Týždeň so Svätým Otcom

Vatikán (8. júna, RV) - Uplynulú nedeľu, na slávnosť Najsvätejšej Trojice, pápež Benedikt XVI. svätorečil na námestí sv. Petra štyroch blahoslavených. Vo svojej homílii sa zameral na skutočnosť svätosti na pozadí nedeľných liturgických textov. Z prvého čítania z Knihy prísloví vyzdvihol „božiu Múdrosť, ktorá sa prejavuje vo vesmíre v mnohých a rozličných aspektoch krásy, avšak hlavne prostredníctvom svätých. V úryvku z listu apoštola Pavla Rimanom nachádzame podobný obraz: obraz božej lásky, ktorá je rozliata v srdciach svätých, teda pokrstených, skrze Ducha Svätého, ktorý je im daný (por. Rim 5,5). Prostredníctvom Krista prichádza dar Ducha Svätého, „Osoba – láska, Osoba – dar, ako to definoval boží služobník Ján Pavol II. vo svojej encyklike Dominum et vivificantem (Enc. Domininum et vivificantem, 10). Skrz Krista, boží Duch v nás uskutočňuje zrod nového „svätého“ života. Duch vkladá do sŕdc veriacich božiu lásku v takej konkrétnej podobe, akú mal v živote Ježiša z Nazareta. Tak sa uskutočňuje to, o čom hovorí svätý Pavol v liste Kolosanom: „Kristus vo vás, nádej slávy“ (1,27). Súženia nie sú v rozpore s touto nádejou, ba naopak prostredníctvom „trpezlivosti“ a „osvedčenej čnosti“ ju napomáhajú uskutočniť ako Ježišovu cestu, cestu Kríža. Tú istú perspektívu, totiž, že Božia múdrosť vtelená v Kristovi prostredníctvom Ducha Svätého, nám predkladá aj Evanjelium: Boh Otec pokračuje zjavovať svoj plán lásky prostredníctvom svätých. (...) Každý jeden svätý má účasť na bohatstve Krista, ktoré pochádza od Otca a ktoré sa prejavuje vo vhodnom čase. Je to stále tá istá Ježišova svätosť, je to vždy On, Svätý, ktorého Duch stvárňuje vo „svätých dušiach“ vytvárajúc tak z nich Ježišových priateľov a svedkov jeho svätosti.“
 Na stredajšej generálnej audiencii sa Svätý Otec sústredil na život a pôsobenie ďalšej z veľkých osobností ranej Cirkvi – afrického biskupa sv. Cypriána, ktorý žil v III. storočí. Pôvodne bol pohanom a na kresťanstvo konvertoval vo veku 35 rokov. Ako uviedol Benedikt XVI., Cyprián bol hneď po svojom obrátení zvolený do kňazského stavu a do hodnosti biskupa. V krátkom čase trvania svojho episkopátu čelil prvým dvom prenasledovaniam, schválených cisárskym ediktom - Déciovmu (250) a Valeriánovmu (257-258). V týchto zložitých okolnostiach Cyprián ukázal výnimočné riadiace schopnosti.

 
„Bol prísny, ale nie neoblomný voči odpadlíkom,- zdôraznil Svätý Otec vo svojej katechéze, - umožňujúc im odpustenie po príkladnom pokání. Bol neoblomný voči Rímu v obraňovaní zdravých tradícií africkej Cirkvi, bol veľmi ľudský a naplnený autentickým evanjeliovým duchom v povzbudzovaní kresťanov k bratskej pomoci pohanom počas moru. Vedel udržať správnu mieru v pripomínaní veriacim, ktorí boli príliš ustráchaní stratiť život a pozemské dobrá, že pre nich pravý život a pravé dobrá nie sú tie z tohto sveta; bol neporaziteľný v boji proti nesprávnym zvykom a hriechom, ktoré ničili morálny život, predovšetkým proti lakomstvu.“

Cyprián napísal mnohé traktáty a listy späté s jeho pastoračnou službou. Málo inklinoval k teologickým špekuláciám, písal predovšetkým to, čo bolo potrebné k budovaniu komunity a k dobrému správaniu sa veriacich. „Vskutku, Cirkev je témou, ktorá mu bola najdrahšia – pokračoval Svätý Otec vo svojej katechéze - Rozlišuje medzi „viditeľnou Cirkvou“, čiže hierarchickou a „Cirkvou neviditeľnou“, čiže mystickou. Výrazne však potvrdzuje, že Cirkev je iba jedna, postavená na Petrovi. Nepoľavuje v opakovaní, že „kto opustí Petrov stolec, na ktorom je postavená Cirkev, nech sám seba neklame, že je ešte stále v Cirkvi“ (Jednota Katolíckej cirkvi, 4). Cyprián vie veľmi dobre, a aj to formuluje veľmi rozhodnými slovami, že „mimo Cirkvi nie je spásy“ (Epistola 4,4 a 73,21), a že nemôže mať Boha za Otca ten, kto nemá Cirkev za matku“ (Jednota Katolíckej cirkvi, 4). Legitímnou charakteristikou Cirkvi je jednota, symbolizovaná Kristovou tunikou bez švov (ibid., 7): jednota, o ktorej hovorí, že nachádza svoj základ v Petrovi (ibid., 4) a svoje dokonalné uskutočnenie v Eucharistii (Epistola 63,13). „Je jeden Boh, jeden Kristus“, povzbudzuje Cyprián, „jedna je jeho Cirkev, jedna viera, jeden kresťanský ľud, zjednotený tmelom svornosti. A nemôže byť rozdelené to, čo je jedno vo svojej prirodzenosti“ (Jednota Katolíckej cirkvi).

Svätý Otec sa vo svojej katechéze dotkol aj Cypriánovho učenia o modlitbe, keď povedal: „Mám rád predovšetkým jeho knihu „Otčenáš“, ktorá mi veľmi pomohla lepšie pochopiť a tiež sa lepšie modliť Modlitbu Pána. Cyprián učí, že práve v tejto modlitbe je kresťanovi darovaný správny spôsob modlitby a zdôrazňuje, že táto modlitba je v množnom čísle, „keďže ten, kto sa modlí, sa nemodlí iba za seba“. Naša modlitba – píše – je verejná a spoločná a keď sa modlíme, nemodlíme sa za seba, ale za celý ľud, pretože s celým ľudom sme jedno“ (Modlitba Pána 8). Tak sa osobná a liturgická modlitba ukazujú ako pevne prepojené. Ich jednota vychádza zo skutočnosti, že obe odpovedajú na to isté Božie slovo. Kresťan nehovorí „Otče môj“, ale „Otče náš“, hoci aj v samote zavretej izby, pretože vie, že na každom mieste a za každých okolností je súčasťou jedného Tela.“

Cyprián podľa Benedikta XVI. patrí do koreňov tej úrodnej teologicko-spirituálnej tradície, ktorá vidí privilegované miesto modlitby v „srdci“. Podľa Biblie a cirkevných otcov je srdce vskutku tým najdôvernejším, čo je v človeku, miestom, kde prebýva Boh. V ňom sa napĺňa stretnutie, v ktorom Boh hovorí k človeku a človek počúva Boha, človek hovorí k Bohu a Boh počúva človeka: a toto všetko skrze jedinečné božské slovo. – ls –