Drahý brat, sestra,
vítam ťa na vlnách rozhlasu. Dnes chcem spolu s Tebou uvažovať o Eucharistii. O eucharistii,
ktorú možno vnímať ako obetu, spoločenstvo a v neposlednom rade ako pokrm, ktorý dáva
život duši. Toto slovo je adresované ľuďom, ktorí sa vo svojom živote vyrovnávajú
s rôznymi formami utrpenia a bolesti. Zdá sa, že bez viery a eucharistie ani nie je
možné, aby si nachádzal zmysel v tom, čo prežívaš. Môžeš sa namáhať zo všetkých síl,
ale bez viery a eucharistie neobjavíš zmysel utrpenia a bolesti. Pre ilustráciu ti
ponúkam nasledujúce prirovnanie. Iste sa ti už stalo, že si vo svojom živote pocítil
hlad. Veľmi dobre vieš, aký je to pocit. Ide o pocit, ktorý sa veľmi často spája s nepríjemnosťou,
taká nepríjemnosť, ktorá sa prejavuje ako najčastejší príznak hladu sú žalúdočné kŕče.
Aby si sa vyhol spomínanej nepríjemnosti usiluješ sa nájsť niečo, čo ťa nasýti...
Čo urobíš? S najväčšou pravdepodobnosťou siahneš po pokrme, ktorý možno považovať
za najvzácnejší a nikdy nesmie chýbať na stole. Áno, je to tak, nemyslím na nič iné
ako na chlieb. Tak ako pre nasýtenie, ktoré osoží telu, potrebujeme chlieb, tak pre
život duše a aj pre život vo všeobecnosti potrebujeme vieru v Krista, ktorý je obetou,
spoločenstvom, resp. je v strede každého spoločenstva, ktorým je Cirkev a je pokrmom,
ktorý sýti, ktorý sa dotýka nášho jazyka a bezprostredne nášho často zraneného vnútra,
aby sa daroval a aby daroval našej duši život, ktorý nie je pominuteľným, ale večným,
teda nikdy nekončiacim životom. Životom v plnosti.
Uvažujme aspoň na chvíľu
o spomenutých troch aspektoch ako možno vnímať Eucharistiu. Tri aspekty sa spájajú
do jedného celku. Lebo uvažovať o eucharistii, neznamená nič iné, ako uvažovať o Kristovi.
Ak uvažujeme o Eucharistii ako o obete, potom je možné povedať, že v okamihu obety
sa Kristus stáva Baránkom, ktorý aj takýmto spôsobom prechádza popri tebe a hľadá
spôsob, ako sa dotknúť tvojho vnútra, ako vstúpiť do tvojho života a stať sa tvojím
sprievodcom, kráčať vedľa teba na ceste života. Nie je potrebné ti pripomínať, že
Ježiš uskutočnil najdokonalejšiu obetu na dreve kríža. Bolo to vo chvíli, keď v poslušnosti
vyplnil vôľu Otca a preliatím krvi obetoval za nás svoj život. Pri sv. omši sa denne
uskutočňuje nekrvavá obeta, Kristus sa dlaňami kňaza láme za život sveta a človeka
v ňom. Nie len emauzskí učeníci boli tí, ktorí si mysleli, že Veľkým piatkom sa všetko
skončilo. Ježiš zomrel a Jeho smrťou zhasla všetka nádej. Možno si vo svojom vnútri
tento pocit nadobudol aj Ty sám... Ale slová Písma nás uisťujú o Ježišovej neustálej
prítomnosti medzi nami a uprostred nás: „Ja som s Vami po všetky dni, až do skončenia
sveta...“ Práve v tomto vyjadrení sa myslí na Eucharistiu. Ježiš sa láme a dáva, aby
nám dal príklad ako uskutočňovať obetu. Uskutočniť obetu podľa vzoru Ježiša aj pre
teba znamená v istom zmysle byť baránkom a do tejto obety vložiť celého seba, lebo
polovičná obeta bolí a krváca, ale celá teší a oslobodzuje, teda vedie k radosti a k pravej
slobode ducha, po ktorej síce všetci túžime, ale žiaľ nedokážeme ju žiť a uskutočňovať,
pretože žijeme v dobe, ktorá veľmi ovplyvňuje naše myslenie, cítenie, i konanie. Každá
obeta je spojená s bolesťou. Je potrebné pripustiť skutočnosť, že pre väčšinu z nás
je bolesť nepríjemná a preto sa v istom zmysle bojíme „lámania sa pre druhých“. Obetu
možno vnímať ako čin, cez ktorý svet dostáva nejaké hodnoty.
Je dobré, že sa
obeta eucharistie uskutočňuje v spoločenstve. Pretože známkou skutočného spoločenstva
je láska. Nik nemá väčšej lásky ako Kristus a práve tá Jeho láska pohýna ostatných,
teda nás, ktorí sme prítomní pri lámaní chleba. Bolo by smutné, keby to tak nebolo.
V tom prípade by sme sa mohli pokojne označiť za mŕtvych, pretože v nás neprúdi život,
ktorý ponúka Ježiš. Áno, eucharistia nás učí milovať. A aj schopnosť mať rád možno
intenzívne vnímať ako prechod Baránka, ktorý prešiel popri nás, aby nám daroval túto
milosť. Je na nás, či tento prechod budeme vnímať intenzívne, alebo ho necháme len
tak, bez povšimnutia. Musíme rátať s tým, že prechod Baránka v takejto podobe sa už
viac nezopakuje...
Pri obete sv. omše kňaz hovorí: Vezmite a jedzte, toto je
moje telo, ktoré sa obetuje za Vás. Vezmite a pite, toto je moja krv, ktorá sa vylieva
za Vás... Slová premenenia sú Ježišovou ponukou pre teba. Pre každého jedného z nás.
Ježiš nás vyzýva, aby sme sa sýtili ním samým. Hľa, kam až siaha Jeho láska! Máme
možnosť sýtiť sa Ježišom, aby sme zo svojej často krát púšte života urobili oázu pokoja.
Len ak sme nasýtení, vieme byť rozvážni, vieme správne hodnotiť udalosti dní. Ale
čo je najdôležitejšie, vieme dať zmysel každej forme utrpenia a bolesti. Pretože je
tu Kristus, ktorý ešte pred nami toto všetko skúsil. Veď nakoniec žiadna ruža nevyrastie
bez tŕnia a nemohli by sme vnímať jej krásu a cítiť jej vôňu. Usiluj sa, aby si sa
častejšie sýtil týmto pokrmom. Aby si si zamiloval Jeho chuť, lebo je to chuť lásky.
Nech ti nesčervivie a nezapácha ako manna na slnku, ale nech je pre teba slnkom do
dní temnoty. Bože, ktorý si obetou, spoločenstvom a pokrmom. Si eucharistiou. Nech
ťa chvália moje ústa za tento výnimočný dar, za život, ktorý vo mne prúdi. Nauč ma
schopnosti lámať sa pre dobro iných úplne celá a nie iba polovičato. Túžim po pravej
láske, ktorá je mostom k druhým ľuďom a ktorá mi pomôže pochopiť zmysel utrpenia a bolesti.
Daj, nech si zamilujem túto chuť lásky, lebo iba ona ma naučí pravej slobode ducha. Ivana
Mochorovská