Očami viery, vedy a kultúry: Benedikt XVI. postavil do centra mediálnej pozornosti deti

Vatikán (22. mája, RV) – V budove Vatikánskeho rozhlasu na štvrtom poschodí hneď oproti schodisku máme od minulého roka nový veľký obraz: v ľavej časti v dramatických červeno-čiernych odtieňoch pád Babylonskej veže a v pravej časti pokojné žlto-belasé Turíce. Návštevníkom vysvetľujeme, že ide o vyjadrenie nášho novinárskeho poslania: v Babylone zmätenie jazykov, na Turíce veľké porozumenie. Azda preto ustanovili biskupi po Druhom vatikánskom koncile za Svetový deň komunikačných prostriedkov práve nedeľu pred Zoslaním Ducha Svätého. Tento rok sme ju oslávili presne predvčerom a v dnešnej rubrike sa k nej a k posolstvu Benedikta XVI. vrátime...
 
Mediálna nedeľa je plodom koncilu

 
Druhý vatikánsky koncil vydal o médiách dokument s názvom Inter mirifica – Medzi podivuhodnými vecami. Odporučil tri veci: ustanoviť pápežskú komisiu pre médiá, vydať pastoračnú inštrukciu o komunikácii a vyhlásiť Svetový deň komunikačných prostriedkov.

Takto vysvetlil zrod svetového dňa súčasný predseda Pápežskej rady pre spoločenské komunikačné prostriedky arcibiskup John Patric Foley. A vtipne dodal: „Bol som pri tom, keď v decembri 1963 v Bazilike sv. Petra schvaľovali Inter mirifica, a v kútiku duše som si myslel, že o nejakých 20 rokov neskôr by som mohol byť predsedom tej špeciálnej komisie alebo rady, po ktorej konciloví otcovia volali.“

Tak sa aj stalo a dnes sa rada, ktorú arcibiskup Foley vedie, chváli troma dokumentmi o mediálnej etike: Etika v reklame, Etika v komunikácii a Etika na internete. Ako arcibiskup zdôraznil, všetky schvaľoval kardinál Joseph Ratzinger, vtedy ešte prefekt Kongregácie pre náuku viery. Za tri hlavné princípy v nich obsiahnuté mons. Foley označil pravdu, dôstojnosť osoby jednotlivca a spoločné dobro.

Pastoračná inštrukcia, ktorej vydanie tiež žiadali konciloví otcovia, vyšla napokon až v dvoch rozličných tituloch: Communio et progressio a Aetatis novae. Arcibiskup Foley pridal príbeh o vzniku ďalšieho dokumentu. Posledný veľký dokument Jána Pavla II. bol totiž venovaný práve médiám a niesol názov Il rapido sviluppo – Rýchly rozvoj. Svätý Otec ho predsedovi svojej mediálnej rady podľa jeho vlastných slov prisľúbil pri ich poslednom spoločnom obede rok pred smrťou. Chcel ho napísať na 40. výročie založenia rady. Keď ho však v januári 2005 hospitalizovali, arcibiskup Foley stratil nádej. „Avšak krátko nato pápež Ján Pavol II. opustil prvýkrát opustil nemocnicu,“ opisuje mons. Foley, „a my sme dostali do rúk dokument – hrubú verziu so vsuvkami a korektúrami napísanými rukou Svätého Otca a správnu verziu ním osobne podpísanú. Aký to testament! Je to úžasný dokument!“ zvolal arcibiskup.
 
Deti sú veľkí spotrebitelia

 
„Aktuálne výchovné výzvy dnešného sveta sú často ovplyvňované masmédiami, ktoré konkurujú škole, Cirkvi, a dokonca aj rodine. V tomto kontexte je podstatnou vhodná formácia k správnemu používaniu médií. Rodičia, učitelia a cirkevné spoločenstvá sú pozvaní k spolupráci pri výchove detí a mladých ľudí, aby dospeli k selektívnemu a kritickému postoju, a aby rozvíjali v sebe zmysel pre to, čo je esteticky a morálne hodnotné. Aj média však musia prispieť k tomuto výchovnému úsiliu. Mali by napomáhať rozvoj hodnôt, ako ľudská dôstojnosť, manželstvo, rodina a všetko, čo považujeme za výdobytky našej civilizácie. Programy, ktoré šíria násilie, antisociálne správanie a vulgarizujú ľudskú sexualitu, sú neakceptovateľné, o to viac, ak sa ponúkajú mladistvým. Opätovne teda adresujem výzvu tým, ktorí sú zodpovední za mediálny priemysel, a všetkým pracovníkom spoločenskej komunikácie, aby strážili spoločné dobro, rešpektovali pravdu a chránili ľudskú dôstojnosť i dôstojnosť rodiny.“

Toľko apel Benedikta XVI. z príhovoru pri modlitbe Raduj sa, Nebies kráľovná! túto nedeľu. Za tému svojho tohtoročného mediálneho posolstva si vybral deti a dal jej názov Deti a médiá: výchovná výzva.
 
„Vo verejnej mienke o médiách sa často zdá, akoby deti ostávali na chvoste, v domnienke, že televízia pre malých je malá televízia. No deti sú, naopak, veľkí spotrebitelia a povedal by som, že predstavujú prvú naozaj a úplne interaktívnu generáciu: majú schopnosti, ktoré často prevyšujú dokocna aj schopnosti ich rodičov. Verím, že práve pre toto Svätý Otec zacielil pozornosť na tento citlivý vzťah, lebo aj tu – ako v iných oblastiach života – zakúšame, že rastúca technologická kapacita nie vždy zodpovedá zrelému vedomiu, a preto treba deťom, ktoré ešte prechádzajú formáciou, pomáhať, aby spájali používanie médií so zodpovednosťou.“

Počuli ste riaditeľa Úradu Konferencie biskupov Talianska pre spoločenskú komunikáciu dona Domenica Pompiliho. Na margo pápežovej výzvy adresovanej ľuďom zodpovedným za mediálny priemysel, vyhlásil:
 
„Pápež je veľmi realistický, keď poznamenáva, že tí, ktorí pracujú v televízii alebo žijú vo svete médií, podstupujú často istý druh psychologického nátlaku zo strany tých, ktorých viac priťahujú ekonomické prepočty. Tyrania audiotelevízneho priemyslu si tak občas robí takpovediac kruté žarty. Zdá sa mi preto, že pápežovo pozvanie sústrediť pozornosť na pravdu a krásu je veľmi sugestívnym volaním pápeža po tom, aby médiá podporovali prístup schopný vyvolávať to najlepšie z ľudskej skúsenosti.“

Zodpovední sú rodičia aj učitelia

Okrem mediálnych producentov apeluje Benedikt XVI. na rodičov a učiteľov a na takú výchovu detí, ktorá by viedla k správnemu používaniu médií. Ako môže k tomu podľa dona Pompiliho prispieť Cirkev?
 
„Verím, že Cirkev môže pridať svoj osobitný príspevok, a síce výchovu osoby a tým upriamovanie pozornosti všetkých výchovných inštitúcií na osobitnú starostlivosť o prítomnosť dospelých pri tom, keď deti používajú médiá. Keď prítomnosť dospelého chýba, dieťa sa dostáva do priameho, nechráneného styku s komunikačným prostriedkom, čo môže byť riskantné. Ide o riziko, ktoré môže viesť až k ničivým dôsledkom na formáciu osobnosti detí.“

Konkrétne sme sa na tie dôsledky spýtali psychológa Eugenia Lo Gulla, docenta vývojovej psychológie na rímskej Univerzite La Sapienza.
 
„Dieťa si myslí, že realita je to, čo vidí v televízii, pričom ide o realitu, ktorá je manipulovaná v komerčnom záujme. Táto realita často ponúka obrazy a posolstvá, ktoré sa nijako netýkajú skutočnosti. Dieťa tomu nerozumie a tak kráča v ústrety určitému druhu systematického znecitlivievania. Prechádza od obrazu z animovanej rozprávky k obrazu odseknutých hláv a krvi. Už viac nejestvuje idea rodiny, aspoň v televíznych posolstvách, kde sa podporujú programy, a to aj v časoch dostatočne prístupných maloletým, v ktorých si neter vezme sestrinho manžela a už sa viac nevie, kto je otec a kto matka. V televízii sledujeme veľmi protirečivé obrazy, často spojené s dvojznačnou sexualitou, ba odvážil by som sa povedať so sexualitou zvrátenou, a teda patologickou.“

Aký vplyv to môže mať na dieťa?
 
„Vplyvy môžu byť mnohé, najmä na narušenie identity: dieťa sa napokon identifikuje s objektami, ktoré sa znázorňujú ako normálne, ale normálne nie sú. Okrem toho sa v televíznych posolstvách nadužíva násilie: toto násilie v dieťati potom povzbudzuje agresivitu; vzbudzuje v ňom falošné vzory, ktoré v skutočnosti predstavujú násilie ako nástroj na potvrdzovanie samého seba.“

Osobitný vplyv má potom televízia podľa docenta Gullu na dospievajúcich, ktorí sú najzraniteľnejší:
 
„Dospievanie predstavuje už samo osebe obdobie krízy vyplývajúcej z fyzickej aj psychickej premeny. Ak ešte bombardujeme adolescenta posolstvami tohto druhu, pochybujem, že objekt, budúci dospelý človek, bude vyrovnanou osobnosťou. Nepochybne nebude mať pevné body, nevyhnutné na budovanie harmonickej osobnosti a založené na základných čnostiach a hodnotách. Nezabúdajme, že naša civilizácia sa vyvinula aj vďaka pravidlám morálneho a náboženského charakteru.“

S docentom Gullom sa teda oblúkom znova dostávame k zodpovednosti rodičov. Čo by im poradil?
 
„Vypnúť televízor a trochu viac sa rozprávať s deťmi, hrať sa s nimi, vracať sa k tým nádherným hrám, ktoré sme hrávali kedysi a ktoré sú stále platné, kresliť si s nimi. Žiaľ, náš priemyselný a ekonomický systém nedovoľuje rodičom ostávať s deťmi. Nezabúdajme, že dnes pracuje aj žena, a dieťa je teda ponechané doma, na milosť a nemilosť masových komunikačných prostriedkov a internetu. Aj my psychológovia často nahlasujeme webstránky, ktoré deti navštevujú a ktoré vonkoncom nie sú vhodné pre tento druh spotrebiteľov.“

Vychovávať pozitívne: k pravde, kráse a dobru

Výzva Svätého Otca pri príležitosti tohtoročného Svetového dňa komunikačných prostriedkov teda smeruje na dve adresy: k mediálnym producentom a k rodičom a vychovávateľom. To zdôrazňuje aj arcibiskup Foley:
 
„Musíme formovať deti tak, aby sa z nich stávali rozumní používatelia komunikačných prostriedkov. Musia dokázať rozlíšiť programy, ktoré im môžu pomôcť, a tie, ktoré ich chcú zneužiť. Rodičia musia vedieť, čo ich deti práve pozerajú. Nesmú používať televízor ako elektronickú pestúnku!“
 
Ako však zdôraznil Svätý Otec, mediálna výchova v rodine má byť pozitívna: má deti viesť k rozlišovaniu toho, čo je v médiách pravdivé, krásne a dobré. „Keď sú deti vystavované tomu, čo je esteticky a morálne dokonalé, podporuje sa ich schopnosť hodnotiť a rozvážne rozlišovať,“ napísal Benedikt XVI. v posolstve. Lebo, ako pokračuje, „krása, ktorá je určitým odrazom božského, inšpiruje a oživuje mladé srdcia i mysle, kým ohavnosť a hrubosť majú na postoje a správanie deprimujúci vplyv.“ -te-