Benedikt XVI. a Chryzostomos II.: Dnešný človek potrebuje naše spoločné svedectvo

Vatikán (16. júna, RV) – Katolícki teológovia so záujmom o modernú gréčtinu a pravoslávnu liturgiu dostali dnes ponuku štipendií na Cypre. Tlmočila ju hlava tamojšej Pravolávnej cirkvi arcibiskup Chryzostomos II. pápežovi Benediktovi XVI. počas dnešnej audiencie, ktorou vyvrcholila arcibiskupova týždňová návšteva v Ríme. Svätému Otcovi sa poďakoval za štipendiá Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov pre cyperských laikov i klerikov na pápežských univerzitách a ponúkol mu spätný dar ako prejav vďaky. Obaja cirkevní predstavitelia podpísali Spoločné vyhlásenie a Chryzostomos II. pozval Benedikta XVI. na návštevu Cypru.

Pripomenul 35. výročie nadviazania oficiálnych diplomatických vzťahov medzi krajinou a Svätou stolicou a požiadal ho o podporu trpiacej vlasti. Apeloval na pápeža ako na syna nemeckého národa, tiež donedávna rozdeleného. „Ľudské práva sa porušujú, pamiatky ničia, diela nášho duchovného dedičstva sa stávajú predmetom medzinárodného obchodu a rozdelenie posledného hlavného mesta Nikózie akoby chcelo trvať donekonečna,“ vyhlásil cyperský pravoslávny arcibiskup na margo tureckej okupácie severnej časti ostrova. „Kto vypočuje náš spravodlivý nárek a zdvihne hlas na protest voči mocnárom krajiny, ktorí zneužívajú Kristovo meno, ale ostávajú hluchí voči zákonu lásky?“ zvolal Chryzostomos II.

Benedikt XVI. označil za jediné riešenie to, ktoré objavil už slávny biskup Epifánio z Costanzy, neskôr nazývanej Salamína a dnes Famagosta, kde bojoval proti ariánom a pneumatómachom.
 
„Ako dobrý pastier viedol Epifánio svoje stádo, aby sa od Krista učilo pravdy, ktorým treba veriť, cestu, ktorú treba prejsť, a úskalia, ktorým sa treba vyhnúť. To je metóda platná aj dnes pri ohlasovaní evanjelia, zvlášť novým generáciám, silno ovplyvňovaným myšlienkovými prúdmi protirečiacimi evanjeliovému duchu. Cirkev sa ocitá pred úlohou čeliť na začiatku tohto tretieho tisícročia výzvam a problémom nie veľmi odlišným od tých, s ktorými sa musel pasovať pastier Epifánio. Ako vtedy, aj dnes treba pozorne bdieť, aby sme ustrážili Boží ľud pred falošnými prorokmi, pred omylmi a povrchnosťou ponúk, ktoré sú v rozpore s náukou božského Majstra, nášho jediného Spasiteľa. Zároveň je naliehavé nájsť nový jazyk na ohlasovanie viery, ktorý by nás spojil, spoločný jazyk, duchovný jazyk schopný verne prenášať zjavené pravdy, čím by nám pomohol v pravde a láske obnoviť spoločenstvo medzi všetkými členmi jediného Kristovho tela. Táto nevyhnutnosť, ktorú všetci pozorujeme, nás pobáda bez ustania pokračovať v teologickom dialógu medzi Katolíckou a Pravoslávnou cirkvou v jej celku; orientuje nás na používanie účinných a stabilných nástrojov, aby bolo bohatstvo spoločenstva v živote a v poslaní našich cirkví neprerušené a podnetné.“

 
Stretnutie s Chryzostomom II. označil Benedikt XVI. za „dar Boha trpezlivosti a potechy“ a za výnimočne dôležité v čoraz intenzívnejšom úsilí o plné spoločenstvo, po ktorom tak túžil Ježiš Kristus. „Po storočiach nie priam bratského správania znova budujeme mosty zmierenia, spolupráce a lásky!“ vyhlásil pravoslávny arcibiskup. Zdôraznil však, že tak ako sa rozdelenie Cirkví napĺňalo počas stáročí „nahromadených nedorozumení“, tak obnovenie obojstrannej dôvery a opätovné zjednotenie si vyžaduje čas. Spoločnou úlohou kresťanských cirkví je však už dnes vydávať svedectvo lásky pred svetom.
 
„Spoločnosť i človek našich čias sú smädní a hľadajú. Majú hodnoty a zásady, tradície a zvyky, ktoré sa vytvárali vo svetle evanjelia a pod múdrym vedením cirkevných otcov i ďalších osobností Cirkvi, ale nedokážu rozoznať Kristovu prítomnosť a silu jeho vykupiteľského posolstva. Odmietajú základný význam kresťanských koreňov Európy: to je hodina Cirkvi a novej evanjelizácie, hodina misie ad intra! Avšak bez spolupráce cirkví v Európe a bez nášho spoločného kresťanského svedectva dosiahne nepochybne len málo vecí dobrý výsledok a mnohé osamelé úsilia jednotlivých cirkví a kresťanských vyznaní sú, žiaľ, odsúdené na neúspech. Dnešná globalizovaná doba však namiesto toho, aby pozitívne ovplyvňovala kresťanské európske myslenie, akoby odmietala historickú všeobecnosť kresťanského posolstva a odsúvala jeho dynamiku a účinnosť na okraj. Sekularizácia, pôžitkárstvo, zbožšťovanie technológie a bezbožnej vedy mätú nášho blížneho a vedú ho nevyhnutne do existenčnej beznádeje. Úzkostlivo znie jeho volanie: Pane, a ku komu by sme išli? (Jn 6, 68).“ -te-