirkev na túto situáciu reagovať?
„Našou úlohou je výchova: vychovávať ľudí, aby prijali svoju zodpovednosť. Vychovávať ich z občianskeho aj náboženského hľadiska, lebo potrebujeme formovať svedomia, aby boli ľudia zodpovední sami za seba. Práve sme vydali pastoračný list na túto tému. Voľby sa blížia. Vydáme ešte jeden list, aby sme nasmerovali našich kresťanov a všetkých ľudí dobrej vôle. Neklesáme na duchu, lebo keď sa niečo deje, ľudia očakávajú, že budeme hovoriť. Preto využívame príležitosť, aby sme povedali to, čo je správne a podstatné.“

Biskup Djoliba vedie diecézu s prevahou moslimského obyvateľstva. Napriek tomu je však spokojný, a to aj s povolaniami, ktoré Togo ešte, vďaka Bohu, má – on sám pošle každý rok do seminára 2-3 bohoslovcov. Aká je jeho skúsenosť so spolužitím s vyznávačmi islamu?
„Pestujeme ľudské kontakty, žijeme spolu, v základných hodnotách sa zhodujeme. No nemôžem povedať, že by šlo o niečo naozaj organizované. V mojej diecéze Sokodé nemáme s moslimami osobitné problémy. Vzťahy sú dobré. Ľud ako taký je veľmi pohostinný, a keď prežívame dôležité udalosti, prídu oni k nám a naopak. Spolužitie je teda pokojné. Teraz napríklad staviame most, do čoho sa zapájajú všetci, moslimovia aj kresťania, a pracujú spoločne.“
 
Minulotýždňová úradná návšteva biskupov Toga Ad Limina Apostolorum vyvrcholila stretnutím so Svätým Otcom Benediktom XVI. Ten im pripomenul, že „na to, aby sme vytvorili úplne zmierenú spoločnosť, je nevyhnutné vychádzať z Krista“. Zdôraznil pritom trojaké zmierenie: národné, vnútrocirkevné a medzináboženské.
 
Benedikt XVI.: Prijmite osobu Krista vo všetkých rozmeroch

 
„Už pri rozličných príležitostiach ste prispeli k dialógu národného zmierenia a upozorňovali ste všetkých na potrebu spoločného dobra vo viere v Božiu i ľudskú pravdu. Nech Pán požehnáva ovocie týchto úsilí, aby Togo spoznalo prosperujúci život v harmónii a v bratstve. Avšak ani samotný cirkevný život nie je uchránený od situácií, ktoré spôsobujú starosť. Vaše snahy o podporu jednoty vnútri biskupskej konferencii sú znakom, že viditeľné spoločenstvo Kristových učeníkov je základnou podmienkou, ktorú treba chrániť, aby bolo svedectvo Cirkvi dôveryhodné. Kňazi a biskupi sú povolaní, aby v pravde pracovali na zmierení vnútri Cirkvi aj medzi obyvateľmi Toga.“

Ďalšou dôležitou úlohou Cirkvi v Togu je podľa Benedikta XVI. dialóg s moslimami. Vzťahy s nimi označil za „nevyhnutné na porozumenie a súlad medzi všetkými občanmi“. Mali by sa budovať na „lepšom vzájomnom sebapoznaní v láske a v prave“. Osobitnú tiež biskupov upozornil na pastoráciu rodiny. Evanjelizácia by mala mladým pomôcť objaviť význam „jediného a verného“ zväzku, a preto je potrebné venovať špeciálnu pozornosť „výchove párov“. Ako uzavrel Svätý Otec, Togo potrebuje prijať „osobu Krista vo všetkých rozmeroch svojej existencie“, a tak sa „zakoreniť vo viere“. -te-