2007-06-01 11:16:21

Týždeň so Svätým Otcom


RealAudioMP3 Vatikán (1. júna, RV) - V nedeľnom príhovore pred modlitbou Raduj sa nebies kráľovná, Svätý Otec upriamil svoju pozornosť na slávnosť Turíc a nato, čo možno vypozorovať z tejto spásonosnej udalosti vzhľadom na Cirkev, keď povedal: „slávime dnes veľký sviatok Turíc, ktorého liturgia nás pozýva k opätovnému prežitiu narodenia Cirkvi, ako o tom píše svätý Lukáš v Skutkoch apoštolov (2, 1 – 13). 50 dní po Veľkej noci, Duch Svätý zostúpil na spoločenstvo učeníkov, ktorí „jednomyseľne zotrvávali na modlitbách“ spolu s „Ježišovou matkou Máriou“ a  dvanástimi apoštolmi (por. Sk 1, 14, 2,1). Môžeme teda povedať, že Cirkev datuje svoj slávnostný zrod spolu so zoslaním Ducha Svätého. V tejto výnimočnej udalosti nachádzame podstatné a určujúce aspekty Cirkvi. Cirkev je jedna ako spoločenstvo, ktoré je „jednomyseľne“ zhromaždené na Turíce a má „jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4,32). Cirkev je svätá nie pre vlastné zásluhy, ale preto, lebo je oživovaná Duchom Svätým, upriamuje svoj zrak na Krista, aby sa stala podobná jemu a jeho láske. Cirkev je katolícka, pretože Evanjelium je určené pre všetky národy a preto už od začiatku Duch Svätý spôsobuje, že hovorí všetkými jazykmi. Cirkev je apoštolská, pretože je budovaná na základe apoštolov a verne chráni ich učenie prostredníctvom neprerušenej reťaze biskupského nástupníctva.
 
Okrem tohto je Cirkev vo svojej prirodzenosti misionárska a od dňa Turíc, Duch Svätý ju neprestáva pohýnať na cestách svetom, až do ďalekých jeho končín a do konca čias. Táto skutočnosť, ktorú môžeme spoznávať v každej epoche, je už akoby anticipovaná v Skutkoch apoštolov, kde sa opisuje prechod od ohlasovania Evanjelia Hebrejom k pohanom, od Jeruzalema k Rímu. Rím je tu označený ako svet pohanov a teda všetkých ľudí, ktorí sú mimo starozákonného božieho ľudu. A naozaj Skutky apoštolov končia s príchodom Evanjelia do Ríma. Možno teda povedať, že Rím je konkrétnym vyjadrením katolíckej a misionárskej povahy Cirkvi, vyjadruje vernosť počiatkom, Cirkvi všetkých čias, Cirkvi, ktorá hovorí všetkými jazykmi a vychádza v ústrety všetkým kultúram.“  
V stredajšej audienčnej katechéze sa pápež Benedikt XVI. sústredil na afrického cirkevného učiteľa Tertuliána, ktorý žil na prelome 2. a 3. storočia a dal základ kresťanskej literatúre v latinskom jazyku. „Jeho vplyv sa rozvíja na rôznych úrovniach. Od tých, ktoré sa týkajú jazyka a obnovy klasickej kultúry, až po tie, ktoré sa týkajú myšlienok o „kresťanskom duchu“ sveta a formulovania nových predpokladov ľudského spolužitia.“

Známe sú predovšetkým jeho spisy apologetického charakteru, ktoré poukazujú na dva základné princípy: popieranie vážnych obvinení, ktorými pohania napádali nové náboženstvo a ohlasovanie evanjeliovej zvesti v dialógu s kultúrou toho času.
„Jeho najznámejšie dielo Apologeticum – povedal vo svojej katechéze Benedikt XVI. - odsudzuje nespravodlivé správanie politických autorít voči Cirkvi; vysvetľuje a obraňuje učenie a zvyky kresťanov; ukazuje rozdiely medzi novým náboženstvom a hlavnými filozofickými prúdmi tých čias; hovorí o víťazstve Ducha, ktoré na násilie prenasledovateľov odpovedá krvou, utrpením a trpezlivosťou mučeníkov: „Akokoľvek premyslená“, píše Afričan, „ničomu neslúži vaša krutosť: naopak, pre našu komunitu je pozvaním. Každým vašim úderom meča sa stávame početnejšími: Krv kresťanov je účinnou sejbou!“ (Apologeticum 50,13). Mučeníctvo, utrpenie kvôli pravde, sú napokon víťazné a účinnejšie ako krutosť a násilie totalitných režimov.“

Podľa Benedikta XVI. Tertulián, ako každý dobrý apologéta, zároveň upozorňuje na povinnosť pozitívne ohlasovať podstatu kresťanstva. Snaží sa ukázať rozumové základy kresťanských dogiem. Prehlbuje ich systematickým spôsobom a začína od opisu „Boha kresťanov“. Okrem toho urobil enormný krok v rozvinutí dogmy o Najsvätejšej Trojici; v latinčine nám daroval primeraný jazyk na vyjadrenie tohto veľkého mystéria, keď zaviedol termíny ako „jedna podstata“ a „tri osoby“. Podobným spôsobom veľmi rozvinul aj jazyk na vyjadrenie mystéria Krista – Božieho syna a pravého Človeka.
 
„Plynutím rokov – zdôraznil Svätý Otec, - sa stal prísnejším voči kresťanom, požadoval od nich v každej situácii a predovšetkým počas prenasledovania heroické správanie. Neoblomný vo svojich názoroch nešetril prísnym kritizovaním a nevyhnutne nakoniec skončil opustený. Napokon, ešte dodnes zostávajú otvorené mnohé otázky nielen o jeho teologickom a filozofickom myslení, ale aj o jeho postoji voči politickým inštitúciám a pohanskej spoločnosti. Veľmi ma motivuje k zamysleniu táto veľká morálna a intelektuálna osobnosť, tento muž, ktorý bol takým veľkým prínosom pre kresťanské myslenie. Vidieť, že nakoniec mu chýbala jednoduchosť, pokora včleniť sa do Cirkvi, prijať jej chyby, byť tolerantný voči druhým a voči samému sebe. Keď sa hľadí iba na veľkosť svojej vlastnej myšlienky, nakoniec to skončí tým, že práve táto veľkosť sa stratí. Podstatnou charakteristikou veľkého teológa je pokora byť na strane Cirkvi, prijať jej a svoje vlastné nedostatky, pretože iba Boh je skutočne svätý. My, naopak, máme vždy potrebu odpustenia.“

Podľa Svätého Otca Tertulián stále zostáva zaujímavým svedkom prvých čias Cirkvi a pripomenul jeho slávny výrok, podľa ktorého je naša duša „prirodzene kresťanská“ (Apologeticum 17,6). V tejto myšlienke evokuje večnú kontinuitu medzi pravými ľudskými hodnotami a kresťanskými. – ls –








All the contents on this site are copyrighted ©.